Ako si tak pandémia plynula, padal som viac a viac do domáceho stereotypu. Vstať, homeoffice, hádzanie loptičky psovi, televízna kultúra. Na Netflixe som si pozrel už aj všetko slabšie hodnotené a na Amazon Prime video som začal pozerať aj tvorbu pre indický trh s titulkami v hindi.

Nie je preto prekvapením, že keď mi jeden z tunajších autorov oznámil, že si doma spravil živú repliku Hiroshimy v štyridsiatom piatom, ale žena pre to nemala pochopenie, rozsekané podlahy museli ísť z domu a jeho čakalo ich vylievanie nanovo, tak ma to vyslovene potešilo.

Robotnícka turistika bude zdrojom môjho ďalšieho zarobeného miliónu (ktorý nutne potrebujem, keďže mi brand Hradby samoty, čo mal byť na moje prémiové krabicové víno, niekto sprosto udrbal), ale ako by som vôbec mohol rozbehnúť cestovku takéhoto zamerania, ak by som nemal priame skúsenosti? Dal som teda dokopy motivačný list vo forme správy – mám síce po korone asi polovičnú kapacitu pľúc a s mojimi plochými nohami sa viem o lopatu opierať len pár hodín, ale borovičku s pivom viem piť aj z vedra, takže slovenský robotnícky priemer spĺňam. Doplnil som to neodmietnuteľnou cenovou ponukou práce a tak mi po pár chvíľach vedúcko napísal, že teda môžem prísť.

Tak som po jednom piatočnom obede vyrazil na juhovýchod. Mojou cieľovou destináciou bolo mestečko s demografickými atribútmi väčšej dediny, známe len svojim resocializačným zariadením čakajúcim na Hranola a exkluzívnym festivalom na pozvánky. Kto v tom ešte neodhalil Želiezovce, nech si ide do rohu kľaknúť na suchý hrach.
Želiezovce sú zhruba tri piatočné zápchy a šesť vydrbaných tandemových saganistov ďaleko, v závislosti od zvolenej trasy. Ženy sú tam dobré, somlói galušky pekné a dá sa tam ešte kúpiť slovenské pivo – ak vám teda tento rok opäť nevyšlo na Maledivy, toto je adekvátna náhrada. Berte kým sa z toho stane mainstream.

Po tom, čo som po prejdení uvítacej tabule s mojim nablýskaným chrómovým dvojitým Bčkom na zadku auta vyrobil robotu pre dvasiatich chiropraktikov, pristál som pri Casa del Spiro. Bol to predvečer dňa D a pán domáci mi sľúbil, že ho strávime penetráciou so štetkami.
Tak i bolo – dostal som desinu štetku, čierny penetračný náter a poď ho robiť proces obrátenej arizácie na spodných hranách stien. Čierny pás naberal na dĺžke, keď som sa tu zrazu dostal k trčiacemu káblu. Od čias, kedy som pri dvíhaní soklovej lišty podobným káblom vyrazil ističe na chodbe, pričom ma posadilo na prdel, som k podobným kusom železa vyčnievajúcim zo steny mierne nedôverčivý.
Vedúcko ma ubezpečil, že všetko je odpojené a nie je sa čoho báť, pričom ešte na dôvažok ukázal na druhý koniec odcvaknutého vodiča o kus ďalej v stene. Ale že teda, keď som mestský kancelárský mrjác, tak aby som nemal strach, tak to odcvakne. Správne izolovaný si v žabkách kľakol k drôtu, chytil ho do kombinačiek a zatlačil. V miestnosti sa odrazu rozsvietilo svetlo a ožiarilo vydesený výraz na inak vyškerenej vytetovanej kostre zdobiacej vedúckove rameno. Chvíľu sme na seba nechápavo pozerali, kým nás osvietilo aj pomyseľne a šéfko s dôrazným „Piči!“ kombinačky pustil. Miestnosť sa opäť zahalila do tmy. Napriek skalopevnej viere, že je tento úsek odpojený sme predsalen vyhodili pre istotu ističe.
Svetlo nám však nechýbalo, lebo sme prešli na fázu dva – natavovanie pásov ipy pomocou veľkého propánového horáka na natretú stenu. Keďže ma relatívne rýchlo v tme začala od žiary plameňa rezať rohovka, tak som si dal provizórnu a nie úplne pracovnú ochranu očí. Skrz ňu som ale nie vždy presne rozoznal okraj a tak som sem tam ožehol aj vedúcka, ktorý patrične zaochkal. Celková scenéria pre okoloidúcich po chodníku teda bol chlap v retro slnečných okuliaroch s menším plameňometom, ktorý pri posunoch do strán evidentne generuje ľudský ston. V Želiezovciach musia bývať drsní ľudia, lebo políciu nevolal nikto.
V našom súkromnom koncerte Rammstein sme pokračovali až do neskorej noci, kedy nám došiel plyn.
Ráno sme teda vstali ešte pred kohútom od susedov, zbehli na pumpu a namiesto tradičných borovičkových raňajok doplnili plyn. Keďže z nás dvoch som mal k Ripleyovej bližšie, nakopol som plameňomet a dotavili sme aj zvyšok vnútorného obvodu domu. Stihli sme to len tesne pred tým ako začala tá správna zábava.

Po ozajstných raňajkách totiž pristálo pred bránou najrýchlejšie auto slovenských ciest – biela dodávka. Vyskákala z nej parta hic, ktorá garantovala výkonnosť 180% bez ohľadu na náročnosť práce, počasie, dobu či režim. Chlapi opálení tak, že apači z prvého filmu o Vinnetuovi by pri nich vyzerali ako partia klonov Michaela Jacksona z deväťdesiatych. Dlane od lopaty mali tak tvrdé, že keď si pri prechytávaní do nich pľuvli, tak to cinklo. Ale to všetko bolo nič, keď sa z poza dodávky vynoril on. Majster.
Oči prižmúrené ako Clint Eastwood. Pohľad, ktorým vedel robiť prírezy z lešenárskych trubiek. Jeho drsný zjav dolaďovala jeho rockerská hriva a keď povedal „Szia!“ človek odniekiaľ z pozadia začul úvodné tóny Édes otthon Alabáma od Lynárdt Szkynárdt.
„To ti nem bude stačiť na celý dom“ povedal profesionálne hľadiac na trinásť ton štrku bez toho, aby videl dom zvnútra. Ešte sme to nevedeli, ale mal pravdu. Pozeral som na neho so strachom a obdivom zároveň.

Bez ďalšieho otáľania sa zvyšok partie postavil na svoje tradičné pozície. Hierarchiu rozoznáte okamžite – cappo di tutti capi sa postavil ku kolesu miešačky. Evidentne bol majstrovou pravou rukou a zmeny v hustote betónu so senseiom komunikoval zväčša telepaticky. Na svojej pozícii nahadzovača strávil celý deň, kedy na oblohe nebol jediný mrak a ortuť na teplomeroch pobublávala. Keď mu bolo príliš teplo, škaredo pozrel na slnko a ak ste mali dostatočný filter na okuliaroch, tak ste v jeho strede mohli vidieť ako stiahlo intenzitu na 60% až kým cappo neukázal palec hore. Druhý v poradí bol nahadzovač, ktorý mal zároveň pod palcom aj vypínač miešačky. Jeho švih s lopatou bol taký, že pri každom nahodení štrku sa rozhýbali koruny stromov za cestou a okoloidúcim slečnám zdvíhalo sukne.
V ten deň musel odísť skôr a mne sa podarilo na čas uchvátiť jeho miesto. Bol som z toho tak dojatý, že ešte v ten večer som si túto pozíciu doplnil na LinkedIn a odvtedy som pre headhunterov niečo Justin Bieber pre štrnástky.
Okrem troch profesionálov sme partiu dopĺňali traja amatéri. Kariérny postup začína odspodu a tak sme najprv nafasovali táčky.
Miešačka sa točí, betón čvachtá, lopaty borcov sa striedajú v pravidelnom rytme. Bez akéhokoľvek signálu zastanú ako aquabely pri zostave, capo sa zhlboka nadýchne a skonštatuje „Dobrý je, móžťe.“.

Je to tu, môj veľký moment. Po prvý raz pristavujem svoj fúrik. Miešačka sa otáča, fúrik sa plní a ja pozorujem ako sa jeho koleso aj nožičky boria do vyprahnutej tvrdej zeme. Nasucho preglgnem, zapriem sa, zaborím sa a s vtiahnutím semeníkov až pod hrdlo zdvíham rúčky do vzduchu. Výdych, padajúce vajcia zahrkocú a ja sa neúprosne hýbem vpred. Tento rellý želíz má jasnú trasu – plný rovinka, ľavotočivá tri okolo medzičasom o päť ton doplnenej kopy štrku, podradiť do stúpania na schodisko prekryté latou, rovinka cez foajé, zjazd na letný salónik...cenzúra pre znemožnenie vytvorenia si pôdorysu vedúckovho paláca...okolo izieb služobníctva a dojky až do detskej izby.
Zatínam zuby až sa mi drolí sklovina na stoličkách a vzpieraním vykladám obsah fúrika do rohu. Spokojne vytriasam aj zvyšok betónu, no keď zložím táčky a zočím svoj výkon, obleje ma studený pot. Vyzerá to ako flus do jazera. Plný beznádeje sa otáčam, keď v tom vidím ako sa na mne smeje Majster. „Pekne s tebou vydrbali. Ti dali fúrik s najhorším kolieskom. Sa namakáš jak kóň“.
Toto je moment, kedy sa musím priznať, že som si v nepozorovanej chvíľke táčky vymenil za vedúckove – takže nie, košele sa ti nezrazili, len si si nevedomky dal tradičný tréning Arnolda Feketenegra v dobách plného rozpuku.

Makali sme ako fretky. Miešačka išla nonstop, štrku ubúdalo, slnko pražilo. Pot zo mňa lial tak veľmi, že aj keď som vypil tri fľaše minerálky a štyri pivá, tak čúrať sa mi chcelo až druhý deň okolo obeda.
Hacienda sa postupne plnila betónom a majster ho premieňal na plochu hladšiu než detská prdelka. Slnku už pomaly klesalo k obzoru, keď z miešačky vyklopili posledný betón do fúrika. Naplnil ma pocit úľavy. Šťastia. Chcelo sa mi padnúť na zem, plakať a bozkávať prázdnu celtu, na ktorej býval štrk. S rukami vyťahanými ako priemerný gibon som sa dal do upratovania náradia. Betón nevzdoroval a išiel z táčiek krásne dole. Miešačku sme omývali s láskou s akou by sme neomývali ani Pamelu Anderson v jej najlepších rokoch. Keď sa blyšťala ani psie vajcia, venovali sme jej svoj posledný výtlak a odprevadili ju až k nej domov, do dodávky.
„Dobrá robota chlapi“ sucho skonštatoval majster. Darmo, keby mal dosť betónu, tak by za deň natiahol bez akéhokoľvek reptania aj letiskovú dráhu alebo diaľnicu do Košíc. Shaolinský majster svojho remesla.

Jeho biela dodávka mizla v západe slnka a prišiel čas na vlastnú očistu. Zapol som prúd vody, chrbty dlaní na vyťahaných rukách som stojac voľne položil vedľa svojich chodidiel a vošiel som pod vlažnú spŕšku. Čakajúc osvieženie prišla ako prvá bolesť. Až teraz som si všimol ako ma pred celodenným pôsobením južanského slnka nezachránili ani gény predkov, ktorí desaťročia putovali púšťou. Aj keď úmerne globálnemu otepľovaniu počítam, že oni to tam vtedy mali také ako my dnes september v Čadci.
Ramená a tvár som mal tak červenú, že by na mňa závistlivo pozeral nejeden pavián. So syčaním som prekonal bolesť a dal som sa do umývania cementového prachu z celého dňa. Z rúk išiel ako tak, z chlpatých nôh sa olamoval ako jemná krusta, no z hlavy sa nechcel dostať ani po treťom oplachu šampónu. Hovoril som si, že to bude dobré, ukončil som rituál sprchovania, osušil sa a dal do civilu. Po uschnutí mi hriva stvrdla tak, že to vyzeralo že som si na hlavu natiahol dikobraza.

„Poď, máme mestské dni, skočíme do centra“ povedal vedúcko. Pre únavu som takmer nepostrehol hopsajúce prvovoličky, čo mi ale nevadilo, lebo po slovensky by som si s nimi o modernej poézii aj tak nepokecal. Obehli sme hlavné pódium, ignorovali preplnené stánky a keďže naše vnútorné teplomery stále atakovali minimálne šesťdesiatku, vybrali sme sa na zmrzlinu. Doprial som si. Kolená, kĺby, kríže ba aj mimické svaly. To všetko ma bolelo ako hrom. Sadajúc si so zmrzlinou na lavičku som dostal kŕč do oboch nôh a na mojej už bordovej koži sa pohlo tričko, čím bolesť nahradila pálčivá bolesť. Boha mne už fakt nemôže byť horšie, pomyslel som si.

V tom to ale prišlo. Zornice sa mi rozšírili. Úchop povolil a kornút sa poddal sile gravitácie spolu s mojou sánkou. Bolesť bola tak silná, že som nebol schopný žiadneho pohybu a už vôbec nie úteku. V presvedčení, že toto doteraz bolo najkomplexnejšie utrpenie v mojom živote, zaznela od pódia tá veta:

„Dobrý večer Želiezovce! Poďme si spolu zaspievať! Ja som Peter Cmorík!“