Po dlhšej odmlke, kedy som úspešne zbakalároval (aj napriek všemožnej snahe mojej školiteľky zabrániť mi v tom) som tu späť, s posledným dielom tejto cestovateľskej ságy. Po poslednom článku som ostal chvíľu v pokušení povenovať sa tomu Whistleru viac, ale vyčerpal som asi všetko podstatné, čo som chcel, a tak ešte pre tých pár záujemcov pripájam link na video edit. Ale možno dám na návrhy grejtyho a spol. a v priebehu leta spíšem nejaké bikové memoáre.
Náš trojtýždenný pobyt vo Vancouveri sa končil a skormútení sme s priateľkou sedeli na Vancouverskom letisku pri našom gate a čakali, kedy budeme môcť nastúpiť do lietadla. Hlavou sa nám prehnala myšlienka, čo by sa stalo, keby sme proste nenastúpili a radšej sa vrátili dakde na Commercial Drive a robili tam spoločnosť Zhulenému Astrálnemu Ježišovi, alebo spali dakde v Stanley Parku pod vetvami. Rozum ale hovorí, že to nem dobrý nápad, a tak nastupujeme do lietadla a sedíme, a sedíme... lietadlo sa furt nehýbe a to prešla už asi hodina. Potom pilot zahlási, že nefunguje palubný počítač a že výmena potrvá ešte minimálne hodinu. A tak sa vraciame na gate, odkiaľ nás o ďalšiu hodinu neskôr berie lietadlo, ktoré priletelo z Calgary. Palubný počítač v tom našom očividne štrajkoval viac, než slovač každoročne v novembri. Toto dvojhodinové omeškanie v nás vzbudilo obavy, ako stihneme prestup v Toronte, na ktorý sme mali vyhradené práve tieto dve hodiny. Cítili sme blížiaci sa problém. Letušky nám počas letu všetkým oznámili, že po vystúpení z lietadla v Toronte už na nás, čo pokračujeme ďalej, budú čakať letiskoví agenti a tí nám presne povedia, čo, kto, kedy, kam, proste že vraj no problem. Počas letu ma už len trochu nasrala opäť tá ich posadnutosť platiť iba kreditkami a tak sme mohli tých 5h v lietadle hladovať, lebo sorry no cash and sorry no debet card, sir.
No a po vystúpení z lietadla rýchlo kráčam cez tunel na výstupný gate a jebne ma. Instantne ma jebne. Týmito „letiskovými agentami“ boli očividne myslené dve roztrasené tetky, zamestnankyne letiska. Čo ma znepokojovalo ešte viac bolo, že vyzerali ešte stratenejšie, než my cestujúci. Matematika nepustí a keď sa na dve (neskôr pribehla tretia!) agentky vyrúti 100 pasažierov so 100 otázkami, logicky to nemajú šancu zvládnuť a tak dávajú len letmé odpovede, ako napr. nám - „choďte rovno a doľava“. Tak idem na chodbu a doľava. Nekonečne dlhá chodba a tam len iné gaty. Tak sa vraciam a opäť formulujem svoju požiadavku, lebo „rovno a doľava“ nám je piču platné. Tak to špeicifikuje, že asi tretia odbočka na tej chodbe je zašitý stánok Air Canada, že tam nám dajú presné inštrukcie. Hádžem letmý pohľad na hodinky, do odletu ostáva ani nie 5 minút. Rýchlo nájdem stánok a opať ma jebne. Tam dve pracovníčky a šóra 30-40 ľudí. Ako sme tam tak odovzdane stáli, počuli sme poslednú výzvu nastúpiť do lietadla na náš let a ten, kým sme došli na rad, nenávratne odletel. Tak to vravím pani z Air Canada a tá mi povie, že keďže letíme do Varšavy poľskou aerolinkou, máme ísť do stánku LOT, kde dostaneme náhradné letenky, keďže omeškanie nebolo spôsobené našou vinou. Ukázala na eskalátor vedľa, že tadiaľ hore a hneď tam je stánok poľských aeroliniek. Výjdeme jediným možným eskalátorom hore a tam nič. Len malá chodba a prísne sa tváriaci strážnik. Pýtam sa ho, kde je tu stánok LOT a ten na mňa vyvaľuje oči, ako Kaliňák v televíznej diskusii. Odpovedá, že predmetný stánok je dakde úplne v piči na druhom konci letiska. Pustí nás chodbou a na jej konci sme zas dakde v prdeli. Odtiaľ nás strážnička posiela opačným smerom a takýmto ping-pongovým štýlom krúžime po letisku asi tak dve skurvené hodiny, kde nás zakaždým pošlú úplne opačným smerom a ja už začínam byť agresívny. Je niečo pred polnocou, my už začíname byť okrem toho aj unavení, ale hlavne furt nevieme, že čo a ako, ale hlavne KDE. S božou pomocou sme nakoniec našli ten spotený stánok LOT a tam nikto. Zatvorené. Tak idem vedľa do Air Canada a tam vravím zamestnankyni, čo je vo veci, tá má pre nás pochopenie a vystaví nám potrebné papiere, ktoré potom máme pred odletom predložiť v LOT, ale to až na ďalší deň, lebo do Varšavy lieta linka len raz za 24h. Pošle nás ešte odovzdať kufre a pre „prenocovací balíček“ - šampón, kefka, pasta a pod. Tam dostávame potvrdenie o náhradnom ubytovaní na túto noc, nejaké stravenky a ideme von na autobus. Ten nás berie do Crowne Plaza, kde do seba hádžeme neskorú večeru a ideme spať.
Fakt, že sa nám splnilo to, čo sme si cestou do Vancouveru hovorili - a teda že by nebolo zlé pozrieť si aj Toronto - ma rýchlo nechá zabudnúť na nervy spôsobené predošlú noc na letisku. Lenže my máme ani nie 24h a s turistickými prospektami v rukách premýšľame, čo môžme reálne za tú dobu stihnúť. Rozhodli sme sa pre CN Tower v centre mesta, lebo keď iba jedna atrakcia, tak aspoň taká, kde budeme mať mesto ako na dlani a aj si tak pozrieme samotný downtown. Chvíľu nás lákala aj myšlienka návštevy Niagarských vodopádov, ale tento návrh sme nakoniec z organizačných dôvodov zavrhli. Pri audite naších zvyšných financií konštatujeme, že to vystačí len tak tak na CN Tower, cestovné, obed a nejaký ten suvenír. Ako čakáme na autobus, ktorý nás vezme na metro, dostávame od chlapíka v stánku mapu a upozorňuje nás, že pri vstupe do autobusu sa platí presná suma (3 doláre za kus) a že to nevydáva. Našim najmenším platidlom už však je len 10 dolárová bankovka a skonštatujeme, že jebať, tie 4 doláre oželieme, nakoľko už tam stál náš autobus a nebol čas ísť si rozmeniť. Pred nami stojaci černoch to počuje a z otočky nám dáva kopačku do ruky 6 dolárov v drobných. Najprv nerozumiem, o čo ide, no potom pochopím, že nám ich naozaj dáva a nie rozmieňa - o tom nechcel ani počuť. Proste „ste cudzinci, poďte, tu máte na lístok presnú sumu, nemíňajte si“. Normálne sme onemeli. Ešte išiel aj s nami chvíľu metrom a povedal, kde máme vystúpiť a na mape nám zaznačil, kadiaľ ísť k tej CN Tower. Síce neviem ani len ako sa volal, a celkom určite si to neprečíta, ale aj tak mu týmto ďakujem a dávam dole pomyselný klobúk, to sa naozaj len tak nevidí. Cesta metrom trvala niečo cez pol hodinu a len z predmestia smerom na okraj centra, kde sme vystúpili, stálo asi na 20 zastávkach. Toto mesto je skrátka ďaleko väčšie než Vancouver, kde tých 20 zastávok tvorilo hádam celú trasu SkyTrainu z jedného konca na druhý.
Vystúpime z metra, zorientujeme sa a ideme peši krížom cez centrum k našej cieľovej destinácii. Tú vidno aj z daľky, ako sa dominantne týči nad mestom, takže s orientáciou nebol žiadny veľký problém. Táto veža má úctyhodných 533 metrov a je to druhá najvyššia voľne stojaca stavba na svete. Mrakodrapy v centre sú tu síce ďaleko vyššie, než tie vo Vancouveri, ale v porovnaní s CN Tower vyzerali len ako trošku vyššie paneláčiky. Inak je to mesto naozaj pôsobivé a ľutujem, že sme nemali viac času ho podrobnejšie preskúmať. Cestou sme minuli napríklad zaujímavo vyzerajúce Royal Ontario Museum, či hneď vedľa stojacu Royal Conservatory of Music. Toto moderne vyzerajúce múzeum spolu s historickým hudobným konzervatóriom podľa môjho názoru presne vystihli architektúru centra Toronta - popri sklenených mrakodrapoch sa tu náhodne vyskytovali staré historické budovy ako vystrihnuté dakde z Anglicka. V tomto smere na mňa urobila najväčší dojem Torontská univerzita, ktorej „koleje“ a campusy sa rozprestierali v menšich budovách neogotického štýlu po niekoľkých uliciach. Nádhera. Do takej školy by bola hádam aj radosť chodiť. Netreba si to mýliť, napríklad aj centrum Bratislavy ponúka historické a moderné budovy vedľa seba, ale tu to robia aspoň s vkusom. Keby mali hrad na kopci (to by tam nejaký kopec široko ďaleko najprv musel byť), tak verím, že by ich ani nenapadlo vystavať ohyzdnú sklokotinu rovno pod neho ako päsť na oko.
Čo mi tu ale narozdiel od Vancouveru chýbalo, bolo trochu viac zelene a tá prímorská atmosféra, ktorá vo mne vytvárala taký uvoľnenejší pocit. Tu bolo viac cítiť ten veľkomestský zhon, zápchy, vytrubovanie áut na križovatke a rôzne konštrukčné obmedzenia zo stavieb. Hlbšie v centre sme narazili na električky, nie nepodobné tým našim. Neviem prečo som si dovtedy myslel, že obdobný typ v MHD sa v severnej Amerike príliš nevyskytuje a trochu mi to pripomenulo návrat domov. Míňajúc všemožné typy reštaurácii som si pomyslel, že je aj dobré, že sa nám už míňajú peniaze, lebo asi by som chodil od jednej k druhej. To už ale prichádzame pod CN Tower a ideme kúpiť lístky. Pri pohľade na tú frontu ma najprv obleje pot - vyzeralo to tam tak na pol dňa, no na naše prekvapenie to išlo celkom svižne. Zacálujeme 35 CAD za každého a ideme dnu, cez bezpečnostnú kontrolu a do haly. Celá tá fronta zvonku sa akumuluje tam, pretože sú len dva výťahy. Po necelej hodine sa konečne vezieme hore výťahom s presklenými dverami a pozeráme, ako naberáme výšku a celé mesto sa nám zmenšuje pod noham. Hore vystupujeme do krytej rozhľadne a naskytá sa nám veru parádny, takmer 360° výhľad (mínus kaviareň). Z jednej strany vidíte Ontárijské jazero, z druhej zvyšok Toronta, ktoré teraz vyzerá ako gameplay zo Sim City. Jediným problémom je tá neskutočná tlačenica, kedy musíte číhať na uvoľnené miesto pri okne a rýchlo sa tam vopchať, aby ste si stihli porobiť nejaké tie fotky a pokochali sa výhľadom. Ideme ešte o poschodie vyššie, kde sa dá ísť von na prechádzku po obvode. Vyzeralo to ako fajn nápad ale fakt, že to celé bolo omrežované hustým pletivom, kazilo celý výhľad a znemožňovalo robiť normálne fotky. Mať nejaký ten čas nazvyš, určite absolvujeme Edge Walk. S obdobnými atrakciami (viď. Capilano z minulého dielu) sa Kanaďania neserú, a to sa mi páči. Lenže my máme čas už len tak maximálne na obed a cestu naspäť na hotel. Cestou k výťahu sa stavíme ešte pri presklenej podlahe, nesmie chýbať fotka a mizíme preč. Dole pri výťahoch ešte rýchlo kupujeme nejaký ten suvenírik a o ulicu ďalej dávame rýchly obed. Na zopár cestovateľských blogoch som sa stretol s názormi, že Toronto je najdrahšie miesto v Kanade, no celkom isto nie je. Cena obeda za dvoch v centre nebola oveľa vyššia od toho v centre Bratislavy, v porovnateľnom podniku, zatiaľ čo vo Vancouveri by ste si za to dali asi tak porciu pre jedného. A to sa bavíme len o jedle. Ubytovanie, či doprava sú kapitoly samé o sebe. Vzhľadom nato, že na metro už nemáme čas, tak posledné imanie nechávame za taxík, ktorý nás hodil až k hotelu. Keď nám ráno recepčný vravel, že z centra k hotelu to stojí orientačne 60 dolárov, ani netušil, ako presne sa trafil. O chvíľu neskôr sa na recepcii odhlasujeme a nastupujeme do kyvadlovej linky, smer letisko.
Po letiskových eskapádach z predošlej noci sme si nechali radšej skoro dvojhodinovú rezervu, ale v duchu sme čakávali už hladký priebeh udalostí. Oslí kokot. Najprv sme si pomýlili terminál a trvalo nám asi 20 minút, kým sme si to uvedomili, potom sme na tom našom suverénne prišli pred stánok LOT, ktorý bol včera zavretý. A bol aj teraz. Ženské za pultom s kávičkou debatovali a odbili nás so slovami, že sa otvára až o pol hodinu. Postavíme sa do radu, z pol hodiny je skoro hodina, kávičky mali zjavne dosť. No a keď prídeme na rad, tak má veľký problém s papiermi, ktoré nám vystavila pracovníčka z Air Canada. Vraj to takto byť nemôže, lebo neviem čo. Že tam je kiosk, skúste to vybaviť cez neho. V tejto chvíli na pracovníkov letiska pomyselne privolávam combo chorôb z hry Plague Inc, kde som zvykol kombinovať omdlievanie, následné hnačky a stratu krátkodobej pamäte. Po 5 minutách pri kiosku, pri ktorého obsluhe som si pripadal ako Homer v elektrárni zistím, že bez kreditnej karty si môžem zase vytrieť riť a ako poslednú možnosť utekám k stánku Air Canada, kde som chvalabohu našiel tú istú paniu zo včera. Tá hodí rýchlu reč s tetkami z LOT, niečo si energicky vysvetľujú a o chvíľu dostávame tie vytúžené letenky, utekáme cez check-in k nášmu gatu a nastúpením do lietadla zakončujeme celý tento trip.
Keby som to zhrnul, tak to bol trip v skutku epický. Prišli sme si na svoje a ako to už býva, ešte aspoň jeden týždeň, mesiac, rok, život by prišiel vhod. Toľko vecí sme mali na pláne a nestihli, ale to podstatné predsa len hej. A najdôležitejšie bolo, že to stálo za to. Vlastne až na negatívnu skúsenosť na Torontskom letisku a celkovú posadnutosť platenia kreditkami im nemám čo vytknúť a aj keď to nie je najlacnejší špás, odporučil by som ho úplne každému, kto má rád cestovanie. Užije si trochu exotiky, nádhernej prírody, príjemných a vysmiatych ľudí, ruch veľkomesta, trošku adrenalínu a mnoho ďalšieho. Hodnotím deviatimi zhulenými astrálnymi Ježišmi z 10.
