V samostatnej cele kľačala na zemi žena. Dlaňami rúk si šúchala tvár, sem-tam si prehrabla prstami vlasy alebo sa päsťami udierala do hlavy. Od jej zadržania a prevozu do cely predbežného zadržania si s ňou nevedel nik rady a akýkoľvek pokus o dialóg stroskotával na jej neochote odpovedať.

 

„Zavoláme na deduška, on má veľké kladivo, a keď nám to dobre spraví, dáme mu aj na pivo,“ opakovala dookola a kývala trupom dopredu a dozadu. Odrhovačku miestami prerušila zúfalým zvresknutím, po ktorom sa rozplakala, alebo sa rozosmiala smiechom, pri ktorom sa ježili chlpy na celom tele.

 

Totožnosť ženy bola odhalená hneď po jej zadržaní. Spacifikovať ju sa podarilo až trom sanitárom, no to, čo predchádzalo jej zneškodneniu, bolo príšerné.

 

 

Pracovník technického oddelenia vstúpil do kancelárie s cédečkom, na ktorom sa nachádzal záznam udalosti, zaznamenaný v ten istý deň. Vybral cédečko z obalu a vložil ho do CD mechaniky.

 

„Vie mi niekto povedať, odkiaľ mala to kladivo?“ opýtal sa veliteľ a rukou si pretrel čelo.

 

„Prebieha rekonštrukcia fasády. Zatepľovanie, podrezávanie muriva, stavia sa kamenný múr. Mohla si vziať hocičo. Všetko bolo na dvore,“ ozval sa voľakto. Všetky oči sa upreli na monitor, na ktorom sa spustilo prehrávanie incidentu, ktorého hlavným účastníkom bola žena v cele, vzdialenej od kancelárie veliteľa necelé tri metre.

 

 

Záznam kamery zobrazoval spoločenskú miestnosť súkromného sanatória. Nachádzali sa v nej stoly a pohodlné kreslá, niektoré z nich obsadené nič nerobiacimi dôchodcami. Za jedným stolom sedeli dvaja starci a hrali karty. V rohu miestnosti stáli ďalšie tri stoly. Pri jednom z nich sedeli dve stareny, mladá rodina a dve deti. Chlapec a dievčatko. V opačnom rohu miestnosti bol na stene pripevnený televízor. Sledovalo ho niekoľko dôchodcov, ženy i muži. Spoločenskej miestnosti dominovala veľká oválna recepcia s dvoma zamestnancami – zdravotnou sestrou a obrovským sanitárom. Videozáznam poskytoval i zvukovú stopu. Technik pretočil video do momentu, kedy do miestnosti vstúpila žena z cely a muž v sivej veste, s kabátom prehodeným cez ruku. Žena sa nahla k chlapovi a voľačo mu šepla do ucha. Muž prikývol a žena sa stratila zo zorného poľa kamery.

 

 

„To je doktor Bethge?“ opýtal sa veliteľ. Jeden z vyšetrovateľov sucho prikývol.

 

„Kriste!“ zahrešil veliteľ.

 

Žena sa vrátila o necelé tri minúty. Obrazom sa voľačo mihlo a muž s kabátom prehodeným cez ruku bol zrazu na zemi. Nad ním sa skláňala žena z cely a rýchlymi švihmi kladiva ho triafala do hlavy. Po niekoľkých úderoch mal muž miesto hlavy odpornú krvavú kašu. V spoločenskej miestnosti vypukla panika. Stareny začali kričať a všetci sa tisli do rohu, čo najďalej od útočníka. Obrovský sanitár s námahou preskočil pult recepcie a rozbehol sa k žene s kladivom. Tá sa jeho zásahu vyhla neuveriteľne svižne. Pohybovala sa rýchlo. Dvakrát sa zohla, raz uskočila, čím mu znemožnila zmocniť sa jej mohutnou pažou a potom ho z výskoku zasiahla do pravého spánku. Kameru ofŕkala kvapka krvi. Deti začali od hrôzy vrieskať a dve dôchodkyne sa pokúšali chrániť ich vlastnými telami. Žena s kladivom viac nevenovala pozornosť sanitárovi, ale rozbehla sa k dvom mužom, čo pred chvíľou hrali karty.

 

Jeden z nich, odkázaný na invalidný vozík, to mal zrátané viac-menej okamžite.

 

Žena vyskočila na stolík, pod ktorý sa pokúšal ukryť, a oblúčikom mu odbila spodnú sánku, ktorá ostala visieť na kúsku tkaniva. Starec treštil oči a pokúšal sa lapiť dych, no krvácajúce ústa a rozdrvený jazyk mu v tom bránili. Žena sa znova zahnala a zasiahla ho do tvárovej oblasti. Jeho hlava sa rozprskla ako prezretá paradajka, z celej sily hodená o podlahu.

 

Starcov protivník v kartách sa plazil po dlážke v snahe ukryť sa pred psychopatickou príšerou. Tá zoskočila zo stola, schmatla ho za nohu a otočila ho akoby bol z handry. V zlomku sekundy sa napriahla, a zasiahla ho kladivom priamo do rozkroku. Na jeho pyžame sa okamžite objavil rozrastajúci sa fľak krvi a jeho mužnosť bola preč akoby lusknutím prsta. Muž zareval v neznesiteľnej bolesti a žena ho zasiahla najprv do jedného a hneď na to do druhého kolena. Nohy sa mu vykrivili v kĺboch, no do opačnej strany, než mali.

 

V miestnosti sa nachádzalo ešte dvanásť živých ľudí. Sedem žien, dve deti a traja muži. Všetci okamžite pochopili, že žena má v pláne zbaviť sa najprv chlapov a potom... nik sa neodvážil ani len pomyslieť na to, čo malo nasledovať potom. Všetci boli natlačení v rohu so stolmi. Jediná úniková cesta sa nachádzala na opačnej strane miestnosti, kde im v ceste stála besnejúca ženská. Do úvahy prichádzalo vyskočiť z okna, z výšky takmer desiatich metrov. Jedna zo žien začala otvárať okno. Deti plakali a žena s kladivom zasadila mužovi s polámanými kolenami a rozdrvenou mužnosťou smrteľný úder rovno do temena.

 

Potom sa presunula od mŕtvoly starca k televízoru, pri ktorom sa krčili ďalší dvaja. Prosili ju, jeden z nich sa pokúšal odvrátiť útok barlou, ktorou pred ňou mával, no bol to chabý pokus oddialiť neodvratné.

 

V okamihu, keď jej ruky dvíhali kladivo nad hlavu, sa jej zmocnili tri páry rúk zdatných sanitárov a okamžite ju priklincovali k zemi a spútali popruhmi.

 

Veliteľ stlačením medzerníka video zastavil a otočil sa k svojmu tímu.

 

„Čo to, kurva, malo znamenať?! Ako je možné, že sa tam tá žena objavila a zajebala štyroch ľudí? Len mi nehovorte, že to bol nápad toho prijebanca doktora Bethgeho?!“ veliteľ penil. Prebodával všetkých pohľadom a čakal na odpoveď.

 

„Pravdou je, že súčasťou terapie malo byť oboznamovanie sa s ľuďmi, ktorí v nej vzbudzovali hrôzu,“ ozval sa vyšetrovateľ a položil hrubý spis v žltých doskách na stôl pred šéfa. „Alica Horváthová bola v detstve opakovane zneužívaná svojím starým otcom, pred očami oboch rodičov. Obaja boli alkoholici, podobne ako otec jej matky, ktorý sa na nej ukájal. Raz to jej matka nezvládla, asi nebola úplne na mol a keď videla, čo jej otec stvára s dcérou, schmatla kladivo a mlátila ho ním do hlavy, kým ju neopustili sily. Jeho identifikácia nemohla prebehnúť na základe vonkajšej podobnosti, pretože lebka bola rozdrvená prakticky na prach,“ dodal a sledoval veliteľa, ako naňho gáni s otvorenými ústami.

 

„Ako si ten idiot Bethge mohol myslieť, že keď ju privedie do domova dôchodcov, tak sa jej nenávisť voči starcom stratí?“ veliteľova tvár červenela zlosťou. Prskal si na šedivé fúzy a nadával na všetko a na všetkých.

 

„Šéfe,“ osmelil sa vyšetrovateľ. „Bolo by rozumnejšie, keby ste vypočúvanie prenechali mne,“ povedal a vážne pozrel na zlostného pána, ktorého červená tvár bola v silnom kontraste s bielymi vlasmi na jeho hlave.

 

„Chcete mi tým niečo naznačiť?“

 

„Presne ako hovoríte!“ odsekol vyšetrovateľ a sledoval, ako sa jeho šéf stráca v dverách a mieri k cele, kde si žieňa opakovalo detskú riekanku.

 

„Hej ty,“ prehovoril veliteľ cez mrežu k zadržanej. Odomkol a vošiel dovnútra. Žieňa vyskočilo zo zeme a zaútočilo na veliteľa tak rýchlo, že nestihol nijak zareagovať. Najprv mu zlomila ruku, potom mu zubami vytrhla kusisko kože aj s tkanivom z predlaktia, odkiaľ sa vyvalil prúd krvi a kým ju spacifikovali členovia policajného zboru, zaborila mu ukazovák do ľavého oka takmer po tretí článok.

 

Vypočúvaním bola nakoniec poverená mladá poručíčka, ktorá promovala pred necelým rokom. Pre istotu.