Prvým v rade je ostrov Mukaishima, kde dorazí trajekt z Onomichi. Cesta trajektom trvá neuveriteľných 5 minút a stojí pár jenov. Domáci to používajú ako MHD-čku, keď idete bez bicykla, stojí to trošku menej. Na Mukaishime vystúpite z loďky do malej lodnej “stanice,” kde je toaleta a zopár automatov na nápoje, ktoré sú inak v Japonsku všade a každý, kto nie je úplne slepý, si všimne, že asfaltkou sa začína tiahnuť hrubá modrá čiara, ktorá označuje oficiálnu trasu Shimanami Kaido a oznámi vám, že Imabari je vzdialené 75 km. Ono sa na ostrovoch ani nie je veľmi kde stratiť, prinajhoršom sa vrátite naspäť. Aj my sme sa zopárkrát stratili, lebo tým, že sme mali čas, sme sa chceli pomotať po ostrovoch a vidieť niečo aj mimo oficiálnej trasy.

Prvá časť Mukaishimy ide popri klasickej ceste pre autá, vlastne takto ide väčšina trasy Shimanami Kaido. Teraz si možno poviete, že čo je potom také zaujímavé na tej trase, ak furt idete vedľa áut? No všetko ostatné! Ostrovy sú nádherne zelené, okrem toho veľká časť cesty ide popri mori a plážach a úplne najviac topka je bicyklovať cez mosty a vidieť tú celú nádheru z výšky. No ale poďme naspäť k tej Mukaishime.

Mukaishima je celkom malý ostrov a človek je o pár minút pri moste. My sme sa rozhodli ho trošku obísť, tu sme sa stratili prvýkrát. Čo bolo prekvapivé, bolo to, že ostrov bol veľmi tichý a ani tá premávka nebola nejaká obrovská. Keď sme usúdili, že tour de Mukaishima stačí, zistili sme, že sme debilne odbočili a akurát, keď sme zastali, aby sme pozreli mapku s ostrovmi, ktorú sme dostali v požičovni, taký japonský dedko, ktorý čosi šibrinkoval u seba na záhrade, začal ukazovať a po japonsky hovoriť, že Innoshima, Innoshima, a mávať rukou vpravo. To sme usúdili, že dedo je na to asi zvyknutý, že sa niekto na bicykloch stratí a že Innoshima most bude smerom doprava, a veruže, onedlho za zatáčkou sme narazili na modrú čiaru. Začalo sa stúpanie k mostu. Stúpania nie sú žiadne vražedné, bicyklujú ich ľudia aj na klasických mestských bicykloch, ale pomáha mať prehadzovačku. Väčšinou sú tie cyklistické stúpaky k mostom pekné a udržiavané a majú dĺžku do 2 km. Most sme potom videli z diaľky a pekne si vyšliapali. A na moje prekvapenie, cyklochodník na moste Innoshima nejde popri vozovke pre autá, ale pod ňou! Hore idú autá a pod nimi je cyklistický chodník. Síce bol zamrežovaný, takže výhľad z mosta číslo jedna nebol žiadne terno, každopádne zážitok parádny už len to, ako to bolo spravené. Dorazili sme na ostrov Innoshima.

Na Innoshime sme stretli časť pelotónu, ktorý s nami opúšťal Onomichi. Buď si ľudia niekde oddýchli, alebo práve dorazili, keďže my sme mali menší detour. Keďže príroda zavelila, vydali sme sa hľadať toalety. Navádzanie bolo super, dorazili sme ku krásnej pláži, kde okrem toaliet a automatov na pitie boli aj dva podniky, jeden fancy-šmancy a jedno okienko, kde sa človek mohol občerstviť. Keďže bolo ešte len ráno, nejak pol 10, tak sme si dali kávu a čaj so sebou a sadli na pláž. Videli sme, že viacerí súputníci spravili rovnako. Pláž sa volá, veľmi tvorivo, Shimanami Beach a okrem iného je rozoznateľná aj tým, že blízko nej stojí veľká socha dinosaura.

Sedeli sme a popíjali naše nápoje, keď sa zrazu pri nás pristaví starý japonský párik so slnečníkmi a začne sa nás rukami, nohami a veľmi zlou angličtinou pýtať, že odkiaľ sme, kde cestujeme, ako sa nám Japonsko páči. Odpovedáme, že Oranda a Surobakia, a oni prikyvujú a tvária sa, že Surobakia poznajú (ten výraz tváre cudzincov, ktorí tápajú v pamäti, že kde Slovensko je, už dosť dobre poznám), ale radšej sa pristavia debatovať o Oranda, keďže Japonci a Holanďania sú starí kamoši. Dozvedeli sme sa, že starkí sú obaja z Innoshimy a majú 70 rokov a obaja sú už na dôchodku. Boli veľmi milí a priateľskí, čo sa nestáva v Japonsku zas tak často. Áno, každý je veľmi slušný, avšak nie priateľský. Najviac priateľských ľudí v Japonsku sme stretli práve na Shimanami. Po pár minútach sa dvojica rozlúčila a my sme si všimli, že takto obchádzajú všetkých cyklistov oddychujúcich na pláži. Starí v Japonsku asi nemajú internet, kde by sa mohli na fejsbúkoch rozčuľovať nad liberálmi, očkovaním a velebiť Putina, ak sa tak cez deň špacírujú po pláži. My sme zatiaľ dopili a vydali sa ďalej na cestu. Vydali sme sa doľava aj ked sme prišli z prava. Každopádne cesta, ktorú sme zvolili, nebola tá cesta, ktorou sme úplne mali ísť. Modrá čiara sa stratila. No však nevadí, tých ciest k ďalšiemu mostu je viacero, čas máme, povoziť sa môžeme.

Po zopár kilometroch ma začína chytať kríza. Tie nočné mory a nevyspatie, plus nie úplne malé teplo a slnko, ktoré mi pieklo do palice, nevykompenzoval ani čaj, snack a ani Pocari. Než nájdeme modrú čiaru znova, stojíme pri automate na nápoje a ja si kupujem fľašu Coca-Coly. Je mi trošku lepšie, ale vyrehotaná ako lečo teda nie som. Ideme ďalej. Bicyklujeme popri ceste, áut je málo, príroda v okolí je super, ideme cez zopár zaspatých malých mestečiek. Čiara furt nikde a ani most odnikiaľ nevidno. Vyšľapali sme trošku taký kopček, celý čas popri hlavnej ceste, a zrazu sa objavil pred nami tunel. Tak to musí byť nejaká blbosť, cez tunel by to logicky ísť nemalo a čiara furt nikde. Nastal čas pozrieť si, kde vlastne sme a na rad prišli Google mapy a papierová popisná mapka Shimanami a ostrovov, ktorú sme dostali v požičovni. Google mapy potvrdili, čo som ja už dávno tušila - ideme chujovo. Nevadí, otočíme sa a napojíme sa na modrú čiaru, nebude to viac ako 20 minút. Ale hneď vedľa, pár metrov od tunela, šípka ukazuje, že kúsok vyššie je Innoshima Park, vzdialenosť 800 metrov, reku že poďme pozrieť. Super, 800 metrov je nič. Lenže to som ešte nevedela, že ono to bolo 800 metrov v kuse DO KOPCA. A serpentíny. Po druhej serpentíne som myslela, že zdochnem. Samozrejme, že som si všetko odkrútila a nezoskočila som, aby som bicykel vytlačila, nie som predsa nejaký mrjac. Ale v tom mojom fyzickom rozpoložení a v tom teple si môj sprievod vypočul zopár minút bohovania a rôzne variácie slova jebať. Až sme konečne došli na vrch. Na vrchu toho kopca bola nejaká pofidérna budova a oproti nej veľká socha niekoho, kto vyzeral ako Earth-bender, tak sme pri nej zaparkovali bicykle a rozhodli sa hľadať povestný park.

Zašli sme asi 100 metrov ďalej, keď sa nám výhľad otvoril a nám sa naskytol nádherný pohľad na krásne modré more a zelené ostrovčeky roztrúsené v ňom. A čo bolo najlepšie? Bolo tam božské ticho. Nebol tam nikto, len my. Pobudli sme skoro dve hodiny, len tak. Sedieť, dívať sa na more, občas sa pozhovárať. Dať si jedlo, vodu, prejsť sa, výhľad pofotiť. Totižto tá vrchná časť bola len vrchná časť parku, on ten park je omnoho väčší, ale tento výhľad stačil.

Už som aj zabudla na tie vyšľapané metre a pobudnúť tam a trošku si oddýchnuť mi strašne dobre padlo a ja som veľmi pookriala. Chytila som druhý dych. Cesta dole z parku bola super, lebo sa človek vlastne len zviezol a občas trošku pribrzdil, aby z tej serpentíny nezletel niekde do priekopy. Modrú čiaru sme potom rýchlo našli a z nej to bolo už len malinký kúsok k mostu číslo dva - most Ikuchi.