Po nie príliš pokojnej noci sme sa zobudili dosť skoro, vďaka našim susedom z hotela. Ešte som nespomínal našich susedov, ktorí došli deň predtým na víkend. Stretli sme ich na večeri o deň skôr. Tak sa rozťahovali na stoloch, že sa tvoril rad pred vchodom do jedálne, lebo púšťali len toľko ľudí, koľko si mohlo sadnúť. Na prvý pohľad vyzerali ako klub dôchodcov. Pri bližšom pohľade si človek všimol, že dorazili na motorkách, ktoré parkovali pred hotelom. Nanešťastie pod našimi oknami. Ráno o šiestej začali družnou debatou a potom naštartovali tátoša a dakto odišiel, potom zase debata, túrovanie a odchod. Vtedy padla prvá fľaša becherovky.

Bol deň pred vstúpením, tak sa neplánovalo, že by mali mať dačo náročné a preto žubrienky išli shopingovať. Inšpirovali sa tými prieskumníkmi, ktorí si cestou z vlaku kukli do obchodov. Dvaja sme sa odčlenili, že prejdeme trošku vyššie. Nákupnú promenádu sme prešli rýchlejšie ako ostatní jej tretinu. Zastavovali sme len tam, čo nás zaujímalo a to nebola drogéria a handry. Bolo treba doplniť zásoby chľastu, cigár a spolutrpiteľ boj ajťák, čiže nerd, tak do anime a podobných obchodov. Na maják sme sa nedostali (ja vôbec, on išiel o dva dni, ale bolo to zavreté).

Poobede išli trénerky na stretnutie pred vystúpením do Barcelony. Dúfali sme, že sa nestratia dve samé. Dievčatá mali na výber na pláž alebo zostať v hoteli. Ja som zostal v hoteli. Po večeri mali nápad, pozrieť si západ slnka na pláži. Pozreli sme si čas západu, prekontrolovali obuv a ošatenie žubrienok (niektoré dvakrát poslali doplniť si obuv alebo odev) a vyšli sme na pláž pár minút pred západom slnka. Pravdaže slnko nikde, lebo zapadlo za kopček, kde bol maják.

Na druhý deň bol festival. Našťastie trénerky písali ešte neskoro večer, že sa netreba ponáhľať, vystupujú až poobede. Tak raňajky, na vlak (kontrola, či majú všetko) a hodina do mesta a odtiaľ jedna zastávka metrom. Festival bol v dajakom mestskom parčíku. Ake ktosi poznamenal - aj hriňovský jarmok je väčší. Ale dookola boli stánky s tradičnými domácimi ukrajinskými špecialitami. Vraj hneď ráno nabehla hygiena a kým nepreverila vzorky zo všetkého, tak predaj sa nezačal.

Naše tanečky mali číslo od 78 a dosť času na prezlečenie medzi vystúpeniami. Keď sme došli, tak bolo na pódiu asi číslo 15. Barcelona ze známa, že je tam sakra teplo a sucho. Tak sme si kúpili dačo na jedenie a pitie (dať kvas som sa neodvážil, ale skočil som pre fantu do najbližšieho miniobchodu). Času bolo dosť sa poobzerať. vystupujúci, ale aj obecenstvo mali na sebe buď ukrajinské kroje alebo ornamenty. Okrem jedla pitia predávali aj suveniry, košele, aké mal Kotleba na sebe a všelijaké drobnosti.

 

Naše vystúpenie začalo o pol piatej a posledné odtancovali pred šiestou. Na rozdiel od ostatných, bol to moderný tanec a nie folklór. Domov sa ťahali ako sopeľ na plote a otázku, či si urobíme diskotéku dávali odpoveď, že zajtra. Ešte netušili, čo ich na druhý deň čaká. Napriek tomu, kým sme čakali vlak, tak na stanici im prišlo do spevu a pustili sa do slovenských ľudoviek (nech tam majú tí Katalánci aj autentický folklór).

Na druhý deň čakalo žubrienky ešte fotenie na pláži s ostatnými vystupujúcimi (ktorí boli ubytovaní v okruhu Calelly). Doobeda ešte posledné nákupy a poobede na pláž (ako Miňo do europarlamentu). Lenže okrem fotenia tam pripravili aj program a to dajakého (možno známeho) hiphopera, ktorí po španielsky (alebo katalánsky) pľul básničky a tým akože mal potešiť dievčatá z východu. Poobede bolo teplo, no dievčatá (a chalan) už boli unavené a prejavila sa aj ponorková choroba po spoločnom týždni.

Na druhý deň cesta domov, zase išli dve skupiny. My sme boli v prvej skupine, čiže sme vstávali o pól piatej. Po týždni vylihovania to bolo dosť skoro aj pre mňa aj pre dievčatá. Pozbierali sme sa a čakali na trénerku. Tak jej išli zaklopať, lebo evidentne zaspala (áno). Naše 20 kilové kufre boli ešte ťažšie od suvenírov. Došli sme na stanicu a vlak, ktorý podľa google mal ísť, nebol ani vypísaný. Tak sme počkali ďalší, ale nervozita začala stúpať, že ak ešte príde nejaký problém, nestihneme lietadlo. Našťastie už nič nebolo a aj prestup sme zvládli. Západ slnka sme síce nevideli, ale z vlaku bolo pekne vidieť východ nad morom.

Na letisku sme našli, kde odovzdať batožiny a postavili sme sa do hadíka. Za pól hoďku sme boli pri tetuške, ktorá povedala, že na náš let sa ešte neodovzdáva batožina. Našťastie druhá tetuška to nevedela a u nej sa už odovzdávali kufre. Tak sme všetci odovzdali, aby sme netrhali skupinu.

Prešli sme cez kontrolu (zase ma prehmatali) a išli sa najesť. A viem, že v tejto sérii vám chýbal mekáč, tak teraz to tu máme. Potom už veľa času neostalo, ale manželka odbehla do duty free pre fľašu 43. To je taká španielska špecialita - pomarančový likér, ako spomienka na výlet, ktorý výletom pre nás nebol.