Raňajky boli oveľa lepšie ako večera. Nasledujúce dni bola strava oveľa lepšia, čerstvé mäso a zeleniny na grile, rôzne druhy mäsa, príloh, zeleniny a zákuskov. Aj zmrzlina bola každý deň v kelímkoch.
Po raňajkách som sa vybral do lekárne, lebo vlastná dcéra soplila (plus pár ďalších tiež), tak som si kúpil sprej do nosa a sirup. Keď som sa vrátil, tak ma odchytili, že by som mohol ísť znova po elastický obväz a tretíkrát za sebou s trénerkou, ktorej syn dostal v noci horúčku a keď má horúčku, tak mu klesne cukor. Takže vysvetľovať v lekárni, že chceme len paralen a glukózu v prášku, bolo náročné. Trénerka prezieravo nezobrala so sebou domáce zásoby bieleho prášku bez označenia. A toto nebola moja posledná návšteva lekárne.
Druhý deň bol oddychový, lebo viacerí rodičia už avizovali, že sú unavení z predchádzajúceho dňa. Slnko, more, pláž. Čo iné by sme mohli chcieť? Napríklad aby nebolo 20 stupňov. Tak sme väčšinou pozerali z diaľky. Žubrienky sa odvážili namočiť si nohy a potom sa bláznili na pláži. Na hoteli bol bazén trošku teplejší, tak tam sa namočili, aby si nepovedali, že sa nemohli pri mori okúpať.
Poobede sme sa vybrali do Blanes vlakom (keď už máme lacný mesačník za 10 eur). Baby sa vrhli na vlak, ktorý akurát prišiel, len v ňom nikto nezostal a bol na koľaji, ktorá nebola označená. Mal konečnú. Stanica v Blanes je ďaleko asi ako v Rožňave. Po 25 minútach sme došli na pláž, ktorá je vraj aj dačím výnimočná. Dal som si zmrzlinu (mandarínková bola perfektná), ale mne sa nechcelo skoro dve hodinky sa pražiť, tak som začal nahovárať dospelákov, že poďme na hrad nad mestom. GPS ukazovalo 25 minút. Nikto sa ku mne nechcel pridať, tak sa pridala moja verná (asi z obozretnosti, že ak dostanem infarkt, aby mal kto privolať pomoc).
Cesta bola strmá, na GPS som videl serpentíny, tak som predpokladal dačo podobné ako na Kolibu. Prd. Zo začiatku ešte bola asfaltka, ale potom prišli schody, potom zase asfaltka a zase schody a to sa opakovalo. V podstate to bola asfaltka pretínaná schodmi pre peších. Niekde v polke som si sadol na schody, kochal som sa výhľadom a meral si pulz. 125. Tak ešte žijem, potím sa, idem zdolať Mount Everest. Po 32 minútach sme došli hore. Z hradu veľa nezostalo - jedna veža, do ktorej sa nedalo ísť a dajaké hradby, ktorých bol pekný výhľad.
Cestou dole si manželka počítala schody. Bolo ich 550. To bolo ako vyliezť na Baziliku Sv. Petra v Ríme, len trošku iné. Za ten den som mal 27 tisíc krokov, deti menej, ale niektoré prišli v šľapkách. Od toho momentu sme im kontrolovali obuv. Hlavne na druhý deň, keď sme išli do Barcelony za troškou histórie.
V hoteli nám nabalili obed - veľká papierová taška a v tom jeden syrový sendvič, jablko, pomaranč, voda a džús. Všetky papierové tašky sme nabalili jednej rodine, čo mala požičané auto a išli sme vlakom do centra Barcelony. Z Placa de Catalunya sme sa ťahali k Sagrade, kde sme mali dohodnuté odovzdanie obedov. Vyše hodinu sa ťahal náš hadík naprieč Barcelonou, sem tam sme sa rozdelili, lebo sme dostali zelenú na prechode.
(toto nie sú naši, ale Snehulienko a sedem trans)
Pri Sagrade bolo treba si nájsť obed a okrem toho sme si našli aj wecko (v parkovacom dome). Najedli sme sa (ako tak) a ženy a dievčatá sa išli vycikať. Wecko bolo v dezolátnom stave, vedľa reštaurácie rýchleho občerstvenia, kde by sa mohli ísť vyčúrať, ale čo už. Potom sme ich skoro stratili, lebo dohodli sa stretko pri vchode. Oni si mysleli, že pri vchode do Sagrady, ostatní, že pri vchode do metra. Musel som ich navigovať, aby sme boli zase spolu.
Viete o tom, že aj Barcelone je Víťazný oblúk? Ja som nevedel. Síce žiadnu vojnu nevyhrali, ale Gaudí (kto iný) si povedal, že si to postaví z najlacnejších tehál. Predpovedali mu trpký osud do 5 rokov, ale stále stojí a cestu k nemu prerobili na peší bulvár. My sme išli od Víťazného oblúka do Parc de la Ciutadela. Mali sme ukrajinskú sprievodkyňu a Slováka, ktorý si zobral Ukrajinku, ktorý nám prekladal. V parku je aj ZOO a Katalánsky parlament (tá kombinácia by sa nám hodila).
Prehliadka končila pri fontáne Neptú, kde boli aj stánky s občerstvením a wc. Dcéra natlačila do seba hotdog, ja som sa postavil do radu na wc. Boli otvorené len dve unisex kabínky so separátnym radom. Ja som sa postavil do nesprávneho, lebo skupina sa už vybrala na vlak a ja som tam ešte stále stál. Keďže som dospelý a väčšinou nezačnem plakať, keď ma nechá, tak ma nechali. Že ich buď dobehnem, alebo pôjdem ďalším vlakom. Dobehol som ich pri vchode do metra, kde čakali ešte na pár žubrienok a mamičiek, ktoré si potrebovali odskočiť (ináč vo vlaku sú tiež wc). Ale úspešne sa nám podarilo kvôli tomu zmeškať vlak, tak sme čakali na ďalší.
Síce sme došli pomerne neskoro, niektorým sa zapáčilo cestou shopingovanie, tak sme sa rozdelili a polka išla na hotel a polku sme strážili v rušných uliciach. Večera bola perfektná, na to pivo a zase sme mohli ísť spať. V noci nám na dobierku vrátili dcéru, že hlasno dýcha, kašle a chrápe (ako po 20 rokoch manželstva, len tam nie je možnosť vrátenia). Tak sme mali rušnú noc, ako zastaviť kašeľ.