Viete si predstaviť skupinový výlet do ďalekej Barcelony s 30 pubertálnymi tanečníčkami? Niektorí to síce poňali ako výlet pre celú rodinu, ale ja som bol z tohto unavený viac, ako po týždni v práci (hlavne keď šéfstvo má dovolenku). Mať občianske združenie, ktoré združuje 150 detí s ich rodičmi (95 % ženy) je samo o sebe náročné, aj keď vedúca organizačne zabezpečuje všetko, čo sa týka vystúpení a súťaží. Pritom sa nájde pri každom vystúpení aspoň jeden rodič, ktorý vie všetko lepšie, mešká, namiesto spoločného busu využije vlastné auto a potom zablúdi, alebo len jednoducho nechápe, že pravidlá si neurčuje vedúca ani trénerky, ale organizátor súťaže. A áno, treba vstať o piatej, aby tam došli, treba chodiť na tréningy, aby sa nacvičila presná pozícia každého tanečníka a keď organizátor vyžaduje plnú moc pre trénerky, tak jeden rodič, čo sa zatne, že on nedá nikomu plnú moc prekazí celej skupine vystúpenie. A stačí toto čítať v spoločnom WhatsApp chate, aby som zo stoličky skákal a meral si tep a tlak.
Aby podmienky boli ešte sťažené, tak teraz to organizovali trénerky, ktoré síce vedia vymyslieť perfektné choreografie, kostýmy a k tomu vyberú vhodnú hudbu, ale časový manažment a orientácia v 2D priestore (rozumej mapa) je pre nich náročná práca. Našťastie mladšia mala pri sebe aj manžela.
Na dvoch rodičovských združeniach som si pozrel svojich spolucestujúcich. Ale boli tam aj rodičia detí, ktoré cestovali bez rodičov, tak zhoda nebola 100 %. Trénerky sa snažili navodiť dojem, že majú všetko pod kontrolou, časy odletov, batožiny (20 kíl na rodinu, alebo pre dve samostatne cestujúce tanečníčky), hotel a stravu. Išli sme dvoma lietadlami v jeden deň s 3 hodinovým odstupom. Prvá skupina len s 3 kuframi, ktoré si jedna rodina zobrala do hotela taxíkom, ostatní nás počkali na letisku. Ďalších 25 kufrov zostalo nám v druhej skupine. Na 40 nešťastlivcov.
Traja do 20 kilového kufra na týždeň je dosť makačka. Kufor má 4 kilá, kostýmy 4 kilá a becherovka kilo (skoro sme ju zabudli). Ostatné veci sme si dajako rozložili do kufra a príručného ruksaku. Ako som písal, išli sme s druhou skupinou. Našťastie nás zobrala jedna matka, čo nechcela, aby jej dcéra išla autobusom, lebo to by bolo náročné, že najprv na Nivy, potom na Schwechat a potom letieť a potom nás ešte čakala cesta na ubytovania. Také skoro dve hodinky. Ale nebudem predbiehať.
Síce sme došli 3 hodiny pred odletom všetci (aspoň raz sa to podarilo), ale zoradiť 25 kufrov, priradiť ich k letenkám a odovzdať, dalo celkom zabrať. Potom rýchlo Burger King (mekáč bol ďaleko, tak sme sa nepresúvali) a ide sa cez kontrolu. Keď sa deťom povie, čo majú vybrať a ukázať, tak to vyberú a ukážu. Horšie to je s dospelými. Ale pozbierali sme sa a išli sa pozrieť ku gatu. My sme si ešte v duty free kúpili vody, a to nám trénerka, ktorá išla s nami, volala, že kde sme. Dobehli sme ich, wecko a išli sme ku gate a už sa aj nastupovalo. V lietadle sme boli rozhádzaní ako sa patrí na nízkonákladovku. K slúchadlám som sa nedostal, ale tablet som mal, tak som aspoň čítal.
V Barcelone nás privítala prvá skupina, ktorá si krátila čas na letisku obťažovaním ostatných cestujúcich predvádzaním ich tanečnej zostavy. Keď oni musia trpieť, tak nech trpia a ostatní.
Pozbierali sme kufre a čakali na voluntierku (osoba, ktorá nás sprevádzala sem tam). Skoro 70 členná skupina s 30 žubrienkami a jedným žabiakom. Pomaly sme sa presunuli k vlaku. Tu prišla na rad nátura - ako odžubať systém. Ako si kúpiť lístok za cenu pre domácich (čistá diskriminácia). Bohužiaľ cez automat so zadaním čísla pasu a telefónu. Pre skoro 7 ľudí, aj keď sme obsadili tri automaty, to trvalo 40 minút. Hurá na vlak. Žubrienky s 20 kilovými kuframi ten kufor ešte dajako ťahali, ale do vlaku som musel pomáhať nakladať. O tri zastávky prestup na iný vlak - vyložiť, presunúť skupinu na preplnenej stanici na inú koľaj (zo 14), naložiť do vlaku a o hodinu vyložiť.
Už bolo 9 hodín večer (prvá skupina odchádzala o pol siedmej od nás), keď sme došli na hotel. Odovzdali sme pasy a išli na večeru. Pravdaže večera bola na počet ubytovaných hostí v čase prípravy. Takže rezeň som si vedel uchmatnúť len tak, že mi to podržali. Hranolky vôbec. Suchá ryža. Zelenina. Tak som sa dajako nenajedol. Aspoň sme si s ďalšími dvoma oteckami dali pivo, kým ženy vybavili izby. O 23:00 som sa presunul na izbu, ale žubrienky neboli unavené a kecali do jednej, keď im vedúca decentne zaklopala.
