Bukurešť je asi dvakrát väčšia ako Sofia, a hľadať metro, o ktorého existencii nie ste celkom presvedčení, asi nebude najlepší nápad. V momente, keď sa čo najúpornešie snažíte súverénnym krokom a skysnutým pohľadom zapadnúť medzi nočné staničné osadenstvo, kým sa dostanete niekde do bezpečia, Gana začne spontánne zdraviť náhodných okoloidúcich. Tu malé decko, tam bezdomovca na vozíku, prečo si rovno nenapísať na čelo „Som cudzinec, unes ma!“ „Prečo to robíš?“ pýtate sa ho nasrane s básnickým podtónom. „Nemôžem si pomôcť, je to súčasť mojej kultúry.“ Takú jebnutú odpoveď ste nečakali, radšej ani nereagujete.
Vojdete do KFC, aby ste počkali na východ Slnka a ochutnali lokálne hranolky. Vo fronte udržujete diskrétnu zónu pred zákazníkom pri pulte, keď zrazu vôjde iný človek a surovo sa postaví do tej medzery pred vami. Vojde ďalší a postaví sa vedľa prvého, znova pred vás. Neberiete to moc vážne a ešte neviete, že o dve hodiny vás tento jav totálne naserie a začnete ho považovať za znak lokálnej kultúry.
O siedmej, po východe Slnka, sa s Ganom rozlúčite a vyberiete sa pešo do centra, veríte, že nie je až tak ďaleko. Pozorujete neuveriteľne široké ulice a na nich minimum áut. Sčasti asi preto, že je sobota ráno, ale významne ich nepribudne ani počas poludnia, takže vám to celé vzdialene pripomína obrázky prázdnych diaľníc zo Severnej Kórei. Na konci ulíc sa občas nachádza niečo megalomanské, na fotkách ste videli napríklad aj víťazný oblúk. Ak je Sofia Berlín východu, tak Bukurešť je Paríž. Tých päť a pol áut si to ale po uliciach jebe takými rýchlosťami, že vám ani nenapadne prejsť cez cestu mimo semaforov. O 15 minút ste pri riečke, teda skôr špinavom potoku, za ktorým sa nachádza park, a za ním tá vec. Tá veľká vec, ktorú ste z fotiek ani popisov nedocenili, ale keď ju teraz vidíte naživo, tak z vás lezie jedno hlasné „Čo ti jebe!“
Čaušeskov slávny palác je veľký, a to je asi tak všetko. Pretože okrem toho vyzerá neuveriteľne banálne. Keby ste boli básnik, zadefinovali by ste pri tejto príležitosti pojem tupá veľkoleposť. Ale bude horšie, keď ho uvidíte zvnútra. Teraz je osem hodín, do jeho otvorenia o desiatej sa idete prejsť do historického centra, ktoré je vzhľadom k veľkosti mesta maličké. Všetko okolo neho sú nové budovy.
O jedenástej vstupujete do dnes už parlamentného paláca, pred ktorým čaká množstvo autobusov. Za prehliadku paláca vysolíte päť eur a postavíte sa do radu, teda skôr zhluku ľudí. Najskôr sa púšťajú francúzski dôchodcovia, a potom pomaličky idete vy. Pretože idete pomaličky, všetci vás obiehajú. Formulujete poučenie: v Rumunsku neexistuje koncept radu. Čo vás ale naozaj prekvapí je zozadu sa na vás tlačiaca žena so slovami s nemeckým prízvukom: „Excuse me, I am here for an English tour!“ Táto lokálna retardácia tu zjavne postihuje aj cudzincov. Rozmýšľate, ako môže niekto byť tak jebnutý, že ho nenapadne, že aj vy tu stojíte na anglickú prehliadku, máte chuť na ňu zakričať: „Veď aj ja, čo nevidíš, ty hlúpa piča?“ ale zmôžete sa len na „Me as well“ a pohoršené krútenie hlavou, ako to robila vaša mamka vždy, keď ste ako decko vyrobili nejaké faux pas. Aj na toto sú dobré pobyty na východe: ak má niekto pocit, že Slovensko je najväčšia prdel na svete, stačí ho poslať na exkurziu do Rumunska.
Sprievodkyňou je pohľadná Rumunka. Sucho vysvetľuje, že v čase Čaušeskovej smrti bol palác dokončený na 60 percent, a po prevrate ľudia spočítali, že by ho bolo drahšie zbúrať ako dokončiť. Takže dnes to je 70 percent. Palác je vysoký 84 metrov od prvého podlažia, ktoré je dobrých 20 metrov nad zemou, a ďalších 92 metrov je pod zemou. Celkový odhad nákladov na výstavbu bol tri a pol miliardy dolárov. Materiály museli byť na povel šéfa čisto rumunské. Okrem obrovských komnát, všadeprítomného mramoru a páru najťažších a najdlhších závesov na svete, stoja za pozornosť asi len tri veci, ktoré celkom určite neuvidíte vo Versailles ani iných podobných turistických atrakciách.
Po prvé, obyčajný a užitočný, no zároveň dokonale ironický nápis na dverách na samom vrchu budovy, pravdepodobne znamenajúci „Posledný zhasnite svetlo“. Po druhé, výhľad z priestranstva na vrchu odhaľujúci jednu nedokončenú stranu (palác má štvorcový pôdorys), uprostred ktorej sa nachádza socialistická presklená kocka na štýl hotela Kyjev v Blave (komu a prečo preboha napadlo ju tam postaviť?), a za ňou obrovské priestranstvo plné stavebného odpadu a buriny. A po tretie toalety. Schádzate dobrých desať metrov do zeme po točitom schodisku obloženom modrým mramorom a pritom si zapchávate nos, lebo takýto puch snáď nie je ani v poslednej krčme v Dúbravke. Čaušeskovi plánovači popri vzácnom ružovom mramore a kvalitnom dreve zjavne zabudli objednať klapky v trúbkach, ktoré zabraňujú prechodu smradu z kanalizácie. Presne tak, vyjebme tri a pol miliardy tvrdej meny na najdrahšie materiály na svete, ale na drobný, no podstatný technický detail už nevydá. A to ste ani neboli na veľkej. Ktovie, aké inžinierske skvosty by ste boli objavili v kabínkach. Na záver ale uznávate, že na to, že budovu navrhovala 28-ročná architektka, o ktorej nikdy nikto predtým ani potom nepočul, to mohlo dopadnúť aj horšie.
Poobede cestujete do Brašova, z Bukurešti ste už videli všetko podstatné a netreba tu viac zabíjať čas. 160 km vlaku trvá tri a pol hodiny. Pri kontrole zisťujete, že vám bol predaný lístok na ICčko, ktoré ide o hodinu neskôr a cena lístku je dvakrát vyššia. Žene za pultom ste jasne vysvetľovali, že cestujete 14:20, teraz pozeráte, že na lístku stojí 15:30. Takže v Rumunsku s vami vymrdajú ešte aj štátni zamestnanci. Ešteže sedíte vedľa Nemky, ktorá sem prišla na študijný pobyt a pozná už reálie, tak sa snažíte nabrať nejaké rozumy. Teraz viete, že v Brašove taxík zo stanice do centra stojí maximálne 8 lei, necelé dve eurá. Prechádzate cez majestátne hory, najvyššia stanica na trase, lyžiarske stredisko Predeal, je 1000 metrov nad morom. Krása. Nemka počas zastávok priebežne odbieha na cigaretu, ktorú je možné si zapáliť v otvorených dverách.
V Brašove idete na stanovisko taxíkov a pýtate sa prvého chlapíka, za koľko vás zoberie. 100 lei, hovorí. Nemáte slov, znova myslíte na Gran Bazaar v Instanbule a jeho prísny etický kódex v porovnaní s týmto bordelom. „Dám vám 12,“ hovoríte, a chlapík vás pošle k vedľajšiemu taxikárovi. Ten ale chce 16, a pridá aj argument: „Veď len benzín stojí 6 lei.“ Vyseriete sa na nich a beriete autobus za dve lei. Na hlavnom námesti narazíte na blondýnku s výstrihom, asi 40 rokov, ktorá ponúka svoj hostel menom „Hostel Mara.“ Zoberiete to. Mara je meno jej takmer už dovyvinutej dcéry v puberte, ktorá poskakuje okolo. Vybavovanie formalít je komické. Matka hovorí: „Mara, choď mi rozmeniť tieto peniaze prosím ťa.“ Mara pubertálne zapičuje, keďže si práve na internetoch pozerá nejaké fotky, ale nakoniec ide. Vy by ste za toto od rodičov dostali trikrát po papuli, a tak sa prvýkrát pristihujete, ako v duchu nadávate na vplyv liberálneho západu na výchovu mládeže.
