Brašov je historické mesto, veľké asi ako Brno, a turistické centrum krajiny. Architektonicky taký desaťkrát nafúknutý Bardejov rozlezený po dolinách, klasická rakúsko-uhorská architektúra, romantické perníkové chalúpky a pokrútené pouličné lampy podobajúce sa na zvončeky na lúke. Nad mestom sa vypína kopec Tampa, na ktorom svieti nápis BRASOV v holyvúdskom štýle. Nepôsobí to gýčovo, keďže ste ešte nič také predtým nevideli, teda okrem originálu. A je tu relatívne draho, pivo ako v Bratislave, ale kvalita neporovnateľne horšia.
V hosteli stretnete Angličana, originál Londýnčana. Idete spolu na večeru a dozvedáte sa, že chlapík, alebo skôr chalan, píše cestopisné články pre najväčšie svetové médiá ako New York Times, Wall Street Journal, Time alebo Economist. Práve dnes mu vychádza reportáž z Kirgizska vo WSJ. Otvárate smartfón a overujete si to, a fakt nekecá.
Na večeri pijete hnusné pivo bez chuti za dve eurá, a ešte k tomu len štyri deci. John sa nesťažuje, vraj nič iné od piva ani neočakáva. Tak mu dávate lekciu z Československa. On vám pre zmenu ozrejmuje súčasné problémy Londýna, ako tam všetko dražie, ako sa do jeho štvrti sťahujú bohatí bankári a tým zvyšujú ceny všetkého naokolo („gentrification“), a na terasách vo voľných chvíľach mixujú kokaín so šampanským. To ho ako čerstvého otca neteší, zvlášť keď títo ľudia robia v noci bordel. Popritom sa nadchýňa okoloidúcimi babami.
Na druhý deň sa spolu vyberiete na Bran, ten slávny Drakulov hrad. Na ošarpanej autobusovej stanici čakáte pol hodiny. Pijete kávu z automatu s nápisom „Lavazza“. Nápis asi neklame, káva je skvelá. Čakajúc pokračujete v debate o Londýne a ako téma sa pridá kapitalizmus. John nadáva na anglické pomery, na nerovnosť, elitárstvo a nepotizmus. Vraj po meste behá neuveriteľne veľa pozlátených ferrari, a to ho serie. Minule sedel v bare a vedľa neho dvaja Rusi súťažili, kto má viac peňazí. Potom odišli a na ich stole skončil nedotknutý chľast za 50 tisíc libier. Svojím spôsobom ho chápete. Už nemáte osemnásť, vyrástli ste zo slovenského krčmového libertariánstva. Ale keď John navrhne 75-percentnú daň na extrémne zárobky, snažíte sa mu vysvetliť, že to nie je najlepší nápad.
Bran bol trefne ohodnotený ako „slightly underwhelming experience“. Maličký hrad, s ktorým skutočný Vlad Narážač nemá takmer nič spoločné. Mimochodom, bol to bojovník proti Turkom z 15. storočia, ktorý svoje obete napichoval na koly, čo bola na tú dobu len mierne nadpriemerná krutosť. Keď ho napokon Turci zabili, jeho hlavu ako trofej poslali do Instanbulu. Dracula je len románová postava írskeho spisovateľa z konca 19. storočia. V jednej z komnát sa dočítate, že román bol inšpirovaný, tralalá, istou Elisabeth Bathory from Slovakia. No výborne, slovenský príbeh sa dostane do rúk Írovi a teraz propaguje rumunský hrad, a s ním celý región. Umenie predať sa.
Poobede dáte s Johnom posledné pivo predtým, ako sa poberie do Bukurešti na ceste za ďalšími zážitkami. Tmavé sedempercentné pivo menom Silva je výborné, dostalo vás do nálady takmer po dvoch glgoch. John spomína svoje cestovateľské zážitky. Kašmír je vraj napriek všeobecnému povedomiu úplne bezpečné miesto. Etiópia je kvôli hladomoru z 80. rokov vnímaná veľmi zle, dnes je to ale skvelá destinácia s údajne najlepšou kuchyňou na svete. To znie ako trápne klišé, ale jemu to uveríte. A napokon múdrosť, že nikto nie je tak pohostinný ako moslimské krajiny, kde je cestovateľ posvätný. John napríklad spal na zemi v dome so štyrmi generáciami pakistanskej rodiny, ktorú stretol len v ten deň.
Poobede vybehnete na Tampu, pritom sa spotíte jak kôň. Tesne pod vrcholom straší ceduľa: „You are entering a natural area of bears and wolves.“ V Rumunsku je asi 6 tisíc medveďov, čo je dosť veľa (ak by to zo samotného čísla nebolo jasné). Za komunizmu ich mohol strieľať len sám Čaušesku a nikto iný, tak sa stihli premnožiť. Nedozvedeli ste sa, či tu existujú ochranári bojujúci za ich práva ako u nás. V každom prípade, už sa neviete dočkať stretnutia. Cestou naspäť sa vám vyhrážajú búrkové mraky, vy ale veríte svojim zázračným schopnostiam udržovať slnečné počasie. Silno do mrakov fúknete a ony poslušne počkajú, kým dôjdete na hostel.
Ráno meníte paradigmu. Dosť bolo vlakov, autobusov a iných pičovín, ide sa stopovať. Vaším cieľom je Dunaj na srbských hraniciach a ako prvú zastávku ste si určili Sibiu, starobylé mesto asi 150 km na západ od Brašova. MHD vás dovezie na koniec mesta, postavíte sa na začiatok diaľnice, kde je podľa tabule 60-ka, a vystrčíte palec. Čakáte dlhých 20 minút. Zastaví BMW 3 ako z Kobry 11 a v ňom mladý borec. Teší sa, že má s kým potrénovať angličtinu. Chce si zapáliť, ale nemá zapaľovač. Vy nefajčíte, ale zapaľovač máte. Hneď ste kamaráti. Chalan, povolaním požiarnik, spustí o živote v Rumunsku, vraj za Čaušeska bolo lepšie. Prekvapí vás to, mysleli ste si, že tento názor je rezervovaný len pre dôchodcov, dokonca v tak tvrdej diktatúre, kde sa vraj balili baby na teplú vodu ako nedostatkový tovar, len pre mizivý zlomok z nich. Chalan vás vysadí vo Fagaraši, čo je mestečko medzi Sibiu a Brašovom, ukáže vám miestnu pevnosť a odvedie vás na miesto za kruhovým objazdom, kde vraj chytíte auto do piatich minút. Jediný problém je, že stopovanie v Rumunsku je nelegálne, a tak musíte počkať, kým z tohto fleku odtiahnu policajti. Spolu s vami čakajú ďalší traja domáci obyvatelia. Do päť minút však zastaví zdravotná služba a zoberie len vás.
