Idete na výlet. Otvoríte stránku Ryanairu a Wizzairu a rozmýšľate, kam ísť. Usmieva sa na vás letenka do Skopje za 25 eur. Pred očami sa vám vyjavia všetky stereotypy o Balkáne, míny a ojebávanie turistov na každom rohu, ale chuť na exotiku preváži. Balkán máte radi, a už viete, že skôr vás ojebú na pláži v chorvátskom letovisku než v poslednej bosniackej dedinke. Kupujete. Hodíte na seba rifle, tričko a staré botasky, zbalíte sa do jedného ruksaka, a čo sa nezmestí, nahádžete do igelitky. Pas si strčíte do zadného vrecka riflí. Z torentov stiahnete osamelú planétu pre východnú Európu, ktorá pri každej krajine hneď na prvej strane oznamuje to najpodstatnejšie, a to cenu za polliter piva.
A tešíte sa, ako vás oklamú na prvom trhovisku. Na ten zúfalý, no poučný pocit ale nemusíte čakať príliš dlho, pretože prvýkrát s vami vymrdajú už na letisku. Wizzair sa za posledné mesiace dokurvil jak ďábol a teraz povoľuje ako príručnú batožinu zadarmo len malý študenský ruksačik. Pička kontrolórka, teda podľa správania skôr členka organizovanej letiskovej mafie, vás hneď pošle ku kovovému stojanu, ktorý určuje, či ste v pohode alebo budete cvakať, a ešte predtým vám zhabe boarding pass. Váš ruksak zo stojana trčí o takmer desať centimetrov. „Don't let me argue with you, if you want to catch the plane,“ nastupuje efektívna vydieracia taktika. Pýta si 35 libier a posiela vás k bankomatu, vraj terminál na karty nefunguje. Bankomat ale tiež nefunguje. Napokon piča odbehne kdesi ďaleko za roh, kde vraj majú jediný terminál na karty, až vám zmizne z dohľadu. Vy ju musíte naháňať, ak chcete naspäť svoj boarding pass. A ešte musíte aj zaplatiť. Poučenie do života? Nabudúce si vytlačte dva boarding passy. Takže keď vám bude jeden zhabaný a odíde niekam preč z dohľadu, vy pohodlne nastúpite s druhým.
V lietadle pred vami sedia dvaja Kosovci, ktorí spolu s vami tiež museli strkať svoju batožinu do stojanu. Jeden z nich sa vás pýta: „Vy ste to zaplatili?“ „Áno,“ hovoríte. „Ja nie. Poslal som ju doriti, že chcem hovoriť s manažérom. A ustúpila.“ Predtým, ako si pre vašu neschopnosť začnete mlátiť hlavu o sedadlo pred vami, sa však dozviete, že chlapík má maličký kufrík, ktorý trčí nad limit len dva centimetre, a ktorý mu na každom inom letisku tolerujú. Pre zmenu však musel cvakať 20 libier za to, že boarding pass nemal vytlačený, ale len na mobile svojho smartfónu, čo tiež na každom inom letisku tolerujú. Zasraný Luton.
Na letisku Alexandra Veľkého pri Skopje chytíte mikrobus do centra. Vlečiete sa po dedinách s katastrofálnymi cestami a zdá sa vám, že obchádzate diaľnicu, po ktorej by ste normálne mali ísť. Napokon na diaľnicu predsa len vkročíte, avšak nie privádzačom, ale poľnou cestou. Cieľom bolo pravdepodobne prejsť poza mýtne búdky a vyhnúť sa plateniu. Ach, ako milujete tento kus sveta a jeho lokálne pravidlá.
Skopje je typický Balkán. Tu domček, tam druhý, tu obchodné centrum a tam kúsok od centra štvrť, ktorá vyzerá ako dedina. Nízke domčeky a medzi nimi úzke cestičky. Žiadna súvislá zástavba, historické centrum, urban planning. Ale je to romantické a medzi kopcami. Mestom krúžia novučičké doubledeckre ako v Londýne. To musel byť brutálny tunel. Spomínate si, ako pred pár rokmi bratislavský dopravný podnik nakupoval len také autobusy, ktoré majú päť dverí. Také vyrábala len jedna značka, ktorú zhodou okolností vlastní jedna z našich dvoch milovaných private equity skupín. Nie je ťažké si predstaviť text balkánskeho verejného obstarávania: „Autobusy musia byť dvojposchodové.“ No tiež sú tu staručké Ikarusy, aké ste nevideli ani v útlom detstve, zato pekne udržiavané. Hľadáte hostel, ale na ulici Matky Terezy, kde jeden mal byť, zisťujete, že gúgl maps sa mýlili, a ulice v smurtfóne sa nezhodujú s papierovou mapou. Na konci ulice sa teda otočíte a v bistre si dáte burek s jogurtom za euro desať, užijete si pohľad na ten chaos a pritom rozmýšľate, koľko asi majiteľ bistra zarobí a ako z toho vyžije. Ako tu tí ľudia žijú? Z tej nízkej ceny vás prepadne pocit viny.
V centre stojí socha Alexandra Veľkého a okolo nej nová fontána. Všade naokolo ale zúri komunistická architektúra, ktorá v balkánskom prevedení nevyzerá tak brutálne ako u nás, jeden dom napríklad vyzerá ako zrážka Gaudího a konštruktivizmu (obrázok naľavo). Za riekou Vardar stoja nové megalomanské vládne budovy s gréckymi stĺpmi podopierajúcimi strechu, niektoré ešte nedostavané (obrázok napravo). V Macedónsku si poslanci a úradníci stavajú panteóny. Zrazu vám docvakne, ako niekomu môže napadnúť taká pičovina, akou je prestavba bratislavského hradu v čase krízy (teda okrem zárobku pre spriaznené stavebné firmy). Veď ten nový hrad je taký krásny! Tak, ako priemerný hrdý Slovák musí žasnúť pri pohľade na bratislavský hrad, aj vám padá sánka pri pohľade na tieto krásne budovy a nové centrum okolo. Na korupciu a plytvanie nemyslíte. Samozrejme nevidíte, že plebs tu popri tom nemá takmer čo do huby a po večeroch pravdepodobne túži po boľševickej revolúcii a zašlej sláve. Neprišli ste sem budovať politické teórie, ale nemôžete si pomôcť. Vybehnete na kopček, na ktorom stoja ruiny pevnosti, a z vrchu vidíte druhú časť mesta, ktorá vás znova núti premýšľať nad politikou, pretože v strede vášho výhľadu sa skveje úplne nový futbalový štadión.
Na hosteli stretávate samých „cool“ ľudí. Borec z Nového Zélandu dáva rozumy: „In Sofia, girls are fucking hot!“ Ste zvedaví, Sofia je vaša ďalšia zastávka. Iný borec z Kanady cestuje po svete a robí tréningy pre svoju materskú retailovú firmu, na konte ma 88 navštívených krajín. Veľa, málo? Dohodnete sa, že zajtra spolu chytíte ranný bus do Sofie. Teraz je ale večer a vy idete žiť. Stretávate sa sa s domácou blondínkou, ktorú ste stretli v mikrobuse z letiska. Idete do klubu s originálnym názvnom Džuboks. Odtiaľ vás do iného klubu vezie starý mafiánsky Mercedes E so štyrmi očami. Jeden taký jazdil po vašom provinčnom mestečku, keď ste boli šesťročné decko, chodili ste ho obdivovať na jedno parkovisko. Teraz, po dvadsiatich rokoch, si môžete vychutnať jazdu v ňom, a to dokonca na prednom sedadle. Zapášete sa, čo starého tučného holohlavého taxikára naštve, a káže vám odpásať sa. „Keď nemusím mať pás ja, tak ani ty.“ Je to nezvyk, nezapásaný ste naposledy išli asi v dvanástich rokoch, to bolo ešte pred EÚ. Zatiaľ neviete, že počas nasledujúcich dní si toho v lokálnych autách užijete omnoho viac. Keď si patrične pripitý myslíte, že vás už nič nemôže prekvapiť, zrazu sa počas nočnej cesty mestom zjaví víťazný oblúk. LSD ste inak nebrali.
Ráno na stanici sadáte na bus do Sofie, ešte sa vám točí hlava. Cesta trvá znesiteľných päť hodín, autobus je vcelku nový. Zisťujete, že Waleed z Kanady nie je Kanaďan, ale Američan. Chcel sa odsťahovať žiť niekde inde, pretože USA mal už plné zuby. Problém bol, že Amerika svojich občanov zdaňuje asi 30 percentami kdekoľvek na svete. Z amerických daní sa však nefinancuje školstvo, zdravotníctvo alebo sociálne istoty, ale primárne armáda. To ho sralo, tak sa vzdal amerického občianstva a zobral kanadské, pretože kanadská vláda toto nepraktizuje. A odsťahoval sa aj so ženou do Malajzie, pretože je to vraj krajina s decentným pomerom ceny a hodnoty a celkovou kvalitou života.
Sofia je trochu – asi dvakrát – väčšie mesto ako Skopje a chvíľu vám trvá, kým sa na stanici zorientujete. Waleed má objednaný hostel a vy sa spoliehate, že na ňom bude miesto aj pre vás. Pýtate sa okoloidúcich na metro. Prvý ukáže rovno, druhý opačne a tretí niekde inde. Alebo tu tým ľuďom jebe, alebo vám nerozumejú. Dohodnete sa sám so sebou, že v Sofii metro nie je, a v skutočnosti okoloidúci mysleli električku. Neskôr zistíte, že v Sofii metro predsa len je.
