Radžastan je najkrajšia a najfarebnejšia časť Indie. Ženy sa tu obliekajú do krikľavo ružovej, žltej, oranžovej a zelenej a ovešané sú množstvom zlatých šperkov. Pri pohľade na krásnu prírodu a tie žiarivé farby sa cítite sa ako vo filme.
Keď mal v roku 1826 následník anglického trónu Albert navštíviť Džajpúr, jeho obyvatelia slávnostne natreli domy na ružovo. Tak sa im to zapáčilo, že ich tak už nechali. Najkrajší je Palác vetrov – vyzerá ako perníková chalúpka. Nechal ho postaviť maharadža Sawai Pratap pre svoje konkubíny, ktoré sa sťažovali na nudu, lebo museli byť celý deň zavreté doma. Palác stojí v centre a má stovky maličkých okienok, kadiaľ mohli unudené manželky vykúkať a pozorovať dianie na ulici.
Letné maharadžovo sídlo na jazere nám pripadalo ako fatamorgána. Kúpať sa tam bez pripravenej truhly nemalo význam, a tak sme sa pri pohľade naň len demonštratívne obliali vodou z fliaš, ktoré sme neustále nosili so sebou ako pojazdné sprchy. Mokrí od hlavy po päty sme pripomínali skupinku vodníkov, ktorá si zašla na výlet.
V polomrákotnom stave sme sa dovliekli do hotela s jediným cieľom: ľahnúť, ležať, spať. Vraj dobrá dovolenka je tá, kde sa ľudia rozprávajú iba o jedle a o tom, ako pravidelne chodia na WC. Ak je to pravda, tak náš zájazd bol mimoriadne vydarený – ako som už spomenula, vďaka pravidelnému prísunu ľadových nápojov (neverte, že vám pri 60-stupňovej horúčave pomôže letný čaj!) boli naše črevá v permanentnom šoku, na ktorý odpovedali zrýchlenou, niekedy až bleskovou reakciou, a to podľa odolnosti jednotlivca buď smerom nahor alebo nadol. (Jednoducho sme sa občas báli čo len pohnúť, aby sme sa nepovracali alebo...) Náš zdravotný stav bol témou číslo jedna a každé ráno sme si pravidelne hlásili, čo u nás vypuklo, počet návštev onej miestnôstky a konzistenciu výsledku (môj osobný rekord: 12 šprintov za noc...)
●
Indov by to iste potešilo, pretože rekordy milujú a sú držiteľmi viacerých prvenstiev v čudesných disciplínach: v chválospevoch (11 100 dní a stále pokračujú), v nepretržitom rozprávaní (360 hodín), nepretržitom písaní na stroji (123 hodín), v státí na jednej nohe (34 hodín), v státí na jednom mieste (17 rokov), v plazení (1400 km) či v pískaní (45 hodín). India drží aj ďalšie „svetové rekordy“ – istá škola v Kalkate má 11 683 žiakov, nástupište v Karakure je dlhé 833 m, v Čerapurdží naprší za rok na jednotku plochy 26,5 m vody a v posledných voľbách kandidovalo 291 politických strán. Vedú aj v dĺžke súdnych procesov – istý človek vyhral v roku 1966 proces, ktorý začal jeho prapredok v roku 1205!
Sú to blázni
Džajpúr milujem! Večer sa ochladilo asi o 5 stupňov a dvakrát dokonca zavial vánok!
Niektorí zasadli do reštaurácie a dali si miestne pivo, i keď ho po prvej ochutnávke premenovali na značku Poblion.
India je najľudnatejšia krajina na svete a tak na každý deň a mesto pripadá množstvo svadieb. Sotva sme sa upelešili na izbách, začuli sme ohlušujúce bubnovanie a vybehli zase von.
Vpredu šiel pomaly nákladiak so spevákom a reproduktormi, nasledovali bubeníci a agregát na výrobu elektriny a za ním kráčali deti, držiace čosi ako lampy v kvetináčoch. Sprievod uzatváral ženích na bielom koni, ktorý sa zrejme príliš nezabával, indiferentne hľadel kamsi do diaľky, žviakal žuvačku a celá svadba mu mohla byť ukradnutá. Uprostred spievali a tancovali ako o dušu všetci pozvaní. Keď zočili „bledé tváre“, potešili sa a stiahli do tanca aj mňa. Taký úspech už nebudem mať nikdy v živote! O česť tancovať so mnou, blonďavou exotkou, sa pobili mladí chalani, mladé dievčatá, aj staré babky!
Dotancovali sme do záhrady, kde bolo pripravené jednoduché občerstvenie. Ženícha usadili na trón z kvetov, umyli mu nohy a nechali ho sedieť a žuť žuvačku. Indky vo večerných róbach – sárí z najjemnejších mušelínov všetkých farieb, ovešané kilami zlata, pripomínali exotické motýle. Poletovali sem a tam, kŕmili deti, obzerali ženícha a ohovárali manželov (skoro ako u nás). O jedenástej prišla nevesta, so svojím nastávajúcim si vymenili vence z kvetov, sadli si a usmievali sa (a ženích žul žuvačku). To bol pokyn, že svadba sa skončila a hostia sa začali rozchádzať.
Spali sme napokon na trávniku za hotelom, Janka na karimatke pred Karlovým stanom.
●
Našou poslednou zastávkou bolo hlavné mesto, Dillí. Rikšovým konvojom, ktorý vybavil Karel, sme obišli pamätihodnosti, najviac sa mi páčil chrám Bahá'í v tvare lotosového kvetu.
Konečne som mala čas na návštevu obchodov s látkami. Rozhodla som sa dať si ušiť tzv. pandžábí suit, ktorý tvoria šaty, dlhé po kolená a široké nohavice, nazývané aj nasraváky. Vyberiete si materiál, odmerajú vás a za dve hodiny vám hotový odev doručia, kde len chcete.
Na bazáre, v časti venovanej textíliám, sa hmýrilo množstvo presviedčačov, ktorí ma chceli dostať do svojho obchodu. Som žena, ktorá vie, čo chce (Niekto, bez komentára) a teraz som chcela tyrkysový šifón.
Akcia prebiehala tak, že keď som vyslovila svoju požiadavku, presviedčači odkývali, že majú a už aj ma hnali ako zdutú kozu dnu. Tam to bolo príjemné – silná klimoška, voňavý čaj a okolo podľa veľkosti obchodu 10 až 12 obsmŕdačov/skladačov látok. Darmo som im opakovala, že chcem IBA šifón a IBA tyrkysový, rozkladali predo mnou žlté, červené a modré bavlny a hodváby, dúfajúc, že ma presvedčia zmeniť názor. Triafal ma šľak zo straty času!
V prvom obchode som to zo slušnosti podstúpila. V druhom som sa zdvihla a odišla, akonáhle predo mnou na prosbu „Chcela by som tyrkysový šifón“ odrolovali oranžový batist. V treťom mali smolu, už som bola taká napálená, že som ich s úsmevom Mony Lisy nechala vyhádzať z regálov všetko, nech majú čo upratovať. Tak im treba, sami si zavarili.
Vo štvrtom konečne pochopili, a tak som večer strávila v nádhernom tyrkysovom oblečku a šatke, prešívanej zlatom...
Tretí deň sa náš autobus vybral na letisko po fosílie.
Ich prvé dojmy boli asi zmiešané. Voľný podvečer sme totiž netrávili dakde v bare, ale v kempe, natlačení v miniatúrnom bazéniku. Nešlo nám o plávanie, ktoré bolo i tak nemožné, proste sme sa chladili. V tričkách a nohaviciach, v sukniach a v šatách sme len tak stáli v bazéne jeden vedľa na druhom s pohárom v ruke a kecali. Nažehlené fosílie nemo civeli. Ešte nechápali.
Bolo milé stretnúť niektorých známych, ktorých sme poznali z predchádzajúcich ciest. Medzi prišelcami bola aj pani, ktorú sme na inom zájazde volali Bagristka, podľa toho, koľko žrádla si naberala. Spoznal ju aj kuchár Honza a trefne sa vyjadril, že je to „svině jedna nenažraná“.
Jeden z nováčikov s odporom odmietol ľadové nápoje, vraj on studené nepije a nebude ani tu.
Svatá prostoto!!!
Na druhý deň ráno boli upchaté záchody a podľa (ešte) pevnej konzistencie materiálu, ktorý v nich plával, bolo úplne jasné, že za to nemohol nikto z nás. I Tomáš to so závisťou okomentoval: „Všimli jste si, jaké ty bledé tváře přinesli sebou z Čech kvalitní hovna?“
●
Letenky nazad sme mali cez Aeroflot, známy všetkým možným, len nie kvalitnými službami, a tak nám priamo na letisku oznámili, že dvaja v tento deň neodletia, potom to zvýšili na štyroch a napokon sme lietadlu mávali siedmi. Keby vonku nebol ten šialený hic, tak by sme tancovali od radosti, no ďalšie dva dni v rozpálenej vyhni nás fakt nepotešili.
A ani to, že medzi nami ostala aj Mluvící hlava s manželom. Tá bola takmer hysterická a každý, komu sa nepodarilo ujsť pred jej ujačaným hlasom, si vypočul jej lamentovanie, že ide o tajnú dohodu, že Karel je s Aeroflotom určite dohodnutý a dobre na tom zarobil. Potom plakala, že určite všetci prídeme o prácu, a že čo budú bez nej robiť jej deti. Toľko rozvíjala sprisahanecké teórie, až prišla o hlas; vrátil sa jej až tesne pred odletom.
●
Keď sme došli na letisko, Karel si pri pohľade na stánok Aeroflotu odpľul: „Fujtajbl, s těmito nikdy více!“ a len keď sme prešli cez kontroly, prezradil nám, že ruská spoločnosť mu pôvodne ako náhradu ponúkala letenky o tri mesiace!!! Ani nechcem vedieť, ako a čím ich presvedčil, že sme napokon leteli „len“ o dva dni neskôr...
Konečne sa aj on mohol uvoľniť, všetok substrát prežil úmornú, 10 500 km dlhú cestu a posledné kusy mali miesto isté. Kúpil si fľašu rumu a oznámil nám, že sa po tých vybavovačkách v lietadle zlíska jak doga. Myslím, že na to mal nárok
●
Návrat po 36 dňoch bol zvláštny. Hoci bol máj, stále mi bola zima. Nepotrebovala som pojazdnú (fľašovú) sprchu. Bratislavské ulice mi pripadali strašne prázdne. Na oblohe boli oblaky. A nevedela som sa dojesť čerstvých zeleninových šalátov (v ktorých priamo pred mojimi očami nekraulovali bacily)...
P. S.
Keby to niekoho zaujímalo, cestovka sa pôvodne volala Bivak, potom sa premenovala na Nomád Žďár nad Sázavou. Dnes však už expedície nerobia, vraj nie je záujem...