Teplota stúpala zo dňa na deň. Aby ste si to vedeli predstaviť: jedného dňa sa Karel z novín dozvedel, že dosiahla rekordných 50 stupňov. Lenže meria sa to v tieni a tam, kde sme chodili my, veľa tieňa nebolo, a tak sme tipovali, že na slnku je minimálne 60. Na vlastné oči sme videli topiť sa asfalt...

Horúčava človeka degraduje na zviera, ktorého jediným záujmom je PIŤ. V tomto štádiu nás už zaujímali najmä stánky s vodou, ktoré sa, našťastie nachádzali všade okolo cesty. Aj keď predavači väčšinou vyzerali, akoby na nich dlhodobý pobyt pod pražiacou žltou guľou už zanechal následky – buď boli natvrdlí alebo pripečení. Nechápali, čumeli na nás skleným pohľadom, neschopní činu... bolo to ako dorozumievať sa s kusom nábytku, s tým rozdielom, že ten je inteligentnejší. 

Dakde tu som urobila strategickú chybu. Karel nás okrem iného vystríhal aj pred melónmi, do ktorých miestni zvyknú napichať vodné injekcie, aby vyzerali čerstvejšie. Lenže keď ste rozvarení na kašu a zazriete úúúžasne lákavé, žiarivo červené mesiačiky, tak vám vypne mozog a ste v keli. Kúpili sme zelenú guľu, rozkrájali a s rozkošou zožrali. A odvtedy mal sračku celý autobus. Takú indickú – asi preto, že telo bolo dehydrované, cez deň sa nič nedialo; až v noci, keď si trochu oddýchlo, rozhodlo sa vypudiť von všetko, čo sme do neho vložili. Naše útroby to opúšťalo v tekutej forme, a nie na jedenkrát, samozrejme.

Radek chcel vyhlásiť súťaž o najlepšie vytvarované hovno, ale Tomáš odvetil, že tie vyššie formy teraz akosi nezvláda, zmohol by sa len na nejakú medúzu.

 

Janka si prvýkrát za pobyt dala na raňajky čapatu s pomazánkou, a následne sa doslova vrhla na hrniec, akoby 3 týždne nejedla - však ani nejedla.

Potom išla so šoférmi vymieňať peniaze a cestou nazad sa zastavili v reštaurácii. Tam úplne zabudla, že je vegetariánka, hltala ryžu s mäsom, až sa jej robili guče za ušami. Dobrá správa bola, že si konečne vymenila tričko (to prvé, čo mala na sebe od Žďáru, asi spálila), takže už tak nesmrdela.

I ja som si uvedomila, že som žena a zastavila sa pri stánku s bižutériou. Nákup náramkov je v Indii hotové divadlo, v škatuliach ich majú asi sto druhov, sú lacné, plastové, najrôznejších farieb. Zákazníčky sa rozložia na zemi, jedna kŕmi dieťa z fľašky a pri tom skúša, ďalšia má síce sto rokov, ale  hrabe sa v krabiciach ako o život. Predavač sa tvári vážne a ako odborník vám náramky navlieka na ruky, mixuje farby, prikladá, odkladá, s privretým okom sa odtiahne a hodnotí celkový výsledok, potom sa natiahne a ešte dodá striebristý... Vzala som nielen pre seba, ale aj pre kamošky.    

Corbettov národný park bol založený najmä na ochranu tigrov, ale hoci je ich tam dnes okolo štyri tisíc, sú plaché a šanca vidieť ich je malá. Ako povedal Karel: „Nemôžete očakávať, že budú v labkách držať transparent ‚Vítame vás‘.“

Aj preto väčšina z nás dala prednosť sľubovanému kúpeľu kdesi vyššie v horách. Kým sme sa tam dotackali, jazyky nám viseli takmer po kolená. Na jednej strane riečky sa kúpala celá indická dedina, na druhej sa, namočené až po krk, vyvaľovali štyri kravy, no keď vám slnko mení sivú hmotu na dusený mozoček, padajú všetky zábrany. Váhali sme asi dve pikosekundy, potom sme pleskli veci na zem a bez zábran vliezli medzi kravy a domorodcov. Rochnili sme sa v studenej vode až do večera.

Jano, ktorý sa rozhodol pre výlet do parku, svoje dojmy zhrnul matematickým príkladom:

„Dva džípy, ktorých prenajatie stálo 7000 rupií, idú rýchlosťou 40 km//hod. Cestou majú dva defekty, obletí ich 12 480 múch a 24 700 komárov. Vypočítajte, koľko slonov a krokodílov sme videli a celý výsledok vynásobte koeficientom spokojnosti, ktorý sa rovná nule.“

Janka oficiálne dala svoje raňajky Karlovi, potom si potajomky nabrala 12 párkov a v autobuse ich po jednom nenápadne vyťahovala a jedla.

Radžastan je najteplejšou oblasťou Indie. Teplota stále stúpala. Autobus bol plný oťapeného substrátu. Neustále sme liali tekutiny do seba i na seba. Keď nebolo studenej vody, pokojne som sa obliala aj studenou Fantou. Som dôkazom, že ľudské telo nehnije, pretože som celý deň chodila v mokrom. Keď hic stúpol nad určitú hranicu, čiže každý deň o desiatej, pekelne ma rozbolela hlava, a tak som sa napchávala Ibalginom a na radu lekárky aj Coca Colou na stiahnutie ciev. Keď som ju do seba vliala, cítila som, ako mi pracuje v žalúdku a bála som sa čo len pohnúť, aby som sa nepo... no veľmi rýchlo som ju vypotila, a potom to bolo ok.

Kolektívne sme už mali také stavy, že sme chceli ukecať Karla, aby sme šli pozrieť len Tádž Mahal a na všetko ostatné sa vykašľali a odtatárili sa na zvyšok pobytu k moru. Rátali sme dni do odchodu a modlili sa, aby sme sa ho dožili.

Džinisti sa o vymanenie z hmotného sveta a dosiahnutie extázy snažia cestou asketického odriekania. Obmedzujú jedlo a pitie, nesmú ublížiť živým tvorom, preto nosia na nose rúšku, aby ani náhodou nevdýchli nejaký hmyz a muchy odháňajú metličkou. Delia sa na bielo odetých a vzduchom odetých (t.j. nahých), ktorí tvrdia, že odev vyvoláva túžbu po majetku.

Ich skalnaté chrámy v Gwaliore, ozdobené gigantickými sochami, sú tajomné a málo známe, ale ja som na sebe nezaregistrovala žiadne prevratné pocity. Môj vnútorný teplomer zaregistroval iba ďalšie zvýšenie teploty a na Gwalior spomínam ako na nočnú moru. Človek sa potil aj pod sprchou. Ulice boli také plné, že autobus sa cez dav (!) posúval po desiatich centimetroch, zdalo sa nám, že ideme proti prvomájovému sprievodu. A všetci jeho účastníci po nás pozerali, ako keby dnu sedeli mimozemšťania. Keby som bola šoférom, vpálila by som si guľku do hlavy.

Vzduch bol absolútne nedýchateľný, miešal sa v ňom smog, smrad z kadidiel a  tyčiniek, dym zo spaľovaných odpadkov a výpary z ľudských tiel. Prehliadku mesta sme vzdali po piatich minútach, lebo sme sa museli doslova predierať cez masy, z ktorých sálalo teplo a pot, nemali sme žiadny životný priestor, bolo to ako permanentný rad ľudí, vychádzajúcich z kina. A všetci si s nami chceli podávať ruku.

O jedenástej v noci bolo stále také dusno, že sme len bezvládne polihovali ako skapínajúce muchy na streche hotela (izby boli neobývateľné) a rátali dni do nášho odletu... Prečo ma len cestou neuniesli, ako predpovedal kolega?!?

 

Mimochodom, viete, ako sa delia rikše? Na konské, šlapacie, motorizované a tzv. „wehrmachtové“. Tie posledné sa vyskytujú len v Gwaliore a vyzerajú celkom ako autá, ktoré používali fašisti, takže sme sa cítili ako za druhej svetovej.

Najkrajšie spomienky na náš zájazd majú „šlapací“ rikšiari – kuchár Honzo, aktívny boxerista so svalmi ako Schwarzenegger, nikdy nedokázal obsedieť vo vozíku a pozerať sa na vyciveného nebožiaka, ktorý sa ho s vypúlenými očami snažil presunúť o pár blokov ďalej. A tak kým sme sa my ostatní hádali o cenu, on sa hádal s rikšiarom, aby si vymenili úlohy. Pod zámienkou, že si to chce vyskúšať, sľúbil mu dvojnásobnú odmenu, usadil ho do vozíka, kúpil mu Coca Colu a odklusal s ním na druhý koniec mesta.

Na svetoznámy Tádž Mahal v Agre nám Karel pôvodne chcel dať iba hodinu, po protestoch to zvýšil na dve: „Vždyť tam nic není, po hodine se budete nudit...“

A vlastne mal pravdu. Chrám je prekrásny, čistulinko biely (čistia ho každý pondelok), presne taký, ako na fotkách. Lenže akosi nemá tú atmosféru, čo Amritsar... Prejdete sa, pofotíte ho z každej strany, a to je všetko.

 

Večeru sme si dali v klimatizovanej reštaurácii s výhľadom na Tádž Mahal, ale žiadne špecialitky. Väčšina v súčasnom stave už mohla len suchú ryžu a René, ktorý v ten deň grcal pri každom kríku, ani len tú.

Plachty sme si rozložili na streche, no ani tam sa nedalo spať, bolo dusno, dusno, dusno.   

Fatehpur Sikri, pevnosť z červeného pieskovca, je architektonická perla z mogulských čias.

Moje zápisky v denníku boli čoraz kratšie, šetrila som sily. 

Vo vtáčej rezervácii v Bharatpure žijú tisícky vtákov, chodia tam dovolenkovať aj tie naše sťahovavé. Pôvodne suchú oblasť nechal kedysi dávno zavodniť maharadža, aby mal kde poľovať, no dnes je chránená a chodí sa po nej iba rikšou.

Bola to veľmi príjemná, a najmä relaxačná vychádzka, podvečer sa vtáky spamätávajú z hicu a krásne štebocú, pískajú a spievajú. Videli sme stromy, obsypané hniezdami i všelijaké operené čudá...    

Osprchovali sme sa v izbách, ale nocovali opäť na streche. Keďže vekový priemer tých, ktorí pôjdu trasu v opačnom smere (tj. priletia do Dillí a nazad sa povezú autobusom) bol vyšší, rozprúdila sa kolektívna debata na tému, ako týchto účastníkov, pracovne nazývaných fosílie, vystrašíme popisom nášho teplotného utrpenia. Šibeničný humor pomáha.

Potom nás Janka, ktorá sa viac-menej úspešne vyhýbala vode, oboznámila s faktom, že si počas cesty ani raz neumyla vlasy - a po týchto slovách zavládlo mlčanie, lebo čo už na to poviete?

Ráno to mala rozčesané a také mastné, že to vyzeralo ako umyté. S nádejou som sa spýtala: „Tak predsa si si ich umyla?“

Ona na to pohŕdavo: „Tak hlboko by som neklesla.“ A ešte: „Verila by si mi, keby som ti povedala, že som si vlasy neumývala rok?“

Ja, fľochnúc na jej zaolejovaný skalp: „Verila.“

(dokončenie nabudúce)