Pakistan, to sú viac či menej depresívne púšte a polopúšte, v ktorých sa občas pasie stádo tiav; prípadne suché hnedé kopce, tak husto posiate malými zelenými trsmi trávy, že to z diaľky vyzerá, ako keby kopce mali vyrážky. Ťavy voľne v prírode boli pre nás, samozrejme, raritou, hodnou fotografie. Neviem, čo si ony mysleli o nás, ale väčšinou boli dosť vyjavené, keď pri nich zastala obrovská plechová škatuľa, z ktorej sa vyrojilo tridsať postavičiek s akýmisi prístrojmi v rukách a naháňalo ich po poli. Obávam sa, že sme tak splašili stáda, že ich potom kočovníci naháňali dva týždne po celom Pakistane...
Púšť pretínali koľajnice, v utorok využívané vlakom, v ostatné dni domácimi, ktorí si zhotovili drezinu a so slnečníkmi nad hlavou na nej jachali sem i tam.
Neprekonateľný zážitok nám však pripravili nomádi, ktorí, vidiac naše sklené pohľady a spomalené pohyby, obetovali ročné zásoby vody a pustili nám z rúry na streche taký prúd životodarnej tekutiny, že by sa v ňom utopil aj Titanic. Iste očakávali, že si v ňom iba decentne omočíme zápästia, ale našinec pod vplyvom horúčavy stráca akékoľvek morálne zábrany – chalani boli okamžite v slipoch a my, ženy, síce s odhalenou hlavou, ale stále nútené zotrvať v dlhej sukni, sme pod „sprchu“ vliezli kompletne oblečené (a súťažili o titul Miss mokré tričko). Domáci sa tešili ako pubertiaci z prvého výtlačku Playboya a verím, že si odvtedy medzi sebou z generácie na generáciu odovzdávajú legendu o strašných nemravných orgiách uprostred púšte...
●
Púštnym centrom číslo jedna, kde majú „úradovne“ všetky kočovné kmene, je Quetta. Oáza ponúka fascinujúci svet od 16. do 21. storočia, kde môžete cestou do obchodu s najmodernejšími počítačmi stretnúť bafkajúceho náčelníka kmeňa v desaťročnom rozhrkanom cadillacu, z okna ktorého trčí hlaveň kalašnikova. Po uliciach behajú kozy s takými dlhými, hompáľajúcimi sa ušiskami, ako keby boli krížené s kokršpanielmi. Autobusy sú ovešané strapcami ľudí ako vianočný stromček a pod miestami nebezpečne prederaveným chodníkom tečie odpad, špinou a výkalmi zhutnený do smradľavej brečky. Kto do nej šliapne, vytiahne len kosť. Keď si spomeniem na Quettu, okamžite sa mi vybaví, ako sme si svorne sľubovali, že do Pakistanu nikdy viac!
To najkrajšie na Pakistane sú nákladné autá, ktoré si povinne musí vyzdobiť každý, kto nechce byť pokladaný za lenivca a neporiadnika. Výzdoba stojí toľko ako samotné auto a trvá aj dva roky. Červeno-zlaté nákladiaky sú pomaľované ornamentami, olemované desiatkami odrazových sklíčok a ovešané stovkami hrkáliek, zvončekov a cingrlátiek, ktoré pri jazde jemne zvonia. Nečudo, že šoféri sú na svoje dopravné prostriedky patrične hrdí a s radosťou sa s nimi nechávajú fotografovať. Ako platidlo slúžili večné perá a blondínky, totiž, chcem povedať, že majiteľ auta vytiahol fotoaparát a dožadoval sa fotografie s najbledšou účastníčkou zájazdu.
(Slsp, neinšpirujú ťa?)
Z 5 tisíc rokov starej Harappy zostalo päť kameňov, zvyšok si dedinčania rozobrali na domy. Poklady a nálezy uchovávajú v miestnom múzeu v jednoduchých skrinkách, ktoré by vylomil aj motýľ.
Ospevovaná rezervácia Changa Manga v skutočnosti nie je väčšia ako Medická záhrada, ale domáci špeciálne kvôli nám spustili parný vláčik. Keď sa konečne po polhodine dostatočne rozohrial, Jano neprozreteľne potiahol klaksón a zatrúbil, čim vypustil všetku paru a my sme čakali ďalšiu polhodinu. Potom sme sa vyrútili závratnou rýchlosťou do lesa. Predbiehali nás aj jednonohí invalidi a domorodci za jazdy naskakovali do vozňov. Jeden naskočil aj so sekerou a my sme nevedeli, či nás prišiel zabiť alebo či si len tak odskočil z práce. Najspokojnejší bol Karel, ktorému sa asi splnil detský sen. Vyliezol na strechu a filmoval tak zúrivo, že takmer zavaril kameru ešte pred tým, ako sme sa pohli.
Večer nás milo prekvapil mladý (vraj) milionár, ktorý bol ako-tak schopný komunikovať v angličtine. O jeho vlasti sme sa však nedozvedeli žiadne nové pikošky, svoje „znalosti“ tento romantik využil na to, aby mi oznámil, že ma šialene miluje a chce so mnou ísť do postele - a keď nie som mnou, tak s ľubovoľnou ženou zo zájazdu. Romantika jak sviňa!
Jediným mestom, ktoré si plne zaslúžilo tento titul, bolo Lahore. Je také veľké, že cestu z bodu A do bodu B neovládali ani rikšiari, ktorí nám síce vždy odkývali, že trafia, ale potom zastavovali pri každom stĺpe a vypytovali sa. Cena rástla úmerne počtu zastávok a vzdialenosti od našej domoviny, ktorá sa do ceny pre cudzincov nenápadne priratúva ako tzv. „daň z bielej držky".
●
Coca Cola a Baťa sú všade a aj tí najnechápavejší to museli pochopiť pri pohľade na indickú colnicu, ktorú tvorila búdka od Coca Coly. Okolo nej poletovali zelené papagáje a posedávali colníci v takých špinavých tričkách, akoby cestovali s nami až zo Žďáru. S jasotom sa vrhli na nás za účelom obohatiť sa, ale namiesto toho, aby si rovno vypýtali úplatok (ktorý bol už zahrnutý do cestovných nákladov), zatúžili si v našom podaní pozrieť spartakiádu s kuframi. Po vyložení kompletne celého autobusu išli skontrolovať jeho váhu a dosť nemilo ich prekvapilo, že presne sedela s váhou v dokladoch. Riešenie bolo jednoduché - pobrali sa do druhej dediny, kde váha ukázala o sto kíl viac, a potom si už konečne s pocitom dobre vykonanej práce vypýtali úplatok a vpustili nás dnu.
Moje susedky oslávili prechod hraníc šiestimi pivami, s ktorými tam po prechode prohibičného Iránu a takmer nealkoholického Pakistanu frčí úžasný kšeft a následne ogrcali celý autobus.
●
Šoféri šaleli, netušili, že v Indii budú vzdychať „Zlatý Pakistan!“ Hinduisti sú fatalisti a za volant sadajú s presvedčením, že oni aj tak o ničom nerozhodujú, oni len držia volant a auto riadi boh. Presnejšie, jeden z 330 miliónov bohov, ktorých uctievajú (strašne by ma zaujímalo, kto to rátal). Indický šofér považuje svetlá a blinkre za zbytočné ozdoby, na ceste má za každých okolností prednosť väčší a cez zákruty jazdí tak, že stlačí klaksón a drží ho, až kým ju neprejde. V jednej ruke volant, v druhej klaksón a ani jedno nepustí. Kto predbieha, neuhýba. Viete si predstaviť, ako to vyzerá – v nehodovosti sú prví na svete! (Prví na svete sú aj v katastrofách – blesk naraz zabil tuším 54 ľudí, plyn usmrtil 6000 a podobne.)
Žiaľ, konečne sme pochopili, čo mal Karel na mysli, keď v tureckých horách spomínal, že nám bude také teplo, že si budeme chcieť vyzliecť aj kožu. Teplomer sa vyšplhal na 60 stupňov, teplota nápojov uskladnených v autobuse dosiahla asi 80 a naša cesta sa zmenila na tackanie sa od jedného stánku s ľadovými nápojmi k druhému a všetky pamiatky nám mohli byť ukradnuté. (Aby som nezabudla, autobus bol relatívne stará kraksňa, lebo moderný, s klimatizáciou, by neprešiel cez turecké hory.)
Niektorí sa snažili energiu načerpať z domácich zdrojov. Tomáš objavil akúsi medicínu, ktorá, prepytujem, vyzerala ako čerstvá stolica a chutila ako datľový lekvár zmiešaný s rozdrvenými zubnými plombami. Obsahovala zmes himalájskych byliniek, namiešanú podľa 2000 rokov starého receptu a liečila vraj všetko od nádchy cez vytknutý členok až po debilitu – ale na horúčavu nezabrala.
●
Hovorí sa, že kto navštívi Indiu a nevidí Tádž Mahál, akoby tam ani nebol. Svetoznáma hrobka je naozaj pekná a vyzerá ako na notoricky známych fotografiách. Málokto však vie, že na severe sa nachádza ešte úžasnejšia stavba – Zlatý sikhský chrám v Amritsare.
Sihkov ľahko spoznáte podľa nasledovných znakov:
1.) majú dlhé vlasy - symbol posvätnosti a vitality
2.) ukrývajú ich pod turbanom s drevenou alebo kovovou sponou chandou - symbolom čistoty
3.) nosia krátke nohavice – symbol ostražitosti (do dlhých sa mohli pri boji zamotať)
4.) na rukách im cinkajú oceľové náramky, ktoré vyjadrujú, že človek nikdy nie je slobodný, vždy má predurčený nejaký osud
5.) ako symbol povinnosti brániť slabých nosia za pásom meč alebo dýku
Keď v roku 1984 vypuklo v tejto oblasti veľké povstanie a sikhskí radikáli sa opevnili v Zlatom chráme, indická premiérka Indira Ghándiová proti nim vyslala tanky. Armáda povstanie brutálne potlačila a rozstrieľala pritom aj sikhský Parlament, ktorý slúži ako miesto dôležitých schôdzok. Sikhovia zato spáchali atentát na Indiru a zaprisahali sa, že na oplátku rozstrieľajú Tádž Mahál.
Odvtedy je hrobka cez deň strážená a v noci neosvetlená a zavretá.
Zakladateľom sikhskej viery bol guru Nanak, ktorý spoznal chyby hinduizmu i islamu a pochopil, že žiadna viera nemá patent na pravdu. Snažil sa preto skĺbiť to najlepšie z oboch. Tvrdil, že je len jeden boh, ktorý sa skrýva v každom človeku a jeho činnosti - preto Sikhovia neuznávajú modlitby a v chráme si pospevujú len text svojej biblie.
Amritsar, v preklade Nektárové jazierko, bol odjakživa pôvabným miestom, kam vraj chodil rozjímať aj samotný Budha. Dnes je veľké obdĺžnikové námestie obkolesené bielymi mramorovými budovami v orientálnom štýle, v strede námestia však nie je dlažba, ale zelené jazierko s rybami – dnes už vlastne bazén, vykladaný mramorom a uprostred vody sa trblieta fantastický chrám, spojený s pevninou mólom so zlatými lampičkami.
Bibliu každý večer balia do hodvábu a za spevu pomaly odnášajú na zlatých nosidlách do parlamentu, aby ju ráno za prvých lúčov slnka opäť slávnostne preniesli do chrámu. Kto si chce vychutnať čarovnú atmosféru, podfarbenú hypnotickou hudbou, môže prespať priamo na brehu jazierka a usínať i prebúdzať sa s obrazom žiarivozlatej svätyne pred očami. No bola by škoda prepásť čo len sekundu z toho, čo sa odohráva na námestí. Chrám nikdy nespí – aj v noci je tam rušno ako na bulvári, ľudia sa kúpu, posedávajú a debatujú až do rána.
