Iránski colníci si zmysleli, že šofér potrebuje od svojej firmy špeciálne potvrdenie o svojej schopnosti jazdiť na autobuse a keď na tom nástojčivo trvali celú noc (čas na ich hraniciach je taký relatívny, že sa o tom Einsteinovi ani nesnívalo), dali chalani hlavy dokopy a potvrdenie si sami napísali aj orazítkovali českou korunou. Karel na základe dlhoročných skúseností vyhlásil, že čím otrasnejšia colnica, tým príjemnejšie vnútrozemie - a mal pravdu.

●

Irán je motoristický raj - cesty sú vynikajúce, väčšinou absolútne rovné, liter nafty stojí 50 halierov a v benzíne sa na každej pumpe čľapkáte po členky. Nesmiete však nikoho zraziť - i keby tam vbehol sám, je to vždy vina cudzinca. Kedysi si to rodina s „vrahom" riešila systémom „oko za oko", ale ajatolláh Chomejní stanovil cenu ľudského života na stádo oviec. Či to platí aj naopak a za zrazené stádo oviec môžete darovať človeka, sa nám nepodarilo zistiť.

Cesty sú lemované veľkými revolučnými pamätníkmi v štýle „vojak, ruža a traktor“, plagátmi prísne zazerajúceho Chomejního a sochami, ktoré by akéhokoľvek seriózneho výtvarného kritika doviedli k úvahám o samovražde: tu strážili bránu dva jelene, tam zo strechy pozerala dvojmetrová sliepka a inde vykúkalo zo zeme niekoľko kamenných hríbov.

●

Čakala som, že Iránci budú odporní, zlí a špinaví teroristi a bola som v šoku z toho, akí boli milí a priateľskí (no z autobusu sme zazreli i jednu obrovskú americkú zástavu, zahaľujúcu celý dom a na nej namiesto hviezdičiek lebky). Všetci vedeli po anglicky a zastavovali nás na uliciach, aby sa dozvedeli skadiaľ sme a čo si o nich myslíme. Vedeli dokonca aj to, že už neexistuje Československo, ale Česká a Slovenská republika - to donedávna nevedela ani moja francúzska kolegyňa. Iránske ženy patria k najvzdelanejším v islamskom svete a hoci podľa zákona musia byť zakryté od hlavy po päty, nie sú to žiadne ,,puťky" - pracujú dokonca vo vláde.

Zahalené baby sa dokonca s úsmevom nechali fotografovať na rozdiel napríklad od Maročaniek, ktoré už len pri dotyku puzdra na fotoaparát metajú pomaranče medzi oči. Inak, v habitoch sme my, české a slovenské ženy, mali problém spoznať sa navzájom na uliciach, vyzerali sme ako zájazd mníšok. Vôbec nechápem, ako to Iránky zvládajú s takou eleganciou a po celý život! Ja som mala nervy nadranc už po prvom dni. Šatka sa mi stále šmýkala po vlasoch, na krku mi ju rozhaľoval vietor, v habite mi bolo horúco a na WC som si ho musela zdvihnúť až nad hlavu, aby som si ho neočúrala. Ešte šťastie, že na nás nenatrafila žiadna hliadka pazderanu – mravnostnej polície.

Ale niečo predsa len máme spoločné – v telke bežala reklama, kde sa žena v čádore tešila, ako jej to dobre perie...

●

Tabriz sa rozprestiera v údolí, obklopenom smutnými, pustými vrchmi – Petržalka je oproti nemu Beverly Hills. Je však vyhlásený svojím tisíc rokov starým bazárom. Na troch poschodiach sa nachádza labyrint, ktorého chodby merajú viac ako tri kilometre. Na rozdiel od ostatných orientálnych bazárov pôsobí ako balzam na nervy, nikto vás neotravuje, skôr naopak, miestni predavači postávajú uprostred obchodíkov ako obrovské spiace figuríny a pripomínajú socialistické predavačky. Ale aspoň sa môžete do chuti prehrabávať v tovare, či už ide o zlaté alebo strieborné šperky, výrobky z miestnej vlny a hodvábu, koberce i korenie.

Všimli sme si isté náznaky uvoľnenia - dievčatá, ktorým spod čádoru vykúkali ofiny i zamilovanú dvojicu, držiacu sa za ruky, ale predsa len nás šokovalo, keď náš povinný domáci sprievodca drgol do Karla: „Pozri, to sú prostitútky!"

Nechápali sme. My sme videli iba dve obyčajné „mníšky", zahalené od hlavy po päty, Džafar ich však neomylne identifikoval, pretože:

a, bolo im vidno vlasy

b, mali namaľované ústa

c, bolo z nich cítiť kozmetiku

d, krútili bokmi

e, a vôbec - pozeralo im to z očí.

My, ženy, sme sa pozreli po sebe a hneď nám bolo jasné, že tieto atribúty na nás sedia ako uliate. Konečne sme pochopili, prečo nás občas na trhu napriek dlhým habitom domáci veselo

potľapkávali po zadku...

●

Pri kšefte sa patrí prehodiť pár viet, prípadne si spolu vypiť šálku čaju. Kamarát to zobral tak doslovne, že sa s predavačom vybral aj za plot na WC. Iránec si konal malú potrebu čupiac, Slovák stojac a obaja na seba pozerali, ako keby práve spadli z Marsu. Predavač, odchovaný zvykmi z púšte, kde neustále duje vietor, bol však európskou technikou „na stojáka“ očarený, a tak mu priateľ vysvetlil know-how, aby mohol na druhý deň machrovať pred svojimi súkmeňovcami...

●

Vo verejných dopravných prostriedkoch sedia ľudia prísne rozdelení podľa pohlavia - vpredu pohodlne posedávajú muži so založenými rukami, vzadu sa ako čierne mory tlačia ich manželky a priateľky.

Pri spoločenskej konverzácii sa vraj nemá rozprávať o feminizme, ateizme, sionizme, voľnej láske a už vôbec nie o politike a náboženských vodcoch, no Džafar vyvrátil túto teóriu a na ulici na plné ústa skritizoval politické pomery i islam.

Po nákupoch sme si oddýchli  v malej reštaurácií. Tabrizská kuchyňa patrí k najlepším v Iráne a miestnou špecialitou je abgušt – dusené hovädzie alebo baranie mäso s plátkami zemiakov a strukovinami, ktoré sa podáva v zvláštnej nádobe, tzv. pipkine. Takže abgušt v pipkine J Fajnšmekri nepohrdnú ani kebabom a iránskou pizzou (najchutnejšiu robia, samozrejme, na Pizza Place), ale ako zákusok si radšej nedávajte pistácie. Sú totiž také lacné a také skvelé, že som sa ich už po dvoch dňoch prejedla a nechcem ich vidieť do konca života...

●

So zvyšujúcou sa teplotou vonku rástla i teplota v autobuse a po dvoch dňoch sprchovania sa iba pod kohútikmi na pumpách to vnútri začalo páchnuť ako v mešite, kde sa po kobercoch niekoľkokrát denne prechádzajú tisícky nôh v prepotených ponožkách. Keď odvážlivci, spiaci počas cesty v uličke autobusu, zavreli oči, nikdy sme nevedeli, či zaspali na pár hodín alebo naveky.

Niekto si myslí, že krajinu najlepšie spozná, keď ňou putuje sám - a možno na tom niečo je. Ale buďte si istí, že ani v autobuse to nie je žiadna nuda. K tykaniu dochádza už na druhý deň - nič nezblíži ľudí viac, ako spoločné čúranie za jedným jediným kríkom v širokom okolí. Okrem toho na tento druh zájazdov chodili ľudia, ktorí vedeli, čo čakať a mali zmysel pre humor.

Iste, boli aj chvíle, keď sme šaleli z tepla a nevládali ani spať, ani bdieť ani nič. Vtedy sme fixkami maľovali na telo nášho spiaceho kuchára, (takže si potom takmer zodral kožu, keď sa zo seba pokúšal zmyť zástavu USA. Zbabelo odmietol náš návrh, aby zložil bobríka odvahy tak, že v slipoch, s americkou zástavou na hrudi a s fľašou whisky v ruke prejde po hlavnom námestí v Teheráne). K obľúbeným činnostiam patrila aj celoautobusová „ohadzovačka“ prázdnymi plastovými fľašami, špinavými slipami a pomarančovými šupkami, hra na teroristov, ktorí chcú uniesť autobus či „pastovanie“, „pehovanie“ a tetovanie akéhokoľvek chudáka, ktorému sa podarilo zavrieť oči. Radek neobsedel ani sekundu, predvádzal nám francúzskeho letca Etienna (utvoril si z prstov takú prilbu a okuliare, aké nosili prví letci) alebo si do nosa nalepil dážďovku zo želé, ktorá sa mu za jazdy hompáľala ako dlhý sopeľ. Vyhlásil i súťaž o Fantóma prírodných scenérií, ktorú suverénne vyhrala Mluvící hlava (i keď sa o tom nikdy nedozvedela) – pani, ktorá počas celej cesty nezavrela chlebáreň a mala talent postaviť sa presne pred objekt, ktorý sa chystali zvečniť všetci.

●

Teherán bol kedysi bezvýznamnou dedinkou, no odkedy ho koncom 18.storočia chán vyhlásil za hlavné mesto, počet obyvateľov začal prudko vzrastať – dnes ho obýva 15 miliónov osôb. Ulice sú preplnené ľuďmi i autami a neuveriteľne hustá premávka spôsobuje, že nad mestom stále visí tmavý smogový opar. Teheránci hrdo tvrdia, že budujú metro, ale hrdo to tvrdia už 30 rokov a ešte neotvorili ani jednu stanicu, a tak jediný únik z hektickej metropoly predstavuje najdlhšia lanovka na svete. Vedie na horu Tochal, meria 7,5 km, no rojkovia veria, že jedného dňa dosiahne až ku Kaspickému moru.

Na zájazde bola i ,,vegetariánka“ Janka, ktorá mala so sebou štyri vrecia ovsených vločiek so sušeným ovocím a na tom bola počas celej cesty, a tak nečudo, že jej z toho v polke cesty hrablo. Z ničoho nič sa buchla do Karla, ktorý to nechápal ani nepodporoval. Nie, nevliezla mu v noci do spacáku - ale v hoteloch spávala skrútená do koliečka na karimatke pred jeho dvermi ako verný psík. Keď sme ju tak našli po prvýkrát, mysleli sme, že ju po sexuálnom akte vykopol z izby, no vysvitlo, že k ničomu nedošlo a z jeho strany ani nebol žiadny záujem o posteľné hrátky s tridsaťkilovou postavičkou. 

V snahe doviezť do cieľa všetky platiace kusy viac-menej fyzicky i duševne zdravé, sa Karel choval mimoriadne diplomaticky, vyhýbal sa jej a v noci sa pre istotu zamykal. Dodnes na Janku spomína ako na nočnú moru.   

●

Pohreb Chomejního bol najväčším v dejinách Iránu. Prišlo sa naň pozrieť viac ako 10 miliónov ľudí, ktorí sa snažili prebiť k ostatkom a odtrhnúť si na pamiatku aspoň kúsok rubáša. Krátko potom začali okolo hrobu stavať obrovskú mešitu. Chomejní však netúžil po prísne posvätnom pamätníku, chcel, aby jeho hrobka bola miestom, kde sa ľudia budú môcť pobaviť a kde sa budú cítiť príjemne. Jeho želanie sa splnilo: mešita je otvorená 24 hodín denne, bezdomovcom slúži ako domov, unaveným ako spálňa, rodinky tu piknikujú a deti hrajú futbal, pričom im hrobka slúži ako brána...

●

Najposvätnejším mestom Iránu je Mashad, kde sa nachádza hrob jedného z najuctievanejších následníkov proroka - imáma Rézu. Jeho sestra spí svoj večný sen v druhom najposvätnejšom meste Chom, známom teologickými univerzitami a dodržiavaním najprísnejších tradícií. Tu bolo totiž v roku 1979 centrum islamskej revolúcie, keď tunajší duchovní infikovali svojimi myšlienkami ostatných a tu študoval i ajatolláh Chomejní. Iránci si zvyknú dávať ďalšie meno podľa mesta pôvodu alebo podľa miesta, ktoré ich formovalo, a práve tak prišiel k menu i tento duchovný vodca.

Zastali sme uprostred rieky - jej koryto je väčšinu času také vyschnuté, že ho vybetónovali a premenili na parkovisko. Svätyňa Hazrah é Mesumeh je neveriacim neprístupná, ale keďže som bola predpisovo zahalená, sklopila som modré oči – a zapadla do kolektívu „čiernych mátoh“. Cez jednu z veľkých brán som sa dostala až na nádvorie mešity. Celá stavba je vykladaná prekrásnymi modro-žltými kachličkami, no najkrajšia je polootvorená kopula nad hrobkou, obložená kúskami zrkadiel, ktoré sa jagajú, trblietajú a blýskajú ako tisícky diamantov. Hneď vidno, že je tam pochovaná žena...

 

 

 

 

Viac ako čarokrásne a málo známe pamiatky nás ale potešil kuchár, ktorý sa z kopy batohov a spacákov, uskladnených za zadnými sedadlami, snažil vydolovať suroviny na prípravu večere. Namiesto želaných konzerv totiž s výkrikom ,,Ty brďo!" vytiahol spod kopy batožiny kartón piva.... a po ňom druhý a tretí. Spomenuli sme si na colníka, ktorý behal po autobuse ako odtrhnutý vagón a vetril ako doga, čo už týždeň nežrala. Pooňuchával všetky otvorené fľaše a plechovky Coca Coly, ale tri zabudnuté kartóny piva, našťastie, unikli aj jemu.

Večera bola výborná, Honza si plnil povinnosti na sto percent. Nie ako kuchár na zájazde v Thajsku, ktorý bol taký lemravý, že väčšinou ukecal sprievodcu, aby nám kúpil dáke jedlo a on k tomu dorobil len čaj. Jeden večer domáci sprievodca na trhu v pralese kúpil živého hada, potom ho v meste oplieskal o chodník (odvtedy viem, prečo sa hovorí ,,zmlátim ťa jak hada“) a opiekol nad ohníkom. Lenivec prispel svojou špecialitou, a tak sme mali na večeru hada s čajom J

 

P.S. Fotky som šlohla na internete, nemám ich napálené.