(Stavím sa, že slsp práve omdlel).

Kedysi dávno mali Česi predsa len menej peňazí, a napriek tomu chceli cestovať... alebo len chceli cestovať za málo peňazí...??? Radšej to nerozoberajme. No a tak u nich existovali cestovky, ktoré ponúkali doslova zázraky za pár tisíciek. Nesťažujem sa, tá moja to mala zodpovedne premakané, prešla som s ňou kus sveta a dodnes spomínam... Toto nie je cestopis, ale moje zážitky, ako som si ich kedysi dávno zapísala, a tak to aj berte, i keď mnohé veci už neplatia.

●

Myslíte si, že sa dá odolať šialenej ponuke vybrať sa do Indie autobusom, keď sa na vás zo stránok katalógu usmieva "divokrásna púšť Lút, najkrajšia hrobka sveta Tádž Mahál, opustené cisárske mesto Fatehpur Sikri, vtáčia rezervácia Bharatpúr, Tigria pevnosť, Palác vetrov či ružová perla Džajpúr"? (Ten katalóg zostavoval génius!)

Bez váhania som sa prihlásila.

Potom som mala toľko roboty, že som si na celú akciu spomenula, až keď mi šesť týždňov pred odchodom prišiel informačný list. Po jeho prečítaní mi vstali vlasy dupkom. Najviac ma šokovala veta: „15. deň: Nasleduje rýchly prejazd cez Čierne hory“ (bolo mi čudné, prečo rýchly?!), ale veta pokračovala: „ktoré sú obávaným útočiskom pašerákov drog, zbraní a afgánskych vojnových veteránov“ (to ma už obchádzal infarkt myokardu), no to ešte stále nebolo všetko: „ale nebojte sa, len cez noc, cez deň ich stráži iránska armáda." (Podotýkam, že to bolo v čase, keď sme teroristov a celú moslimskú tematiku poznali len z kníh). 

Môj bývalý kolega, veľmi slušný a seriózny realista, ktorý Irán dôverne poznal zo služobných ciest, tento sľub zhnusene okomentoval: "Bejby, na všeličo by som sa dokázal spoľahnúť, ale na iránsku armádu nikdy v živote!" Prednášku o mojom duševnom zdraví uzavrel optimistickým konštatovaním: „Ak ťa cestou neunesú, nezabijú, neznásilnia a neokradnú, tak si môžeš z Indie priviezť pľúcny mor, TBC, lepru, týfus, choleru, žltačku, maláriu a ešte niekoľko ďalších zaujímavých ochorení.“

●

Cestovná kancelária sa snažila tento zájazd zorganizovať už po tretíkrát. Prvýkrát ho zrušili preto, lebo Slováci – polovica zájazdu – len tak bez udania dôvodu nedostali víza, druhýkrát preto, lebo India a Pakistan sa práve zase kdesi mlátili a zavreli hranice.

Po informáciách od kolegu som tajne dúfala, že Pakistanci nám vízum opäť nedajú alebo že ho budú vybavovať niekoľko mesiacov alebo že naozaj stojí 3000 šilingov, ako sa povrávalo. Nedám ani halier navyše, aspoň budem mať krásny oficiálny dôvod vzdať to!

Pakistanský veľvyslanec sa však, žiaľ, prejavil ako muž činu:

a. vybavil víza na počkanie

b. zadarmo

c. a ešte mi aj pridal prospekty

●

Mimochodom, k žiadosti o pakistanské vízum bolo treba priložiť aj úradné potvrdenie v nemčine o tom, koľko dolárov mám na účte. Úradná prekladateľka bývala v centre Bratislavy. Keď som u nej zazvonila, dlho sa nič nedialo, ale keďže mi bzučiakom otvárala dolnú bránu, vedela som, že tam musí byť.

Za dverami bolo mŕtve, absolútne, prázdne ticho. Žiadny pohyb, žiadne vrčanie elektrospotrebičov, cinkanie riadu či kroky. Asi po piatich minútach sa z ničoho nič dvere rozleteli dokorán, akoby do nich niekto kopol a na prahu stála sivá pani, ktorá mohla mať 120, ale pokojne aj 140 rokov. Vyzerala ako profesorka nemčiny, ktorá nenávidela svojich žiakov. Pozvala ma do malej, vstupnej haly bez okien a sama zmizla v útrobách bytu. Nábytok v hale pochádzal z roku dva, na okrúhlom stole boli zažltnuté dečky, v starobylých kreslách sa rozvaľovalo niekoľko vypĺznutých vankúšov. Obraz na stene znázorňoval tri jelene so smutnými očami a ručička kukučkových hodín sa pomaly posúvala dole ako pazúr nejakej príšery. Mala som pocit, že čas sa zastavil. Z celého halového zátišia sálali vlny depresie a strachu, rozmýšľala som, či si profesorka šla po nôž, aby ma podrezala a či sa vôbec ešte niekedy vráti.

Vrátila sa potichu ako duch. Najprv odo mňa vypýtala tristo korún, ktoré som v podstate bola ochotná dať, veď čo už, ale z mojej tváre asi vyčítala nesúhlas dať túto sumu za preklad piatich riadkov, a tak ma chcela vyhodiť. Horko-ťažko som ju uprosila, že je to súrne, že na druhý deň idem do Viedne, inak si nestihnem vybaviť ďalšie víza, až napokon veľkodušne súhlasila, že to teda pre mňa urobí. Keď som poobede prišla pre preklad, 150 korún mi zase vrátila.

Divná stvora. Keď za mnou zavrela na tri zámky, bála som sa otočiť. Viem, že tie dvere by tam neboli...

●

Komentáre mojich známych:

Ty si sa zbláznila!

To je veľmi rafinovaný spôsob samovraždy

Ak vyjdeš v Iráne do ulíc s odhalenou hruďou, spôsobíš menší zmätok, ako keby si tam mala odhalené dlhé blond vlasy

Omrzel ťa život?

Keď už musíš liezť do nebezpečenstva – doprava truhly z Juhoslávie vyjde lacnejšie ako doprava truhly z Indie

●

Podľa pokynov som si pre Irán ušila povinné dlhé, nepriehľadné rúcho (ktoré môj brat zhodnotil slovami „Vyzeráš ako debil“, zakúpila kilo liekov a bola pripravená vyraziť. Prácne som si zohnala aj injekcie proti týfusu – keď som s nimi prišla k lekárke a od dvier zakričala: „Som tu s tým týfusom!“, čakáreň sa neuveriteľne rýchlo vyprázdnila. 

Ako naschvál pár dní pred odchodom Turci chytili Őcalana, teroristu a vodcu kurdských povstalcov a Kurdi sa začali vyhrážať bombovými atentátmi. Cestovka nám síce korektne ponúkla možnosť odstúpiť, ale nikto z nás, bláznov odhodlaných na všetko, ju nevyužil.

A Kurdi začali bojovať za jeho oslobodenie. Turistom odkázali, aby do Turecka ani nepáchli, ak im je život milý, lebo všetko vyhodia do vzduchu, podpália, zničia a zabijú, a aby to dokázali, hneď spáchali zopár bombových atentátov. Ľudia hromadne vracali zájazdy, ambasáda varovala pred dovolenkou v Turecku a my sme mierili práve na východ krajiny, kde Kurdi blbnú vždy a teraz dvojnásobne! Bolo mi to treba?!

Tureckom sme však prešli bez problémov, hoci mali pred voľbami a ulice boli plné predvolebných mítingov, ľudí, vojakov a obrnených transportérov. V prvom mestečku sme mali dosť zvláštne pocity, keď sme sa prepletali pomedzi železné monštrá, potom sme si asi zvykli.

Kurdistan tvoria nehostinné hory, Kurdi sú chudobní, jednoduchí a milí ľudia, dobré meno im kazí len tých pár fanatikov, ktorí chodia hádzať bomby do Istanbulu. Naším najhorším zážitkom bol okamih, keď nám kúsok od biblického Araratu takmer vyletel do vzduchu autobus, nie však zásluhou teroristov. V sírnych kúpeľoch, kde sme sa boli osviežiť, nám asi niečo frklo do výfuku a začalo to horieť. Našťastie šoféri mali bleskové inštinkty, uhasili to a mohli sme pokračovať v ceste.

●

Bol najvyšší čas opustiť turecké hory a prejsť niekam do teplejších krajov. Spávali sme v moteloch, ale aj v kempingoch a poslednú noc v lone zasnežených hôr som strávila navlečená presne do desiatich vrstiev a divokým tancom okolo ohňa v snahe aspoň trochu sa zohriať. Srieň na stanoch inšpiroval Jana k otázke na kosivosť budúceho miesta nášho nocľahu, pričom tento ukazovateľ sa vyjadruje pomerom drkotavosti zubov k teplote.

Už nezaberal ani alkohol, ktorý sme dobrovoľne prelievali dole hrdlom na priamy príkaz sprievodcu Karla. V Iráne je totiž prohibícia - no tak uznajte, mali sme to na hraniciach vyliať?! Karel nás priam nabádal k alkoholizmu, kázal nám, aby sme sa zamysleli nad vážnosťou situácie, neustále sa vypytoval, či sme si istí, že nemáme smäd, pochválil zopár iniciatívnych jedincov a na večer naplánoval povinný mejdan. Veľmi sme sa však nevyznamenali, takže hľadiac na zásoby pred poslednou nocou smutne skonštatoval: „Čo nás zajtra čaká, to nám nezávidím!“ Padol návrh zvyšné fľaše zakopať a druhému zájazdu, (ktorý po našom odlete pôjde trasu v opačnom smere), vyhlásiť hneď za hranicami bojovú hru, ale neprešiel.

Najstatočnejšie priložili ruku k dielu moje susedky, ktoré čerpali z vlastných bohatých zásob i zo zásob cestovky a pod heslom ,,musíme sa profilaxovať" popíjali alkohol čistý, mixovaný, naše pivo, turecké pivo, koňáček, Bechera a slivku. Ešte šťastie, že o pravidelný prísun tuhých kalórií sa dvakrát denne staral kuchár z cestovky. (Mimochodom, ak niekde v cudzine, napríklad v centre Paríža, uvidíte dlhý rad ľudí s bielymi plastikovými pohármi, uprene pozorujúcich každý pohyb kuchárovej naberačky, je dosť možné, že nepôjde o akciu „Homelessákom aspoň jedno teplé jedlo denne“ – ale o nás). Prídely nestačili len Radkovi, ktorý mal mimoriadne kladný a aktívny vzťah ku konzumácii čohokoľvek a cestu poňal ako zájazd po miestnych reštauráciách a stánkoch s občerstvením všetkých typov, od trojhviezdičkových až po ľudové „tretie cenové“. Každý večer nám detailne popisoval, ako sa na neho usmievala omáčka, ako placičky spievali árie a mäsko sa jemne kolísalo na spenených vlnách oleja.  

●

Sprievodcovský génius Karel (ktorého jediným nedostatkom je neznalosť botaniky - nerozozná ruže od zemiakov) prakticky počas celej cesty nezavrel ústa. Vysvetlil nám aj to, ako na „vymývanie otvorov" používať turecké záchody, ktorým celkom „prišiel na chuť". Konečné rozhodnutie, „ako sa k tomu postavíme“, však ponechal na nás.

Pred turecko-iránskymi hranicami sme sa prezliekli do habitov. Okamžite sme ostarli o tridsať rokov a mala som pochopenie pre colníka, ktorý sa po pohľade na vyčesanú a vymaľovanú fotografiu v mojom pase pozrel na exemplár ruskej bábušky, stojaci pred ním a dostal záchvat smiechu, až mu slzy tiekli.

(pokračko nabudúce)