V roku 1989 dochádza v celej Európe k pádu komunizmu a marxisticko-leninských vlád; československá vláda bola zosadená počas nekrvavej Nežnej revolúcie. Následne dochádza k liberalizácii ekonomiky a rozpadu štátu k 1. januáru 1993 na dva samostatné štáty Česko a Slovensko.

Wikipedia

Na základe výsledkov volieb v roku 1992 sa víťazné strany – ODS na čele s Václavom Klausom a HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom dohodli na pokojnom rozdelení štátu.

Bolo to nevyhnutné hlavne kvôli tlaku zo strany reprezentantov Slovenska, ich názor bol jednoznačný: „My potrebujeme byť samostatní“.

Z pohľadu zástupcov českej Lidovej strany, medzi ktorých patril aj pán Cuhra mladší, bolo potrebné udržať republiku tak, ako bola, pohromade. Bola to pre nich otázka doslova vlastenecká a bolo to aj historicky prezieravé. Rozdelenie republiky im nepripadalo reálne, ani vhodné. Ale slovenskí poslanci nelenili. Zaviedli takzvané školenia k jednaniam svojich politických strán a tam sa diali veci. Začali vždy od Cyrila a Metoda, vraj sa nejednalo o Veľkomoravskú ríšu, ale o Slovanskú ríšu, Česi si vždy Slovákov uzurpovali, vystupovali ako kolonialisti a robili na Slovensku čo chceli a Slováci teraz majú právo žiť samostatne. O Maďaroch vtedy nepadla ani zmienka.

Medzi českými poslancami boli historici a tí sa im snažili oponovať, hovorili, že nechcú osobné jednania niektorých jednotlivcov na českej strane hodnotiť a pripustili, že občas bolo aj také, ktoré bolo vrámci historického vzťahu neadekvátne, ale napríklad školstvo na Slovensku vybudovali českí odborníci, pretože do tej doby tam boli – až na malé výnimky – maďarské školy a uviedli aj konkrétne, kde a odkedy mali Slováci vlastnú školu... to neboli pre Slovákov argumenty, zostávali k týmto témam hluchí.

Rozmeňme si toto povrchné tvrdenie na drobné: násilná maďarizácia, spustená po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zdecimovala vzdelanú vrstvu Slovákov. Na počiatku 20 storočia to vyzeralo, že ako národ vykapeme. Nestalo sa tak len vďaka tomu, že sme sa v roku 1918 stali súčasťou spoločného štátu s Čechmi. Po tomto kroku nová štátna správa potrebovala na Slovensku 30 tisíc úradníkov, ale vtedy mali Slováci podľa národnej štatistiky len 526 národne uvedomelých inteligentov (čo zhruba znamená, že vedeli poriadne čítať, písať, počítať a myslieť za hranicu svojej drevenice).

Česi po 1. Svetovej vojne vzkriesili náš národ, zo slovenčiny urobili úradný jazyk, spustili vzdelávanie zavedením slovenčiny ako jazyka výučby na všetkých stupňoch škôl. Prebúdzali omráčenú vrstvičku slovenskej inteligencie. Za necelý polrok od zrodu spoločného štátu presadili Česi v Bratislave zrod univerzity s vyučovacím jazykom českým a slovenským a o ďalšieho pol roka nato jej dali meno Univerzita Komenského. Vtedy v meste žilo len 15% Slovákov a existovala tam maďarská Alžbetínska univerzita. Jej učitelia odmietli prejsť na Univerzitu Komenského, tak Alžbetínska univerzita zanikla.

Po lekárskej fakulte, na ktorej bola výučba odštartovaná v roku 1919, začala v máji 1921 fungovať právnická fakulta a v septembri 1921 filozofická fakulta. Čoskoro sa učiteľský zbor začína rozrastať aj o Slovákov. Započaté dielo sa láme v roku 1939, kedy ľudácky režim vyháňa české rodiny profesorov z územia Slovenska.  V roku 1940 sa zakladá prírodovedecká fakulta. V roku 1948 nastupuje komunistická diktatúra.

Ja osobne som presvedčená o tom, že väčšinu z nevraživosti, ktorá panuje medzi Čechmi a Slovákmi počas svojho vládnutia zasiali komunisti. Boli totiž geniálni v tom, že dokázali poštvať proti sebe všetkých, nijakú skupinu nediskriminovali. Inteligencia vs robotníci, Česi vs Slováci, rozoštvávali celé rodiny. Dosaďte si podľa spomienok, prípadne osobných skúseností.

Vráťme sa však k rozpadu republiky, pripravovanom v roku 1992. Sledovať, ako to celé vznikalo a dozrievalo, bolo pre pána Cuhru mladšieho bolestivé, pretože mnohí z českých poslancov boli proti a hlasovalo sa niekoľkokrát, po každom odmietnutí nasledoval  ďalší zúfalý slovenský pokus o rozdelenie. Až nakoniec, keď to konečne prešlo, tak všetci Slováci vstali a začali tlieskať radosťou.

Keby bolo vtedy vyhlásené  referendum,  boli by o tlieskanie ukrátení.

Takže nastali veľké oslavy, Slováci spievali, aj Česi spievali a v podstate oslavovali svoj krok do prázdna. Slováci vzali na seba veľkú zodpovednosť a že na ňu ani náhodou pripravení neboli, toho dôkazom bolo aj habanie spisov od branno-bezpečnostného výboru. Vleteli do dvoch kancelárií bezprostredne po hlasovaní o rozdelení republiky a brali – toto si vezmeme, toto si vezmeme.

Pán Cuhra mladší im hovoril – nebláznite, veď to sa musí roztriediť a musia v tom byť nejaké pravidlá. Oni na to – Vy by ste nám to ukradli.

Ten, čo písal nápis v obchode v Hainburgu po otvorení hraníc v 1989 by sa mohol uchlámať od smiechu.   

Pravdepodobne by časom k rozpadu republiky došlo, ale na takýto ľadový kúpeľ nebol na Slovensku nikto pripravený. Václav Klaus sa stal prezidentom štátu s pribrzdenými reformami a trvalou účasťou brežnevovskej Komunistickej strany v parlamente a Vladimír Mečiar pokračoval na svojej ceste od jednej krízy k druhej. Ale i on dosiahol svoje: ovládol informačné a bezpečnostné služby, vybudoval štátnu polomafiánsku sieť na ovládanie špecifickej slovenskej privatizácie a takmer priviedol Slovensko do náručia Ruska. To všetko treba tiež pripočítať k dôsledkom roztrhnutia Československa.

V roku 1993 som nebola ešte natoľko uvedomelá, aby som archivovala všetky symptómy, ktoré sprevádzali tento veleslávny rozvod, preto som si vzala na pomoc vynikajúci článok Mira Kerna, uverejnený najnovšie 1. januára 2020 v Denníku N. Lebo presne tak sa veľkohubosť a mocibažnosť Mečiarovcov odrazila na živote bežných ľudí. Nepripravenosť hraníc, platobná neschopnosť zapríčinila výpadky liekov (chýbal inzulín, nebol sunar, vtedy jediná náhrada materského mlieka), stúpajúce ceny, prázdna pokladnica, predávanie podnikov pre jej naplnenie, mrazom prešlá televízia a mnoho ďalšieho. Postupne stúpajúca kriminalita, priestor pre šušťákových, aj oblekových mafiánov, vybuchujúce autá. Komu sa nechce čítať dlhé texty, esencia vtedajšej doby:

Späť k tomu, ako sa žilo v predvečer rozdelenia a krátko po ňom. Bežný človek sa v roku 1992 či 1993 nemal dobre a mnohí mali pocit, že bez vlastného pričinenia strácajú životné istoty a dostávajú sa na hranicu chudoby.

Priemerný plat bol v roku 1992 po prepočte z vtedajších československých korún zhruba 150 eur, v ten nasledujúci stúpol na takmer 180 eur. Stúpol, no domácnosti už mali z predchádzajúcich rokov skúsenosť, že stúpať budú aj ceny tovarov.

V roku 1990 stál liter benzínu 24 centov, v roku 1993 to už bolo v prepočte 60 centov. Zdražoval sa všetok tovar okrem niekoľkých, ešte stále regulovaných komodít ako nájomné, energie či cestovné.

Chlieb stál v roku 1992 v priemere 35 centov. Dnes pri priemernom plate 944 eur stojí v priemere 77 centov, zarábame však o asi osemsto eur viac. Kilo bravčového stehna stálo na prelome rokov 1992 a 1993 v priemere tri eurá. Dnes pri šesťnásobných platoch stojí bežne pod päť eur. Aj preto vláda na nepretržite rastúce ceny mäsa zareagovala reguláciou cien mäsa, platila však len niekoľko mesiacov.

Kúpa nového osobného auta bola pre vodičov veľkou udalosťou až luxusom. Škoda Favorit stála v prepočte zhruba 6700 eur, teda 44 mesačných platov. Teraz si priemerný Slovák kúpi Škodu Fabia v základnej výbave za ani nie desať platov.

Pán Cuhra mladší spomína na Mečiara takto:

"Mečiar sehrál obrovskou destruktivní roli. V prvé řadě to byl poslanec, který do parlamentu nechodil, který tam téměř nebyl, jeho nějaké schvalování zákonů nezajímalo, nestaral se,  zda se schválí špatný, nebo dobrý zákon – přitom někdy rozhoduje jeden jediný hlas – ale něco takového jako by se jeho netýkalo, staral se jen o svoje zájmy, o svoji kariéru, byl to člově opilý mocí,. Když náhodou přišel, tak šel po chodbě jako pan velkomožný a za ním suita vytřeštěných lidí opojených tím, že s nimi jde pan Mečiar. Ustupovali mu z cesty, ukláněli se, vypadli z výtahu, aby udělali místo panu Mečiarovi. On se bavil, bavil i lidi, možná špatně, ale bavil."

Po rozdelení Československa sa obe komory Federálneho zhromaždenia rozpustili, Česká národná rada sa zmenila na Český parlament a Slovenská národná rada na slovenský parlament.

Podľa nového návrhu českej ústavy mal vzniknúť vedľa parlamentu aj senát, takže poslanci rozpusteného Federálneho zhromaždenia, zákonne zvolení na dalšie volebné obdobie  prejdú do senátu ako senátori. Prvé obdobie bude takým pokusným obdobím, či senát zmysel má, alebo nie. K tomu však nedošlo, lebo ČNR a SNR Federálne zhromaždenie moc v láske nemali, cítili sa nad neho nadradené.

Pán Cuhra v politike skončil. Sám píše o tom, že na jednej strane cítil zodpovednosť voči voličom, na strane druhej sám zisťoval, že ho celá tá mašinéria mení, ani si nestihol všimnúť, kedy vlastne začal blbnúť.

Patril medzi poslancov, ktorí sa zasadili za prijatie zákona o majetkových reštitúciách, čo bol zákon prijímaný veľmi búrlivo, pretože vracal majetky šľachtickým rodom a kým ešte išlo len o obytné domy a drobné prevádzkové objekty, išlo to vcelku hladko. Bordel nastal, keď hodlal štát vracať pamiatkové objekty, predovšetkým hrady a zámky. 40 rokov patrilo všetko všetkým a na to sa fest dobre zvyká. Obmedzenia reštitučných zákonov boli dve - Benešove dekréty a limitujúci dátum nástupu komunistov k  moci. Na majetky skonfiškované pred 25.2.1948 sa reštitúcie nevzťahovali.

Ešte tvrdšia debata sa strhla pri prejednávaní ďalšieho reštitučného zákona -  vrátení pôdy a poľnohospodárskeho majetku. Znamenalo to totiž vrátiť približne 70% celkovej pôdy do súkromných rúk. Takže návrh bol rozdriapaný v letku a zamietnutý, potom sa poslanci rozhodli vrátiť ho k dopracovaniu. Po mesiaci sa na spoločnej schôdzi oboch snemovní prejednával znovu, rokovalo sa o ňom celý týždeň, emócie eskalovali, nakoniec bol prijatý s dôležitou podmienkou - bolo možné reštituovať najviac 150 hektárov poľnohospodárskej pôdy, alebo 250 hektárov akejkoľvek pôdy celkom. Takéto obmedzenie považovali niektorí reštituenti, hlavne potomkovia šľachtických rodov, za likvidačné. Namietali, že výnosy z 250 hektárov nemôžu na udržanie kultúrnych pamiatok, ktoré im štát vrátil, postačiť. A samotné nehnuteľnosti si na svoju prevádzku nezarobia. 

K dohode nedošlo, jednanie bolo prerušené a odročené na začiatok nasledujúceho roku, kedy mali byť známe stanoviská hospodárskych a ústavnoprávnych výborov oboch snemovní. V januári parlament jednal o novele dva dni, ale k jej prijatiu chýbalo 13 hlasov a to v slovenskej časti Snemovne národov. Ostatní vyslovili súhlas. V snahe vyriešiť patovú situáciu bol zriadený dohadovací výbor a o mesiac neskôr sa o novele rozhodovalo znova. Neprešla o jeden hlas. V ten istý deň popoludní bol na programe spoločnej schôdze oboch komôr parlamentu prejednávanie správy komisie pre vyšetrovanie udalostí zo 17. novembra 1989 na Národní třídě v Prahe. Obhajcovia novely vystúpili s procedurálnym návrhom, aby sa novela znova zaradila do jednacieho poriadku, a to ešte pred správou komisie. V tej chvíli mala šancu získať potrebný počet hlasov, pretože rady opozočných poslancov za preriedili. Správa komisie pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra určite nebola pre nich príjemným posluchom a tak zdúchli. Tí, ktorí zostali, búrlivo protestovali.

Pár minút pred 16:00 predsedajúci schôdze Zdeněk Jičínský zvolal všetkých kolegov k hlasovaniu do jednacej sály, skonštatoval, že tretina síce nie je prítomná, obe snemovne sú však uznášaniaschopné a návrh zákona bol schválený. Keby to vtedy neodsúhlasili, už nikdy by sa to nepodarilo.

Pán Cuhra mladší bol zástancom reštitúcií, hoci jemu a jeho rodine to nič neprinieslo. Ako dôvody uvádza svedomie, učinenie zadosť právu a spravodlivosti a v neposlednom rade aj to, že náš národ zažil vyháňanie elít už niekoľkokrát. Zakaždým sme na to doplatili. Takže je načase, aby sa elity začali vracať, lebo žiadny prosperujúci štát sa bez nich nezaobíde. Aby sa pomocou nich vrátil rešpekt k morálnym hodnotám  a zmysel pre formy jednania a chovania sa.

Myslím, že lepším posolstvom sa táto séria zakončiť nedá.

Myslite na to pri volebnej urne.