Príbeh Jaroslava Cuhru sa mi po prvýkrát dostal do rúk pred piatimi rokmi, vlastne predstavoval akési intro v publikácii Křižovatky české aristokracie, ktorá pojednáva o návrate šľachty do zemí Koruny České po reštitúciách.
Neviem, ký fras mi posvietil, keď som zase raz rozdumovala pred mojou domácou knižnicou, čo si vyberiem na také to nezáväzné víkendové čítanie, vziať do rúk práve knihu Vladimíra Votýpku. Čím dlhšie som čítala, tým viac som bola presvedčená o tom, že jeho príbeh stojí za to, aby bol šírený akýmkoľvek podaním ďalej, o to viac v týchto pohnutých časoch, v ktorých sa snaží kadejaký mastný boľševický bôčik mútiť mozgy ľuďom s pamäťou pstruha riečneho o tom, aký bol socializmus fasa.
Rozhovor s Jaroslavom Cuhrom v publikácii začína v roku 1989, v deň výročia vzniku ČSR, kedy chcel tento dobrý muž, spolu s pár známymi, položiť kvety k pamätníku v Plzni. Eštébáci v civile ich nahnali do furgonu s nápisom CHLEBA-PEČIVO a nechali ich ešte dobre v tom vydýchanom vzduchu plechovky istý čas vydusiť. Konečnú stanicu predstavoval väzenský tábor Vykmanov, v ktorom strávil dlhé roky otec Jaroslava Cuhru, Jaroslav Cuhra starší. Keď z furgona na nádvorí vystúpil, zaplavili ho spomienky na detstvo, kedy s trasúcou sa mamou išli po mesiacoch neistoty navštíviť svojho väzneného otca.
Príbeh jeho otca je niečo, čo vo mne vyvoláva zmes hnevu, ľútosti a nesmiernej úcty k tomuto človeku. Jaroslav Cuhra starší, narodený v roku 1904, vyštudoval na ČVUT architektúru a počas druhej svetovej vojny aktívne pôsobil pre ÚVOD (Ústřední vedení odboje domácího) – ústredný orgán protinacistického odboja v Protektoráte Čechy a Morava. Jeho brat Josef zomrel v Osvienčime. Po skončení vojny bol poslancom Zemského národného výboru za ČSL (Československá strana lidová) a námestníkom ministra techniky, členom Najvyššej rady obrany štátu. V tejto funkcii mal na starosti obnovu československého priemyslu, hlavne výstavbu továrne na výrobu penicilínu v Roztokách u Prahy. Po nástupe moci komunistov v 1948 ho už 1. apríla zatkli a odviezli do betónovej cely v Bartomolějskej ulici. Hľadanie dôvodov, pre ktoré by ho mohli obviniť im však nešlo moc od ruky a tak ho po štyroch týždňoch na príkaz ministra vnútra prepustili. V novembri si však po neho prišli znovu a tentokrát mu hodili na krk sabotáž, vraj úmyselne zdržiaval projekt a výstavbu továrne na penicilín. Tým narušil rozvoj socialistického hospodárstva a práve prebiehajúci dvojročný plán. Pán Cuhra starší však len odmietol vybudovať penicilínku v záplavovej oblasti, ako to chcela skupina špekulantov s pozemkami, neprijal ani ich úplatok a to neudělal dobře, ten Jaromírslav.
Súd ho odsúdil na dva roky väzby. Odvolal sa, ale odvolanie nemalo odkladný účinok pre nástup trestu a tak vyfasoval Uherské Hradiště – najbrutálnejší kriminál u nás v tej dobe. Vyšetrovatelia tu priväzovali väzňov reťazami k stoličke upevnenej v podlahe, výsluchy začínali elektrickým prúdom a končili rozmlátenými ksichtami, potom ich odvliekli na samotku bez okien a svetla a nechali ich v bolestiach niekoľko dní. Pre spestrenie programu im občas robili tzv. beraní bučení - so spustenými nohavicami v predklone vám tlčú do vajec, kým neodpadnete. Pravdepodobne po tomto sa cnie nášmu národnému debilovi Blahovi.
Odvolací súd zasadal nasledujúci rok a nielenže pána Cuhru staršieho zbavili obvinenia a rozsudok okresného súdu zrušil, ale dokonca mu vyslovil uznanie, že svojím postojom prekročil bežné úradnícke povinnosti a preukázal vysoké morálne a občianske vlastnosti. Sudca bol zjavne pod vplyvom dobrého matroša, pretože v československej justícii začala vtedy pôsobiť nová generácia právnikov, poučená o tom, že na právo a spravodlivosť je nutné prihliadať v prvom rade triedne a politicky uvedomele. Ktovie, čo s ním potom porobili. Ak si myslíte, že pán Cuhra starší vyšiel oslobodený do slnkom zaliatej ulice a zvítal sa so svojimi deťmi, tak trt veveričí, súdruhovia stihli medzitým na neho ušiť ďalší proces. Obvinili ho z velezrady, bol odsúdený na 12 rokov. Bez možnosti odvolania a bez informácie, o akúže velezradu sa to jednalo. Čo tam po detailoch. Okrem Leopoldova vystriedal všetky obávané kriminály. Bez 6 mesiacov si odsedel celých 12 rokov, pretože počas päťdesiatych rokov bolo niekoľko amnestií, ale politických väzňov sa amnestia dotkla až v roku 1960. Pred prepustením ho nútili podpísať spoluprácu s orgánmi Štátnej bezpečnosti. Odmietol. Naliehali. Znovu odmietol. Vrieskali. Odmietol. Ako chcete, Cuhra, my váš teraz prepustiť musíme, ale za rok ste tu znova. Rozmyslite si to.
Čo myslíte?
Nerozmyslel.
O trinásť mesiacov neskôr ho po ceste do práce zbalili tajní a vzali rovno do väznice v Ruzyni. A podrobili nekonečným výsluchom. Na ňom a troch ďalších väzňoch si vyskúšali, možno prvýkrát u nás, brainwashing.
Viete si predstaviť človeka, ktorý prešiel väznicami, ako je Uherské Hradiště, Krajská väznica v Plzni, kam keď ho prišla po sedemnástich mesiacoch úplnej informačnej hluchoty či žije, pozrieť jeho rodina, tak ho doslova dovliekli, zakvačili ho za putá okolo mreží a on, nevládajúc povedať slovo, len potichu šepkal meno jeho najmladšej dcéry, ktorá na návštevu neprišla, pýtajúc sa, či žije. Potom viac než po roku ho smeli navštíviť vo Vykmanove. Pracoval vtedy v jáchymovských uránových baniach. Dovliekli ho polozmrznutého. Vtedy jeho žena prisahala, že viac na návštevu nepôjde. Ale vždy sa premohla a šla. Keď vážne ochorel a trpel tuberkulóznymi záchvatmi, previezli ho do väzenia v stredovekom hrade Mírov, kde napriek vlhkým, chladným stenám kupodivu pookrial a to len preto, že popri páraní peria a brúsení farebných koráliek mohol debatovať s cirkevnou, filozofickou, umeleckou a spoločenskou elitou a tým sa mohol upnúť na niečo iné, než len na púhu snahu prežiť.
Takže on, ktorý to všetko pretrpel, si do smrti vyčítal, že brainwashingu odolať nevládal. Že prestal logicky myslieť, rozlišovať skutočnosť od snových predstáv, cítil zrazu strach, neistotu, desivú vnútornú úzkosť a začal sa slepo riadiť mozgom svojho vyšetrovateľa, jeho prianiami a pokynmi. A čo bolo najhoršie – začal k nemu cítiť sympatie. Hľadal u neho súcit a ochranu.
Koncom októbra sa konalo súdne pojednávanie u Mestského súdu v Prahe. Na lavicu obžalovaných zasadlo s pánom Cuhrom starším niekoľko jeho priateľov. Pôvodný návrh prokuratúry bola zas velezrada, čo prokurátor zmenil na rozvracanie socialistickej republiky. Tohto zločinu sa mal dopustiť tým, že sa utvrdzoval v presvedčení, že v republike dôjde k k zmene socialistického zriadenia a k slobodným voľbám. Dekel fuč. Okrem toho poburoval ostatných spoluväzňov, lebo pripravoval založenie kresťansko-demokratickej strany. Rozsudok - osem rokov nepodmienečne. Vyfasoval Valdice a separáciu od ostatných väzňov, pretože sa jednalo o ideologického nepriateľa socialistického zriadenia. Zatvárali ho do korekcií, dostal sa až na pokraj smrti. Povolenie k prvej návšteve rodiny prišlo až po roku. A potom prišlo niečo, čo nikto nečakal. Komunistický prezident ho mimoriadne omilostil.
Prsty v tom mal známy Jaroslava Cuhru mladšieho, ktorý s ním pôsobil v plzeňskom Agroprojekte. Bol to vraj dosť zvláštny a tajomný človek, ktorého život bol plný dobrodružstiev. Poznal mnoho vplyvných ľudí. Za vojny ho nacisti odvliekli do koncentráku a v ňom jednému z väzňov zachránil život. Ten sa v pozdejších rokoch stal vysokým komunistickým funkcionárom a takto splatil svoj dlh. Pána Cuhru staršieho pustili o tri roky skôr. Ono, obdobie bolo kľudnejšie, schyľovalo sa k pražskej jari. Pán Cuhra starší však odmietol vrátiť sa do politiky, hoc príležitosť a chvíľa bola príhodná, ponuky sa hrnuli. Neveril v uskutočnenie myšlienky socializmu s ľudskou tvárou, vlastne v akýkoľvek socializmus, neveril komunistickým politikom, novinárom, spisovateľom. Ktovie prečo, všakáno.Zorganizoval slávnostné requiem v katedrále za tisíce tých, ktorí komunistické väzenia neprežili, či zomreli na následky krutostí. Requiem sa zúčastnilo ohromujúce množstvo ľudí.
Dopracoval program modernej kresťanskej demokratickej politickej strany. Správne odhadol, že éra komunizmu sa raz skončí a prechod z totalitného systému do nejakej formy demokracie sa nezaobíde bez problémov. Zostavil desatoro posttotalitnej obnovy, vrátane zabezpečenia chodu priemyslu, poľnohospodárstva, zásobovania, bankovníctva a ďalších odvetví, za obzvlášť dôležité pokladal uplatnenie zákonnosti. S jasnozrivosťou očakával, že sa v súvislosti so slobodou podnikania objaví koristníctvo, tunelovanie, že mnohí komunistickí pohlavári s tým počítajú a majú majetky uložené v zahraničným bankách. Preto pokladal za nevyhnutné, aby bolo zachované spravodlivé súdnictvo, ktoré by zabránilo okrádaniu štátu.
Ale prišla normalizácia.
A z Cuhrovcov sa stali jedni z najsledovanejších v štáte. Viedli si na nich zväzky, na každého člena rodiny zvlášť, na pána Cuhru staršieho si ich založili niekoľko. Bol označneý ako Amnestant 1, jeho žena Amnestant 3, jeho syn Jaroslav Amnestant 6. Odpočúvali ich, kontrolovali osobnú poštu, sledovali od rána do večera. Posledné predstavenie urobili pánovi Cuhrovi staršiemu na jeho pohrebe na cintoríne v Břevnově. Nad cintorínom prelietaval vrtuľník, na vedľajšom štadióne začal Sväzarm túrovať svoje mašiny, aby nebolo počuť slova. Hja, koho si raz oni obľúbili, ten to mal so všetkými poctami. Ešteže sa toho starý pán nedožil, ehm.
Príbeh jeho syna, ktorý bol prenasledovaný, sprvu odmietal podpísať Chartu 77, pretože bola prelezená donášačmi a po prevrate bol kooptovaný do prvého porevolučného Federálneho zhromaždenia, kde zastával funkciu námestníka ústavnoprávneho výboru, ako sa mu sedelo a vyjednávalo s komunistami, čo všetko odznelo počas jeho pôsobenia ako člena komisie pre vyšetrovanie udalostí 17 novembra a ako vyzeralo delenie republiky z jeho pohľadu, si povieme v ďalších častiach.
