Írsko láka turistov na svoje pivo, no s históriou smaragdového ostrova sa v rovnakej miere spája aj whiskey. Za svoju obľúbenú škótsku sa môžete poďakovať práve írskym mníchom, ktorí tajomstvo destilácie priniesli na pevninu Veľkej Británie. História tohto alkoholu je smutná, ale aj veselá a plná rôznych kuriozít.

 

Nomen omen. Whisky či whiskey? Tá írska dostala svoj názov z galského pomenovania „živej vody“ (aqua vitae, eaux de vie), uisce beatha. Skúste to správne vysloviť a polámete si jazyk. Uisce sa číta ako „uška“ a z toho je už len malý krôčik k whisky. Pôvodne bez e, to si pridali Íri do názvu svojho národného alkoholu až po tom, čo ho začali valcovať škótske whisky – jednoducho ako rozlišovací znak. Dnes označujeme ako whisky škótsku, či už jednosladovú alebo zmiešanú a ako whiskey jej írskych a amerických súrodencov.

 

Už spomínaní írski mnísi údajne priniesli techniku destilácie alkoholu okolo roku 1000. Odkukali ju od parfumérov stredomorských krajín a hneď im napadlo, že radšej skúsia vypáliť niečo chutné než voňavé a podľa všetkého by sa to malo dať piť. Tento nápad mal veľký úspech a v priebehu niekoľkých desaťročí už destilovalo mnoho domácností. Považovalo sa to za samozrejmosť a alkohol sceľoval rodiny. Viete, že najobľúbenejšou spoločenskou udalosťou stredovekých Írov boli práve pohreby? Väčšina ľudí celý rok pracovala na vzdialených poliach a preto mnohých svojich príbuzných nevideli aj niekoľko rokov. Keď niekto zomrel, bol vystavený na stole v kuchyni svojho domu ešte niekoľko dní, rodina i známi zo široka – ďaleka si ho prišli naposledy pozrieť, uctiť, nuž a práve pri tejto príležitosti sa spievalo, tancovalo, rozprávali sa príbehy a írska samohonka tiekla potokmi. Potom sa však o tejto zábavke dozvedeli Angličania a dostali skvelý nápad alkohol zdaniť. Zrazu sa zdaňoval každý páliaci aparát, fermentovaný slad a tiež samotný alkohol. Prvé licencované pálenice vznikli v roku 1608, do konca 18. storočia bolo ich v Írsku vyše 2000, z toho dve tretiny nelegálnych.

 

Aké podmienky musí spĺňať írska whiskey? Stanovujú pôvod i zrenie na írskom ostrove, podmienky na obsah alkoholu v destiláte, obilniny, kvasnice a, v neposlednom rade, dobu zrenia v sudoch nie väčších než 700 litrov, ktorá nesmie byť kratšia ako tri roky a jeden deň. Íri používajú kotol, ktorý sa napĺňa vo várkach, na rozdiel od kontinuálnej destilácie, kedy sa do stĺpového kotla v jej priebehu prilieva nový a nový alkohol. Na jednej strane je to dobré pre to, lebo majstri páliči vedia zručne oddeliť hlavu a nohy destilátu (časti s najvyšším a najnižším obsahom alkoholu) a tým do značnej miery regulovať jeho chuť, na druhej strane je to omnoho drahšie, čo vidno na cene írskej whiskey. Tento spôsob destilácie sa nazýva „pot still“. Ak sa zmiešajú aspoň dva destiláty po povinnom zrení v sude, vzniká blend – zmiešaná whiskey. A práve to môže za to, že v Škótsku sa v tom čase tak rozmohlo pálenie whiskey – Íri odmietli vynález dublinského daňováka Aeneasa Coffeyho: kontinuálnu destiláciu pomocou stĺpového aparátu. A tak, kým oni horko-ťažko vydestilovali jedno poldeci, Škóti mali za rovnaký čas celú fľašu. Následne Škóti objavili aj čaro blendingu, teda zmiešavania rôznych whisky s cieľom dosiahnutia konzistentnej chute, ktorý už dávno používali Íri! A zvyšok už poznáte...

 

Koncom 19. storočia počet destilérií v Írsku klesol na 20, potom prišli boje o nezávislosť a Anglicko zastavilo všetok írsky export. Povesti írskej whiskey nepomohla ani americká prohibícia: hrdí Íri na rozdiel od podnikavých Škótov odmietli predávať pašerákom (jedným z nich bol aj otec amerického prezidenta J.F. Kennedyho) svoju whiskey a tí sa rozhodli predávať odporný alkoholický paškvil vo fľašiach írskej whiskey. Odtiaľ vznikol zvyk liať do whiskey colu – to, čo sa v amerických speakeasys nazývalo Irish whiskey a v skutočnosti to bol lacný moonshine, bolo chuťovo tak strašné, že to bolo treba zakryť colou.

 

Írsku whiskey tak všetky tieto nešťastné udalosti skoro zmazali z povrchu zemského, nebyť štyroch veľkých whiskey domov, ktoré sa v ťažkých časoch spojili a navzájom spolupracovali pri produkcii, medzi nimi aj Jameson a Bushmills. Dnes sa situácia lepší, počet destilérií opäť vzrástol na desať, pričom produkujú whiskey rôznych značiek. Tie, ktoré vznikli len nedávno, počas trojročného preklenovacieho obdobia, kupujú whiskey od iných destilérií a miešajú ich pre vytvorenie svojej unikátnej chute. Čo sa týka mojej osobnej preferencie, írske whiskey si ma veľmi nezískali, najmä pre to, že ak sa chcete dostať k skutočne kvalitnému alkoholu, zaplatíte o poznanie viac ako pri škótskej whisky. Priemerná cena prinesie podpriemerný výsledok. Aj tu sa však nájdu chutné whiskey a medzi mojich osobných favoritov patria Teeling, Green Spot a pre milovníkov whiskey údenej chuti odporúčam Connemaru.

 

Na záver ešte jeden príbeh z bohatej histórie Dublinu, na ktorý Íri nie sú veľmi pyšní: Viete, že jeden z najhorších požiarov, ktorý kedy postihol Dublin, bol v roku 1875 zapríčinený vznietením skladov s whiskey? Od jedného skladu sa zapálili ďalšie, všetko začalo explodovať a horiaca whiskey tiekla ako láva ulicami. Samozrejme, prilievanie vody do horiaceho alkoholu situáciu len zhoršilo. S požiarom zatočil až šéf protipožiarnej hliadky James Robert Ingram, ktorý využil konský trus na vybudovanie „priehrad“, ktoré horiaci alkohol, ktorý cez ne tiekol, dokázali zahasiť. Sklad Liberties, kde všetko začalo, sa z najdrahšieho požiaru v histórii Dublinu rýchlo pozviechal. Zaujímavé je, že ani jeden z miestnych Dublinčanov neuhorel ani neumrel na otravu plynom. Napriek tomu si tento požiar vyžiadal 14 obetí – miestni, vidiac tiecť whiskey dolu ulicou, si ju začali naberať do topánok, klobúkov a piť, neuvedomujúc si, že je horúca a filtrovaná cez konský trus a špinu ulíc... Túto udalosť, kedy mesto horelo a prasce behali mestom všetkými smermi, sa rozhodla pripomenúť si whiskey výstižne pomenovaná Flaming Pig.