Vodka je síce alkohol, ktorý nájdete v rôznych formách a obmenách na celom svete, svoj pôvod má ale v Rusku. Aj keď Poliaci sa svet snažia presvedčiť, že to tak nie je. Kým sa vodka stala vodkou, prešla si dlhou a zaujímavou cestou. Bez väčších okolkov sa teda presuňme do Ruska v období bohatierskych bylín.

 

Už v tomto období sa veľmi cenili nápoje, ktoré mali schopnosť povzniesť ducha i telo. Tým najznámejším bola medovina alebo medovucha. Podobne ako naše domáce -ice vznikla medovucha z prostého dôvodu: prebytku medu. Na území dnešného európskeho Ruska sa jednoducho nachádzalo obrovské množtvo včiel a šikovné obyvateľstvo, ktoré rýchlo prišlo na to, ako sa o ne starať. Čo teda s toľkým medom? Vykvasiť len tak nejde, nemá v sebe dostatočne veľa kyselín a tak ho starí Rusi riedili lesnými plodmi a ich šťavami. Zmes naliali do drevených sudov, ktoré pevne utesnili smolou a zakopali do zeme. Doba zrenia? Tri až desať rokov. Našli sa však aj 15-ročné “véesópéčka”, a pravé medovinové “iksóčko” sa vykopalo až po štyridsiatich rokoch. Práve tu sa experientovalo s prvými metódami filtrácie a purifikácie, keďže zmes bolo treba odfiltrovať na tekutinu: odstátie, uležanie, zrenie, vymrazovanie či adsorpcia pomocou gleja z jeseterích kostí. Neskôr sa používala aj technolģia podobná pivovarníctvu. V každom prípade práve táto tradícia spôsobila hlavný rozdiel medzi ruskými a svetovými vodkami: vo svete sa destilere a destilere a destilere do zbláznenia, aby sa vo výsledku dosiahol čistý alkohol bez akejkoľvek vône a zápachu. Na rozdiel od toho je pri výrobe ruskej vodky kladený omnoho väčší dôraz na výber surovín, jej purifikáciu a spracovanie hotového destilátu - a tie majú svoj pôvod v “medovuche”.

 

Posuňme sa ďalej na časovej osi - inšpirácia pre vznik alkoholu, podobného vodke (o pravej ruskej vodke ešte pár storočí nebudeme počuť), pochádza od arabov, žijúcich v meste kedysi známom ako Konštantinopol či Carihrad. Prvé destilačné aparáty sa začali montovať v ruských kláštoroch. Mimochodom, viete, že slovo, ktoré dnes používame pre výsledok destilácie s hydroxilovou príponou, pochádza z arabského slova al khul? Do severovýchodnej Európy ho priniesli janovskí kupci, v Taliansku s ním experimentovali alchymisti. Odtiaľ názov špiritus, teda duch. Začiatkom 15. storočia sa teda na severo-východe Európy objavil destilát na báze obilnín a Rusko s Poľskom sa dodnes háda, kde presne to bolo - ruský akademik, špecializujúci sa na kulináriu a stolové tradície Ruska Viliam Pachľobkin tvrdí, že prvý obilný destilát pochádza z druhej polovice 15. storočia a vytvorili ho v Čudovskom kláštore v Moskovskom kremli. V múzeách vodky sa často nachádza vosková figurína mnícha Isidora gréckeho pôvodu, odsúdeného na smrť, ktorý vyrobil omamný nápoj na báze obilia, ktorý si osadenstvo tak obľúbilo, že stále odďaľovali jeho popravu. Nakoniec opil stráž a podel sa nevedno kam.

 

Cár Ivan Hrozný zaviedol prvý monopol na výrobu chlebového vína. Jeho bojari priniesli od Tatárov tradíciu takzvaných kabakov - ustanovizní na pitie alkoholu, jesť sa tam nejedlo. Menšej porcie ako pollitra nebolo. Fanúšikom “nápoja s grádmi” bol aj cár Peter I. Veľký. Ten umožnil vznik súkromných páleníc, zaviedol daň z alkoholu a zároveň umožnil jeho voľný predaj. No a bol to Peťo, ktorý umožnil ženám vysedávať v kabakoch spolu s mužmi! Druhá ruská cárovná s prívlastkom Veľká, Katarína II., vydala šľachticom privilégium alkohol vyrábať a ostaní ho od neho kupovali - plus sa začal vyvážať do západnej Európy. Tu nachádzame pôvod ruskej tradície nepiť bez jedla. Katarína zmenila kabaky na malé pohostinstvá, takzvané traktíry. K alkoholu sa muselo povinne servírovať aj jedlo. V tej dobe sa už však začala páliť aj domáca samohonka, ktorá bola skôr nekvalitná, než kvalitná, k tomu sa dovážal nekvalitný poľský alkohol a nemecký šnaps. To vyústilo v zavedenie štátneho monopolu na výrobu alkoholu v roku 1895.

 

Ako ste si všimli, v tomto období ešte nehovoríme o vodke. Je to tým, že sa pil destilát a nie vodka. Volal sa chlebové víno a bol niečím podobným whiskey, no vyrábal sa nie z jačmeňa, ale z raže a neskôr z pšenice. Výsledný produkt sa častokrát nazýval “polugar”. Názov pochádza z ruského pre “polovica uhorela”, lebo alkohol sa nalial do špeciálnej nádoby, zapálil a za kvalitný sa považoval vtedy, ak polovica uhorela - aha, aký jednoduchý merací nástroj objemu alkoholu. Dnes je možné v Rusku za ťažké peniaze kúpiť si polugar, ktorý nadväzuje na túto tradíciu.

 

No tá pravá a skutočná vodka prišla až v roku 1895. Dovtedy sa vodkou nazývali len lieky alebo destilát na báze chlebového vína. No v spomenutom roku prišla takzvaná De Vitteho reforma, ktorá priniesla štátnu normu GOST, podľa ktorej sa vodkou mohla nazývať len bezfarebná a priezračná zmes etanolu, získaného formou rektifikácie a vody s presne určenou tvrdosťou, spracovaná aktívnym uhlím, filtrovaná, s typickým zápachom a chuťou. S menšími obmenami a modifikáciami platí táto norma dodnes. Táto norma mala za cieľ obmedziť nežiaduce prímesi (ktoré sa dodnes používajú pri výrobe iných alkoholov, napríklad koňaku), ktoré mali vplyv na toxickosť toho-ktorého alkoholického nápoja. Paradoxne práve čistý alkohol sa do krvi vstrebáva najrýchlejšie a napriek tomu, že Francúzi si pijú svoj koňak a Angličania škótsku, v Rusku sa rozvinul alkoholizmus práve vďaka dostupnosti čistého destilátu, ktorý okamžite udiera do hlavy. A to spôsobilo potrebu rôznych opatrení proti alkoholizmu. Malá perlička na záver, Mendelejev priniesol Rusku nielen peridoickú tabuľku prvkov, ale aj odporúčaný recept na výrobu vodky: zmes etanolu vyrobeného z raže alebo pšenice metódou rektifikácie a vody, vymrazenú, niekoľkonásobne očistenú aktívnym uhlím v koncentráciii 40% alkoholu, pričom jeden liter takejto zmesi mal vážiť presne  983 gramov.  A tak vznikla ruská vodka, ktorú poznáme až dodnes.

 

 

(V tomto článku boli použité informácie z publikácie môjho svokra Jozefa o vodke, ktorému týmto ďakujem za súhlas s použitím faktov, pochádzajúcich z dlhých rokov výskumu.)