Našinec má dnes menej príležitostí vychutnať si gruzínsky či arménsky koňak ako v minulosti, keď bol západný export nemožný a tie vyššie zmienené sa síce tiež dali zohnať len pod rukou alebo priniesť z návštevy spriatelených socialistických krajín, no pili sa s o to väčším gustom.
Návšteva Jerevanu sa, aspoň podľa môjho skromného názoru, rozhodne nemôže zaobísť bez exkurzie v jednom z jeho dvoch koňakových závodov. Kedysi tvorili jeden jediný koňakový závod Ararat, neskôr sa rozdelili, pričom pôvodný názov si nechali oba a tak sa jeden volá Ararat Ararat a druhý Noy Ararat. Práve Noy Ararat som navštívila v rámci súkromnej exkurzie - na daný čas jednoducho nebolo viac záujemcov. Inak to bola jediná prehliadka liehovaru či inej alkoholovo zameranej turistickej atrakcie, ktorú som neabsolvovala v angličtine, ale v ruštine. V krajinách bývalého ZSSR je mi čudné spíkovať a nie gavariť. Prehliadka pozostáva z histórie koňakového závodu, ktorý sa kedysi volal Šustovský podľa jeho majiteľa Nikolaja Šustova. Napriek tomu, že názov cognac sa môže používať len pre brandy destilované z vína, ktorého vinič sa pestoval v jednom zo šiestich regiónov francúzskej koňackej oblasti, svojho času mal šustovský koňak povolené používať názov cognac po tom, ako vyhral v Grand Prix na koňakovej súťaži v Paríži, kde ho francúzski someliéri vybrali za ten najlepší, na svoje veľké prekvapenie, keď zistili, že vzorka pochádza z Arménska. Dnes je to коняк.
A ešte sa preslávil jedným z prvých prípadov takzvaného guerilla marketingu na svete - závod platil mladým elegantne oblečeným mužom, aby sa vybrali do drahých jerevanských podnikov, kde si objednali sýtu večeru a ako digestív potom vypýtali "šustovský koňak". Keď ho v podniku nemali, spravili poriadny škandál a vyhrážali sa, že sa tam už nikdy nevrátia. A objednávky z miestnych reštaurácií sa začali hrnút...
Arménsky koňak sa vyrába podobne ako francúzsky - z miestneho vína, dvojnásobnou destiláciou a minimálne dvojročným zretím v sudoch. V rámci prehliadky mi ukázali niekoľko sudov storočného vína - niektoré skysli a dnes je to najdrahší ocot na svete, niektoré zotrvali a Madeiru z roku 1924 som mala možnosť aj ochutnať. Pokračovala som k obrovským sudom, v ktorých zrel koňak i k sudom, ktoré založili rôzne osobnosti politického aj kultúrneho života a na ktorých je napísaná počesť, pri ktorej sa majú otvoriť: bieloruský prezident Lukašenko tam napríklad má celkom veľkú “bočku”, ktorá sa má otvoriť pri príležitosti svadby jeho syna.
Exkurzia sa končí povinnou degustáciou desaťročného a dvadsaťročného koňaku. Môžem povedať, že v porovnaní s francúzskym cognacom je ten arménsky o poznanie ostrejší: “reže” v nose aj v hrdle. Chuť je príjemná a dajú sa v nej nájsť všetky chuťové odtienky ako u normálneho cognacu, ale jeho pôvod by som identifikovala práve na základe tej rezavosti, s ktorou som sa stretla aj u ďalších arménskych koňakov, ktoré som počas návštevy Arménska vyskúšala. A nie je to živosť mladého VS z Cognacu. Je to ale kvalitný nápoj, ak máme byť politicky korektní, brandy, ktoré ale chutí dobre.
Zo známych historických osobností ho vraj obľubovali Winston Churchill, Frank Sinatra a Agatha Christie. S tým Churchillom je to trochu sporné, keďže pil prakticky všetko, ale faktom je, že na Jaltskej konferencii ho Stalin ponúkol koňakom Ararat, o ktorom sa Churchill vyjadril pochvalne. To, že si následne objednal niekoľko krabíc do Londýna, je už vraj skôr legenda.
Nech je ako chce, ak ste ešte arménsky koňak/brandy nepili, napravte to, v pomere cena k výkonu je skvelý!
Genats!
