Šialené obdobie korony urobilo s ľuďmi rôzne šialenosti. U nás to zamávalo aj s rybičkami, ktoré chová muž, nadšený aquarista (pozor, nemýliť si to s aquamanom, pretože Momoovi by sa u mňa prepieklo všetko). Udialo sa to takto:
Muž ostal kvôli začínajúcej sa pandémii na jar dvetisíc dvadsiateho roku na home office a po pár mesiacoch povedal, ako sa mýlil v tom, že je ťažký introvert. Začali na neho padať steny, priestor panelákového bytu sa zužoval čoraz viac, až bol ako slučka okolo krku. Začal premeriavať plochu obytného priestoru, ale bola taká istá ako na papieroch z bytového podniku. Otvoril okno a uisťoval sa, že zateplenie paneláku hrubým polystyrénom prebehlo na vonkajších stenách domu. Ako tak krúžil zúfalo po byte takmer narážajúc do stien, všimol si podobný pohyb v akváriu a prehlásil vážnym hlasom:
„Rybičky potrebujú väčší domov.“
Potešila som sa, že myslí viac na druhých ako na seba, aj keď išlo o podradných tvorov a podporila som ho v zámere. Muž teda začal hľadať firmu, ktorá mu vyrobí akvárium na mieru a chystal sa ho šupnúť na novú komodu v obývačke. Chcela som si na ňu dať kvetináče, ale prisľúbil, že do Vianoc tam bude akvárium a tak kvetináče putovali na chodbu. Lenže, čo mi môj muž sľúbi, to žiadny majster nesplní. S termínom do Vianoc majster súhlasil, ale neupresnil, do ktorých Vianoc.
Rok 2020 tak dobehol do svojho konca a tak ako neskončilo obdobie korony, nemali sme ani nové akvárium. A to isté sa udialo aj ďalší rok. Dvetisíc dvadsiaty prvý už dobiehal do svojho konca, keď muž bol kvôli nekončiacej sa pandémií korony stále na home office a majster síce vyrobil akvárium a chcel ho do Vianoc sprevádzkovať, ale aj toto ostalo v rovine nesplnených túžob. Pritom snaha bola, to sa mu nedalo uprieť. Pár dní pred Vianocami k nám dotrepal obrovské štyristolitrové akvárium. Vrátim sa však ešte do obdobia pred touto pozoruhodnou udalosťou.
Počas nekonečného obdobie čakania na väčšie akvárium sa kŕdeľ cichlid zredukoval, muž dokúpil nové a kŕdeľ sa po čase znovu zmenšil. V akvárku bol skrytý nepriateľ. Muž neustálym sledovaním rybičiek odhalil, že tmavé cichlidy sú akčné a milujú naháňačku a oranžové im nestíhajú. Získaním ďalších informácií pochopil, čo sa stalo. Chovateľ, u ktorého nakupoval, ho neupozornil, že dotmava sfarbené cichlidy sú mäsožravé a keďže všetky rybičky dostávali krmivo pre bylinožravé, absencia mäsa spôsobila, že sa tmavé zmenili na žralokov. Keď bolo z oranžového kŕdľa už len pár kusov a dokonca aj tmavý predátor ostal len jeden, asi sa ostatní zodreli naháňaním mäsa, kúpil cichlidám nové špeciálne krmivo určené pre obe skupiny. Na chvíľu sa dynamická ryba upokojila, že ju nikto nenúti stať sa vegetariánkou a prestala kúsať do chvostov spoluobčanov. Dlho jej to však nevydržalo a po nejakom čase sa opäť s veľkou vervou pustila do divokých naháňačiek.
„Rob s tým niečo, lebo ju vytiahnem za chvost von a prehovorím jej do duše tĺčikom na mäso,“ varovala som muža. Zúfalo argumentoval, že v prírode je boj o prežitie úplne prirodzený.
„Nie je úplne prirodzené, že jazerné ryby plávajú v malej sklenej nádobe,“ odsekla som.
Súhlasil a zaviedol tvrdé opatrenie. Na noc zavieral agresora do diery v skale. Vystriehol si chvíľu, keď do nej vošiel, upchal dieru špongiou a vytiahol ju až ráno. Nočným väzením skrotená cichlida vyplávala z jaskyne a snažila sa slušne správať, čo jej vydržalo skoro celý deň. Už večer v nej však ožila divoká povaha a tak opäť skončila uväznená v skale.
Počas dňa som spozorovala v akárku čudný jav. Tmavá ryba plávala do jaskyne a v papuli z nej vynášala von piesok. Tento úkon robila nespočetne krát a muž mi vysvetlil, že sa takto prefíkane snaží pripraviť sa na to, keď ju večer uväzní. Vyrábala si vopred únikovú chodbu popod skalu, čo jej už raz vyšlo.
Mužovi sa páčilo, že konečne rybičky sledujem a snažil sa ma presvedčiť, že máme spoločného koníčka. Dovtedy som netušila, že mám akvaristiku ako hobby, ale pristúpila som k tomu zodpovedne a začala som si študovať jedálniček rybičiek z Malawi a chodila do internetových diskusií akvaristov, kde som sa dozvedela, že bylinožravé sa môžu z krmiva pre mäsožravé zduť a uhynúť. Následne som pripravila mužovi cyklus prednášok smerujúci k spochybneniu možnosti spolužitia bylinožravých a mäsožravých cichlid v jednom akvárku. Prednášku som ukončila logickým záverom, že najlepšie bude, keď mäsožravú predsa len definitívne spacifikujem tĺčikom na mäso a on v tej chvíli oľutoval, že ma nahovoril na akvaristiku.
Keď sa čakanie na akvárko stále naťahovalo, začala som sa zamýšľať nad komodou. A ako by povedal môj muž, keď začne žena rozmýšľať, pre chlapa to znamená kopec novej roboty.
Štyristolitrové akvárium. To je kvantum vody. Čo keď úbohá komoda z Aska nevydrží tú ťarchu a doláme sa, akvárko spadne na zem, nastane panika ako na Titanicu. Len tu to bude opačne, pasažieri sa budú báť, aby o vodu neprišli. Áno, viem, kamarát stolár spevnil komodu ďalšími doskami, ale aj tak. Vytrvalo som vymýšľala katastrofický scenár, kým mužovi nezlyhali nervy a neutiekol do Bauhausu. Doniesol odtiaľ nejaké železné tyče, o ktorých som si sprvu myslela, že ma nimi chce umlátiť. Závitové tyče nakoniec zapustil do steny a do komody a spokojne vyhlásil, že teraz je tak pevne primontovaná ku stene, že sa stala súčasťou bytu. Takéto vyhlásenie však mňa nemôže odradiť a pokračovala som ďalej v konšpirovaní.
„Naozaj si myslíš, že tie dve tyče trčiace zo steny ako rebrá starého koňa budú dostatočné?“ spýtala som sa ho a úplne som spomalila procesor v jeho hlave. Počkala som si, až pochopí, čo tým myslím. Keď konečne vyhodnotil situáciu, správne zvolil útek do Bauhausu.
Doniesol ďalšie tyče, tentokrát nejakú joklovinu a nepáčila sa mi o nič viac ako tie závitové tyče, ale hlavne aby splnili svoj účel. Joklovinu šiel narezať ku kamarátovi Pištovi. Ak som doteraz nechápala, kde brali tvorcovia seriálu A je to! inšpiráciu, tak teraz som to videla v priamom prenose. Z jokloviny bolo treba narezať osem rovnakých tyčí. Keď prišiel môj aquarista domov a vybalil tyče z papiera, obaja sme na ne nechápavo zízali. Šesť bolo rovnakých, siedma bola o hodný kus dlhšia a ôsma o presne taký istý kus zas kratšia. Muž sa tváril, že nechápe, ako sa to mohlo stať, keď to toľkokrát merali. Ja som sa zas tvárila, že keby som tomu uverila, musela by som byť poriadne drbnutá. Nebolo treba ďalších slov, na ďalší deň sa odtrepal ku kamarátovi Pišťovi jednu tyč zrezať, druhú prizvárať. Keď prišiel s nimi domov, už sa ani nesnažil, aby som ho pochválila a bol rád, že som mu naďalej varila.
Z narezanej jokloviny plus ešte ďalších tyčí vyrobil konštrukciu, ktorá slúžila na vystuženie komody z Aska. Po tomto úkone som konečne uznala komodu hodnú rekvalifikácie na skrinku pod akvárium, muž si vydýchol a majster, ako keby tušil, že teraz je ten správny čas, sa ozval, že príde s akvárkom.
Príchod majstra je ako príchod dieťaťa do rodiny. Nastane chaos, domácnosť hore nohami a nikto nevie, ako to dopadne a či výsledok bude stáť za to. Počula som od známych hororové historky o majstroch, ktorí pokazili aj to, o čom si mysleli, že sa pokaziť nedá a ešte si pritom sekli náradím do ruky a bolo ich treba obväzovať.
Náš majster sa zdal byť šikovný. Dovliekol so sebou akvárium, v ktorom bola pôsobivá obrovská skala všetkých odtieňov sivej, od bledej na výstupkoch až po temnú v štrbinách. Prišla mi výnimočná ako všetko, čo vytvorí príroda bez zásahu človeka, v skalných zákutiach boli dokonca diery pre úkryt rýb a všetko pôsobilo prirodzene. Ani som nedýchala, len som obdivne pozerala na tú krásu v akváriu s dvojitými sklenenými stenami, do ktorého by sa zmestila aj morská panna menšieho vzrastu.
Nasledovalo niekoľko hodín úmornej práce, ktorú nedokážem popísať, bolo to všetko o trubkách na prívod vody, na odtok vody, ja sama som sa cítila ako trubka. Muž pomáhal majstrovi a ja som im robila kávu a chlebíčky, viac po mne, našťastie, nechceli.
Keď sa zvečerilo a práce boli ukončené, rybičky nalepené na skle čakali na kŕmenie, ale možno aj čumeli na nový dom. Majster pootočil kohútikom a do akvária začala vtekať voda. Teraz to vezmem rýchlejším tempom. Voda na jednom mieste presakovala. Chyba materiálu. Menila sa trubka. Opäť sa všetko lepilo a keďže už bola polnoc a zlepené časti potrebovali čas na to, aby tvrdli, odložilo sa slávnostné uvedenie akvária do prevádzky až po Vianociach.
Druhý pokus po Vianociach. Voda natiekla do akvária a tentokrát začala presakovať cez odtok. Bola som zúfalá a vyčítala som mužovi, akého má náročného koníčka, ktorý mu zožerie toľko nervov a že keď si ho vybral, asi ho baví mať stále nervy. Šľahol po mne pohľadom a odsekol, že z rovnakého dôvodu sa oženil so mnou. A potom zavolal majstrovi a dohodli sa na termíne opravy niekedy v roku 2022. Neviem, aký bude priebeh ďalších prác, ale už o tom nechcem písať, lebo určite by to bol aj tak ďalší opis všetkého možného, čo sa môže posrať a poserie sa.
Pochopila som, že všetko okolo rybičiek je zrejme o trpezlivosti, ktorú musia mať aj rybári, aj akvaristi a v konečnom dôsledku aj tie rybičky, ktoré si tiež len tak neplávajú životom, ale boria sa s vlastnými životnými problémami. Keď pozerám cez stenu akvária, v ktorom krúžia v tom svojom uzavretom životnom priestore, niekedy zabudnem, na ktorej strane som ja.
