Všetko je v hlave.
Pavol Š., legenda
Cítim sa mizerne. V momente môjho riadeného zlyhania som bol presvedčený, že som urobil tú najsprávnejšiu vec, ale už o pár hodín neskôr mi zo seba začalo byť smutno. Tento článok bude teda hlavne o výhovorkách, ktorými si sám pred sebou ospravedlním svoju slabosť.
Kedysi na jar sa ma brat spýtal, či nejdeme Ultra Fatru, beh po hrebeni Veľkej Fatry. Neznie to zle, ale keď sa dozviem, že to bude koncom júla, tak si poklepem po čele. Príde mi to ako zbytočne komplikovaná samovražda s minimom súkromia. Pustím to teda z hlavy, až kým sa súrodenec len tak medzi rečou nezmieni o tom, že hľadá za seba náhradníka, lebo v termíne pretekov (o dva týždne) bude v zahraničí. Začína ma obchádzať žiadza, zabúdam na všetky negatíva extrémnej turistiky v extrémnych horúčavách a v mape študujem trasu. Vyzerá to zaujímavo. Dve brutálne stúpania v prvej tretine preteku, to sa mi páči, potom by to mala byť celkom pohoda. Ja chuj naivný.
Počasie nesklamalo. Dôchodcovia kolabujú z tepla, odborníci radia piť aspoň 4 litre tekutín denne a nepreháňať to s klimatizáciou, rosničky sa vytešujú, že konečne prišlo leto, ale pozor, cez víkend ho narušia početné búrky, najmä v horských oblastiach. No jasné, Frko sa vybral do hôr. A čo, takže je pravdepodobné, že preteky niekedy tesne poobede jednoducho zrušia kvôli prichádzajúcej búrke, čiže plán je taký, že dovtedy sa dostanem poriadne ďaleko, aby ma nemrzelo, že som nevidel letnú Veľkú Fatru. Ja chuj namyslený.
Ráno pred piatou sadám do auta, klíma nastavená na dvacku začne okamžite chladiť, čo považujem za spoľahlivejšiu veštbu toho, čo ma dnes čaká, než moje obľúbené veštenie z pľuvanca po dávke hroznového cukru. Hneď od začiatku sa strmo stúpa na Japeň (nie ste jediní, ani ja som nevedel, že taký kopec existuje), vraj nejakých 760 výškových metrov na necelých šiestich kilometroch, na mape chodník reže vrstevnice jednu za druhou, ale realita mi nepríde nejaká strašná. Zostup, to už je iná káva, tam rozmýšľam, čo poviem stehnám, keď sa ma spýtajú, že čo som si tak zrazu na ne spomenul.
Ak bol toto úsek, pred ktorým som mal nad mapou zbytočný rešpekt, stúpanie zo Starých Hôr na Krížnu už môj odhad dokonale napĺňa. Vyše 1200 metrov stúpania na slabých ôsmich kilometroch, bez hluchých rovnejších miest, v hnusnom teple, s litrom vody (ja chuj minimalistický!), ale zatiaľ šliapem svojim tempom (stabilita je to slovo, stabilne idem). Že to tempo vôbec nie je zlé, zistím, keď sa ocitnem v skupinke maníkov, ktorí v najbrutálnejšom stúpaní na Majerovu skalu využívajú kratučké rovinky na pobehnutie. Tu objektívne nemám čo hľadať, to nie je moja liga. K tomu stúpaniu: pozerám si na špičky a zrazu zbadám mravca, ako chce prejsť krížom cez prašný chodník. Ľavou prostrednou nohou sa potkne o ihličie, prevráti sa na bok a skotúľa sa o dĺžku môjho chodidla nižšie. To som si nevymyslel, to som naozaj videl, a to som ešte stále bol pri plnom vedomí, čo už ale nemalo dlho trvať.
Po vyjdení z lesa začína klasická Veľká Fatra. Nekonečné hole (zaliate slnkom, patrilo by sa napísať, ale z tohto slnka mám akurát pocit, že ma čoskoro začne stopovať partička Apačov). Chytám kŕče, dopujem sa horčíkom, šetrím vodou. Tu niekde sa zrodil môj najväčší omyl. Na Ostredku mal byť kontrolný bod a ja chuj povrchný som si neviem prečo zafixoval, že aj s občerstvením. Vyriešenie toho, že je to úplne nereálna blbosť, veď kto by to tam vynosil, som nechával na organizátorov. Z Krížnej zostávalo na Chatu pod Borišovom 7 kilákov a ja som vedel, že niekde na tomto úseku budem mať pamätnú tabuľu s nápisom „Zomrel sprostý, ale trochu nám chýba.“ Vodu pijem po kvapkách a keď už očakávam posledné zakopnutie a milosrdný koniec, zbadám salaš a šípky s nápisom „voda“. Rád by som napísal, že som po tomto životodarnom osviežení ožil, ale pravda je taká, že som už len nebol smädný. A spod Ploskej na Chatu pod Borišovom je to ešte slušný kus. Chata sa vzďaľuje. Naozaj. Idete k chate a každým krokom ste od nej ďalej. Počujete hlasy, krik, celý čas ju vidíte, ale nijako sa k nej nepribližujete. A po kontrole a občerstvení sa vraciate tou istou cestou, teda nie úplne, lebo ak je Ploská z dvoch strán pomerne trápny kopec, tak z tej od Borišova je to zmrdovina jak Stoh a to je presne to, čo tejto trase chýbalo. Vydýchavam sa každé tri kroky ako himalájsky horolezec. Tieto stavy poznám a viem, že neveštia nič dobrého.
Na dlhšom úseku bez výrazných stúpaní sa dám trochu dokopy, dokonca občas aj bežím, ale nakoniec mi všetko pokazí Rakytov. Asi je to pekný kopec, neviem. Svieti naň slnko, niekde nad Ploskou hrmí a doliny na turčianskej strane už vyplachujú búrky. Už sa ani nepotím a hoci pijem, som stále smädný. Nie je to až také dlhé stúpanie, ale totálne ma zničí a niekde tu toho začínam mať plné zuby. Dvaja chalani na vrchole tvrdia, že ideme dobrým tempom, že v pohode stíhame limit na Smrekovici, aj do Ružomberka prídeme v pohode. Držím im palce, tak nech teda pozdravujú.
Cestou na Smrekovicu sa vo mne mlátia dve osoby. Jedna tvrdí, že som sem prišiel na to, aby som trpel, tak nech trpím, a že to do toho Ružomberka dám. Druhá hovorí, že je pravda, že by som v limite došiel do cieľa, aj že bolesť je súčasťou takejto turistiky, ale že toto je už trošku príliš a doma ma čaká žena a deti, a hlavne, na Smrekovicu sa dá dostať autom, takže si vybavím odvoz a už nemusím spraviť ani krok. A to je silná motivácia. Navyše ma zlomí krátke, stredne strmé stúpanie, v ktorom pochopím, že aj takýto smiešny kopec mi už robí problémy a že to dnes nepôjde. V klesaní ma potom obiehajú nejakí bežci, ktorých ale zase v miernom stúpaní tesne pred kontrolou predbehnem ja. Tak čo, som na tom tak zle? Posledných pochybností ma zbaví pohľad na Nízke Tatry. Teda, pohľad smerom, kde som tušil Nízke Tatry. Nevidel som nič, len záclony dažda, ktorého hranica končila niekde 2-3 km od nás. Takže po 8,5 hodine, 38 km a 3100 nastúpaných metroch, rozmrdaný, prehriaty a demoralizovaný oznamujem organizátorom, že končím. Ostáva len vybaviť odvoz. Prvý mi napadol brat, ale hneď som si uvedomil, že v cieli som sa mal stretnúť s jednou ružomberskou dailyfemale a že sa vlastne naskytla možnosť spojiť príjemné so záchrannou akciou a dať si teplý nápoj na hrebeni Veľkej Fatry v príjemnej spoločnosti. Čo vám budem hovoriť, podarilo sa.
Takže aby som to zhrnul. Teraz ma to štve. Stále mám pocit, že som to mal dokončiť. Ak by som sa vtedy pozrel na výškový profil zvyšku trasy, určite by som išiel. Ale akosi ma to v tom momente nezaujímalo a kontrolky mi hlásili, že ďalej cesta nevedie. Nedalo sa. Na podobné akcie sa chodím prevetrať a pokochať sa krajinou, nemám nabehané, nemám ani odchodené. Bolo tak horúco, že voda mi ani raz nevydržala medzi dvomi občerstvovačkami. Jedna vec je ale jasná. Podmienky boli rovnaké pre všetkých, a väčšina štartujúcich preteky aj dokončila. Verdikt je teda jasný: Zlyhal som.
