Kde bolo, tam bolo, za siedmimi krajinami, tri hodiny lietadlom ďaleko, kde sa voda liala z oblohy dvadsaťpäť hodín denne, ležalo v kráľovstve zvanom Nórsko mesto Stavanger. Poddaným sa tu nežilo zle, ale trápil ich veľký počet oceľových tátošov autami volaných, ktoré každé ráno aj popoludnie upchávali ulice ich mesta rovnako fatálne, sťa hrčky cholesterolu cievy tlsťochov. I rozhodli sa konšelovia mesta riešiť problém kombináciou bakule a mrkvy. Sťaby bakuľu rapídne zvýšili mýto za vjazd do mesta, aby poddaných nabudúce také zvrhlosti ako chodiť do práce, školy, alebo za lekármi ani nenapadli. Sťaby mrkvu poddaným na dva týždne znížili cestovné v mestskej doprave na jeden groš oproti obvyklým päťdesiatim a súčasne výrazné kapacitné posilnenie najvyťaženejších spojov. A tu bol pes zakopaný. Najprv totiž museli extra kočiare nájsť, keďže súčasní furmani dvadsať vozov navyše nemali. Našťastie predchádzajúci dopravca, Boreal Transport, nejaké k dispozícii mal a za mastný obulus ich mestu, respektíve spoločnosti Kolumbus, ktorá tu dopravu zastrešuje, požičal.

Lenže to riešilo len polovicu problému. Netrebalo nájsť len kočiare, ale aj kočišov, ktorí ich budú riadiť. A tak Boreal rozposlal na všetky svetové strany poslov s úpenlivými e-mailami. Nájdu sa ešte chrabrí hrdinovia, ochotní dva týždne udatne čeliť nebezpečenstvám a útrapám mestskej premávky výmenou za letenku, hotel, stravu a mizerných pätnásť eur na hodinu čistého?

Jeden chrabrý hrdina, konkrétne ja, sedel v tom čase v komnate svojho hradu pod Tatrami a užíval si voľno medzi letným dobrodružstvom na Nordkappe a zimnou výpravou do Kirkenesu. Utrácal žold na vyberané pokrmy v mestskom foodcourte, knihy, divadlo a spotrebnú elektroniku a na prednáškových turné rozprával o svojich dobrodružstvách, zatiaľčo nepríliš početné publikum viselo na každom jeho slove. Navyše následne z vydavateľa vytĺkol grátis večeru v miestnom hostinci. Jediné, čo mu chýbalo ku šťastiu, bola nejaká princezná, ktorá by mu oddane a láskyplne čistila a leštila zbroj, pretože udržiavať si ju sám ho prestávalo baviť. To posledné, na čo mal v túto krásnu jeseň chuť, bolo ísť sa tmoliť mestským autobusom po uliciach, triedach a bulvároch severnej Európy. Na mestskú dopravu myslel jedine, keď si bolestne uvedomoval, aký bol strašný kretén, keď si v nej celé tie roky ničil nervy. Ale silne vyvinutý zmysel pre povinnosť, úchylka a začínajúca nuda mali na duševné zdravie rytierovo neblahý vplyv. Keď ho dostihol e-mail zo slovami „prosím Vás, Obi Wan slspobi, jste naše poslední naděje“, síce sa chvíľu rúhal, ale následne si zbalil batôžtek rozmerov tolerovanej kabínovej batožiny, nastúpil do útrob holandského kovového vtáka a zamieril do krajiny dažďa a ešte viac dažďa.

A tak som teda jedno ráno spolu s dvadsiatkou ďalších udatných neohrozených... eh, jebať na to, už ma tie kecy nebavia. Takže, jedno hnusné upršané ráno som s dvadsiatkou ďalších autobusových Roninov napochodoval do kancelárií Borealu v Stavangeri a povedal dispečerke, že som teda tu a prišiel som ich zachrániť. Ona mi na to odpovedalo, že uhm, nó, tak nech si sadnem hentam, dám si kávu a ona mi skúsi niečo nájsť.

A našla.

Znovu vyjdem von do tmy a dažďa a hľadám si svoj autobus, zatiaľ čo sa na mňa lejú prúdy vody a v kelímku ďalej riedia už aj tak hnusnú kávu. Dažde na západnom pobreží Nórska sú legendárne. Najviac si ich vyžerie Bergen, ktorý má tristo daždivých dní do roka, ale Stavanger je len o nejakých tristo kilometrov južnejšie a oveľa nezaostáva. Vestlandčan presviedčajúci obyvateľov iných častí krajiny, že tu neprší tak často ako si všetci myslia, je niečo ako národný running gag.

V Stavangeri som už pracoval, pred jedenástimi rokmi, keď som do Nórska prišiel po prvýkrát. Trvalo to len štyri mesiace, potom môjho zamestnávateľa vo výberovom konaní vypráskala firma s názvom Veolia. Z tej sa neskôr stal Boreal a pred rokom pre zmenu iná firma, Norgesbuss, vypráskala ich. Môj autobus, jedenásťročné mestské Volvo s pohonom na bioplyn, je pozostatkom z čias mestskej dopravy – Boreal si nechal dvadsať kúskov na zmluvnú dopravu pre rôzne firmy, kyvadlovku pre lodné spoločnosti a podobne. Bioplyn, vyrobený zo zvyškov jedla (či už prešli tráviacim traktom alebo nie), majú vďaka nejakej dohode za pár šupov a v prípade, že tunajšia MHD potrebuje posilniť, môžu si za to naúčtovať obrovské peniaze, keďže nízkopodlažné mestské busy nikto iný široko-ďaleko nemá. Koniec-koncov, dvadsiatim vodičom platia štvorhviezdičkový hotel s plnou penziou a letenku domov. S ozajstnými aerolíniami, nie írskym sockoairom. Verejný rozpočet to pocíti.

Kým bus naštartujem, musím spredu odpojiť hadicu, ktorá ho tankuje a udržuje natlakovaný. Sedadlo vodiča je staré a opotrebované a trvá mi asi päť minút, kým ho dokážem dostať do aspoň trochu pohodlnej polohy, ale nakoniec sa mi to akosi podarí. Aspoň teda na chvíľu. Pri zabrzdení na prvej križovatke vyskočí z aretácie a prirazí ma rebrami na volant.

Kolumbus to posilnenie dopravy zjavne neberie príliš vážne, pretože v ten deň mám iba jeden jediný spoj. Bohužiaľ, je to na linke na presne opačnom konci mesta, než kam som jazdil predtým. Je tma ako v rohu (touto dobou tu nesvitá skôr ako o pol ôsmej) a prší tak husto, že to stierače ledva stíhajú brať. Aj v miestach, ktoré poznám, sa orientujem len s problémami. Okrem toho sa mesto za tých jedenásť rokov sakramentsky zmenilo. Kde boli predtým holé lúky, sú dnes úplne nové obytné štvrte. Ešte dramatickejšie zmeny zažila cestná sieť. Tam, kde si pamätám kľukaté úzke dvojprúdovky, sú dnes rovné štvorprúdové magistrály a na niektorých miestach pribudli dokonca samostatné pruhy pre autobusy v strede komunikácie – niečo ako električková trať, len bez koľají a električiek. Pribudol kus diaľnice, nejaké nové tunely a na ďalších miestach sa stavia. Som z toho poriadne perplex, ale tak - samozrejme, po takej dobe sa určitý vývoj dá očakávať. Som si istý, že keby som sa teraz po dvanástich rokoch vrátil do Bratislavy, tiež by... eh, no, vlastne nič.

Pretože nepoznám trasu, jediná inštrukcia, ktorú som dostal bola: „choď z konečnej za zeleným autobusom, ktorý má vzadu šestku“. Lepiť sa na bus predo mnou, namiesto toho, aby som ho predbehol a aby sme obsluhovali zastávky na preskáčku trochu popiera princíp posilového spoja, ale tak jeden deň to vydržím.

Neviem, kto vytipovával spoje, ktoré treba posilniť, ale podľa mojej skromnej mienky to odflákol. V polovici trasy je kĺbový Mercedes Citaro predo mnou poloprázdny a ja veziem presne šesť ľudí. Väčšina z nich mi len otrčí mobil alebo bezradne hľadajú, kam by priložili kartu. Dvaja sa mi pokúsia zaplatiť, aspoň tú korunu, ale majú smolu, borealácke Volvá nemajú pokladne. Dosť dobre nechápem politiku cestovného za korunu, obvykle býva pri takýchto hurá akciách úplne zadarmo. Kdesi na internete som natrafil na článok, kde predstavitelia Kolumbusu tvrdia, že nie je možné naprogramovať do softwaru lístok s nulovou hodnotou, lebo to ich aplikácia nevie spracovať a vzniknutú situáciu by mohli zneužiť hackeri. Toto vysvetlenie ma ešte viac zmiatlo.

Zisťujem, že mám problém napchať sa do zastávky za bus predo mnou tak, aby som neblokoval dopravu. Nakoniec niet vyhnutia a musím ho predbehnúť, inak by som upchal celý hlavný ťah a autisti by ma rituálne upálili pri zastávkovom označníku. Netuším, kam mám ísť, a keďže mi všetci ľudia sedia vzadu, nemôžem sa ich opýtať. Tak proste na najbližšom kruhovom objazde krúžim asi minútu dookola, kým sa kolega neobjaví.

Na najbližšej zastávke mi päť zo šiestich ľudí vystúpi. A to sa predtým pýtali, či idem do centra. Divné.

Po zvyšok trasy už nenaberiem nikoho, hoci bus predo mnou sa postupne napĺňa. Možno s tým má niečo spoločné fakt, že moje Volvo je biele, zatiaľ čo normálne mestské vozy sú zelené. Okrem toho mi nefunguje elektronický smerový transparent, takže je autobus označený len dvomi A-štvorkami – s číslom linky a nápisom SENTRUM za čelným sklom, potme viditeľnom asi ako Ibi Maiga v tuneli Branisko počas výpadku prúdu. Na kruhovom objazde pri nájazde na diaľnicu, dve zastávky pred centrom, mi Volvo vyvedie ešte jedno huncútstvo, keď mi v štyridsaťkilometrovej rýchlosti z ničoho nič zhasne motor. A s ním aj všetko ostatné. Svetlá, stierače, posilňovač riadenia a bŕzd, proste totálny shutdown. Našťastie som začínal na Karosách, takže ma náhla potreba zabrať za volant obomi rukami a došliapnuť na brzdu celou váhou nevyvedie z rovnováhy a Volvo s trhnutím zastaví uprostred kruháča. Pritom so mnou sedadlo opäť odletí dopredu a narazí ma už raz udretými rebrami na volant. Vďakabohu reštart motora zaberie, ale po tejto srande ma opustí aj môj posledný cestujúci a do terminálu v centre dôjdem sám. Prekľučkujem cez chaos rannej špičky a autobusy zbiehajúce sa zo všetkých častí mesta, otočím sa a vrátim sa naprázdno do garáže. Zaparkujem bus, vystúpim a otvorím dvierka na prednej maske. Vezmem hadicu z plynovodu, otočím kohútikom a nasadím ju na konektor. Krásne zapadne presne tam, kam má, na prvý raz. Zvrtnem kohútikom naspäť, čím ju zamknem a ozve sa hukot kompresora prezrádzajúci, že bus už čapuje. Krása. Kiež by mi to šlo tak ľahko pri prvom sexe, mohlo to byť bez kriku a facky...

Takto som strávil rannú špičku. Popoludní, aby som sa nenudil, mi pre zmenu hodili na krk náhradnú dopravu za železnicu. Kvôli výmene trakčného vedenia sú diaľkové vlaky medzi Stavangerom a Kristiansandom nahradené busmi. Prídem so zájazdovým Mercedesom Tourismo (aka Kebabom) na terminál v Stavangeri a nacúvam pred východ zo železničnej stanice. Odtiaľto mám cestujúcich viezť nonstop do mestečka Moi, kde prestúpia na vlak.

Bola by to pohoda. Ibaže som nepočítal s tým, koľko sa medzi cestujúcimi nájde detí.

Niektoré v kočíkoch, niektoré na vlastných nohách. Kričia, plačú, džavocú. Až doteraz som si neuvedomil, aké sú tie veci nehorázne premnožené. A neverili by ste, aké sú niektoré hovadsky veľké.

Mám dve sklopné sedadlá s integrovanou detskou sedačkou v operadle pre najmenšie bába, a dve podložky na sedadlo pre trochu väčšie. Všetky sú obsadené v priebehu piatich minút. Keď mi potom príde ešte jedna pani s batoľaťom, musím chtiac-nechtiac použiť štandardnú detskú sedačku, ktorej montáž je väčšie utrpenie ako tlmočiť Andreja Danka. Spolu s mamičkou sa s tým mocujeme asi päť minút a pritom jej navrhnem, či nechce svojho poťera vypustiť do prírody, miesto toho, aby ho trápila chovom v zajatí. V meste bude mať kopu možností živiť sa lovom a zberom, však len jazierko pri termináli je plné holubov a labutí. Mamička sa smeje, pretože si myslí, že žartujem.

Keď ju mám konečne usadenú, posadím sa za volant a v duchu si gratulujem, ako som to krásne zvládol, keď sa objaví ďalšia.

Táto má so sebou dve deti a aj otecka, lenže ten je typický Nór – to znamená, že manželku pobozká na líce a odkráča čo najrýchlejšie preč, zrejme, aby si to nerozmyslela a nenechala mu aspoň jedného haranta na krku. Na vrchole schodiska nad terminálom sa otočí a veselo jej zamáva, zatiaľ čo sa chudera mocuje so skladacím mechanizmom kočíku, aby ho bolo možné napchať do batožinového priestoru Kebabu. Druhé decko, asi šesťročný chlapček, zatiaľ pobehuje naokolo a naháňa holuby. Potom, keď sa predkloní, aby si z neho vybrala batoľa, k nej syn priskočí zozadu a začne ju plieskať po zadku s veselým krikom: „RIŤRIŤRIŤRIŤRIŤ!!!“

Mamička ho zaženie a vydrapne malé z kočíka, červená ako Ficova kravata, zatiaľ čo maloletý riťochňap s chichotom uteká do autobusu. Ja sa zvrtnem o stoosemdesiat stupňov a začnem pchať kočík do batožiňáku; pritom si zvnútra hryziem do líc v zúfalej snahe nerozrehotať sa. Viac-menej sa mi to podarí, vydám len zopár tichých, ťahavých zakvílení, znejúcich ako zvukové efekty z Komisára Rexa.

Cesta do Moi mi trvá asi hodinu a pol. S výnimkou krátkeho úseku diaľnice po mesto Sandnes je celá cesta E16 úzka dvojprúdovka bez krajníc, kľukatiaca sa až absurdne scénickou krajinou, plnou lesov, skalnatých masívov a väčších aj menších jazier. Tráva je vďaka tým kvantám vody, čo tu denne spŕchnu, až gýčovito zelená. Netuším, prečo sa Peter Jackson trepal natáčať Pána Prsteňov až hen na Nový Zéland, keď západné pobrežie Nórska vyzerá presne rovnako.

Keď dorazíme do Moi, malebného mestečka na brehu obrovského jazera Lundevatnet, podarí sa mi ešte jedno fopá. Tak dlho som si z toho názvu robil srandu, až mi to zostalo v hlave a do mikrofónu ohlásim, na nemalé pobavenie substrátu, že „prichádzame do Miau“. Nebolo to prvý raz, čo sa mi takáto kravina podarila. V lete som pri exkurzii na Nordkapp raz thajskú sprievodkyňu menom Pandor nechtiac oslovil „Puding“. Mimochodom, vedeli ste, že kokot sa po thajsky povie „ไก่"?

A takto to prebieha celé zvyšné dva týždne. Ráno si urobím jeden spoj na mestskej, popoludní jazdím výluku. Na ranné túry mi už prischne ten bus s vylágrovaným sedadlom, takže ku koncu pobytu mám rebrá modré a necitlivé. Čo sa týka cestujúcich, ich počet osciloval medzi štyrmi až šestnástimi. Raz som mal tridsať, to keď spoj, ktorý som posiloval, meškal.

V každom prípade mi neuškodilo pripomenúť si, prečo som mal tak plné zuby MHD-čky. Pri vození turistov na exkurzie na Nordkappe, čo je v podstate takmer platená dovolenka, úplne zabudnete na radosti tejto roboty. Naprílad asociálov pod vplyvom rôznych látok, pri ktorých si márne lámete hlavu, ako môže nejaká bytosť takto smrdieť a pritom byť nažive. Alebo decká a pubertiakov s haxňami na sedadlách. Alebo tú záplavu zdutých ksichtov, zazerajúcich na vás, akoby to bola vaša chyba, že kedysi pred rokmi urobili chybné kariérne rozhodnutie a dnes preto musia chodiť do práce na ôsmu ráno. Po dvoch týždňoch som odchádzal zo Stavangeru s obnoveným presvedčením, že – snáď s výnimkou takýchto nárazových výpomocí – môžem MHD v meste s viac ako povedzme 20-30 tisíc obyvateľmi definitívne navždy jebať.

Aj keď podobné veci som si hovoril už viackrát.