Vďaka šikovnej obchodnej politike sa počet zberných miest utešene rozrastal a práce pre labák pribúdalo. Krátko po tom, ako som sa z brigádničky stala kmeňovým zamestnancom, padlo rozhodnutie, že sa potrebujeme presťahovať do väčších priestorov.
Nešlo iba o výrobnú kapacitu labáku, i keď tá bola pochopiteľne prioritná. Ďalším podstatným dôvodom bolo, aby finančné a obchodné oddelenie, ktoré vtedy sídlili v inej časti mesta, boli s labákom zase v jednej budove. Rozrastajúci sa labák totiž z existujúcich priestorov vytlačil nevýrobné sily už pár rokov pred tým, ako som do firmy nastúpila ja.
Cirkus okolo zháňania a prípravy nových priestorov sa nás, laboratóny planktón, veľmi nedotkol, zato na samotné sťahovanie som sa ochotne prihlásila ako jeden z dobrovoľníkov. Všetko sa muselo stihnúť v rámci jedného víkendu, aby v pondelok o šiestej ráno mohla nabehnúť výroba. Znamenalo to, že v piatok večer po vyvolaní posledného filmu a vyrobení poslednej fotky sa museli povypínať stroje a vypustiť z nich všetky roztoky. Oddeliteľné časti sa oddelili a zabalili, telá strojov sa obalili fóliou a v sobotu ráno sa naložili na náklaďák spolu s ostatným vybavením.
Prvý zádrheľ na seba nedal dlho čakať. V nových priestoroch sme mali aj nákladný výťah – neoceniteľná vec aj neskôr pri bežnej prevádzke. Ako sa však ukázalo, minilaby sa doňho presne o pár centimetrov nevošli. Vybrané slová, ktoré padli pri tomto zistení, radšej vynechám. Keď opadli prvé emócie, prišli na rad gurtne a hrubá chlapská sila. Bolo to našťastie iba jedno poschodie, ale povytáčať sa s tými mašinami na schodoch nebol žiadny med. Škrabance na linoleu ostali stálou pripomienkou tejto udalosti.
Ďalším, i keď už menším zádrheľom sa ukázala samotná veľkosť nových priestorov. Pracovné útroby všetkých strojov bolo treba po presťahovaní dôkladne poumývať, a tým myslím naozaj dôkladne. To planktón nemohol, bola to úloha pre technika a výrobného riaditeľa. Pre mňa to znamenalo celý deň nosenia kýbľov s vodou tam a späť dlhočiznou chodbou medzi labákmi a záchodmi. Čistú napustiť a doniesť, použitú odniesť a vyliať. Kýbeľ starostlivo opláchnuť a cyklus sa opakoval. Poučená sobotnou náplňou práce som si na nedeľné pokračovanie doniesla kolieskové korčule, ktoré boli v tej chodbe druhým najlepším dopravným prostriedkom. Na prvom mieste bol paletový vozík, tzv. jašterica. Tá slúžila ako kolobežka aj dlho po sťahovaní, a to nielen osadenstvu labáku. Trochu predbehnem udalosti, ale za zmienku stojí okamih, keď som raz otvorila dvere z labáku a presne v tom momente popred mňa prefrčal na jašterici náš generálny – v obleku, s kravatou a so smrteľne serióznym výrazom na tvári. Okamžite som zabudla, kam a prečo som chcela ísť, potichu som tie dvere zase zavrela, oprela sa o pracovný stôl a nechala voľný priebeh záchvatu smiechu.
Keď boli stroje precízne vyčistené, bolo ich treba nastaviť. Naliala sa chémia, a potom sa vyvolávalo, meralo, nastavovalo do neskorého večera, kým nebolo všetko tip-top. Vyčerpaní, ale spokojní sme na záver buchli pár fliaš šampusu sektu nad krabicami plnými testovacích filmov a fotiek. Ďalší deň sa začal normálny pracovný proces, presne podľa plánu.
Život bežal ďalej a labák pomaly stále rástol. Pribudla miestna predajnička s fotopotrebami, pribudli ďalšie volačky a minilab a s naďalej ambicióznou obchodnou politikou, ktorú podporoval aj koncern, čo nás kúpil, začalo byť jasné, že dovtedajšia technológia nám prestáva stačiť. A tak jedného pekného dňa začali do labáku pribúdať stroje na veľkokapacitné spracovanie. Filmy sa najprv jeden za druhým navinuli na cievku do svetlotesnej kazety, v jednej várke sa ich mohlo navinúť až 180, výnimočne dokonca až do 200. Kotúč filmov mal cca 30 cm v priemere a vyvolával sa naraz. To znamenalo, že ak sa niečo pokašľalo pri vyvolávaní, zahučalo nie 6-8 filmov, ale 50-100. Veľkokapacitná volačka mala vlastnú miestnosť, ktorá bola upravená na tmavú komoru so všetkými dverami zamykateľnými. Ak vypukol poplach, technik pri volačke pozamykal všetky dvere, zhasol svetlo a v tme tmúcej robil, čo bolo treba.
Vyvolané negatívy sa spracovávali v „kopírke“ veľkej ako náves kamióna. Stroj fungoval automaticky, nejaké manuálne úpravy farebnosti alebo sýtosti už nepripadali do úvahy. Na jednej strane obsluha založila kotúč filmov, z druhej potom odobrala kotúčisko papiera s hotovými fotkami. Oba kotúče sa potom založili do stroja zvaného rezačka, ktorý nakrájal film na prúžky a papier na jednotlivé fotky a zároveň vypočítal cenu podľa počtu hotových fotografií. Obsluha rezačky film s fotkami strčila do príslušnej obálky a tú šupla do debničky určenej na roztriedenie.
Za rezačkou som si odkrútila jedno pamätné leto, keď som – mladá a hlúpa – vyše mesiaca ťahala dvojité šichty, len aby bolo všetko spravené načas. Prehnaný pocit zodpovednosti ma dohnal na pokraj úplného fyzického i psychického vyčerpania. Našťastie vrcholná sezóna skončila skôr, ako som stihla úplne vyhorieť alebo sa scvoknúť, ale potrebovala som dvojtýždňovú dovolenku, aby som sa dala zase ako-tak dokopy. Pomohlo mi to však uvedomiť si, že – obrazne povedané – kto vykope najväčšiu jamu, dostane akurát tak väčšiu lopatu. Welcome to the real world, Neo Angie. Chvíľu som zvažovala odchod z firmy, no zhodou okolností sa v tom čase uvoľnilo miesto na reklamačnom oddelení, ktoré mi šéf ponúkol.
Vybavovanie reklamácií nebola práve najvďačnejšia práca, ale mala aj svoje pozitíva. Občas sa dalo dobre pobaviť na tom, čo všetko dokázali ľudia reklamovať. Ktosi sa sťažoval na biele fľaky na fotkách – išlo o zábery z lyžovačky počas hustého sneženia. Aj reklamácie červených zreničiek boli pomerne bežné. Oprávnené reklamácie boli tie náročnejšie – vždy bolo treba označiť zodpovedného a počet reklamácií sa potom laborantom odrážal na výške pohyblivej zložky za daný mesiac. Stalo sa niekoľkokrát, že si operátor za rezačkou nevšimol, že film a/alebo fotky nesedia s obálkou a pustil von celú dávku reťazovo popletených zákaziek. To potom bola práca takmer detektívna.
Meniace sa pomery a vzťahy vo firme v kombinácii s psychicky vyčerpávajúcim charakterom vybavovania reklamácií ma po čase utvrdili v tom, že najlepšie pre mňa bude zamávať labáku na rozlúčku a posunúť sa o dům dál. Odchádzala som bohatšia o neoceniteľné skúsenosti, dávku papuľnatosti k nadriadeným a cynizmu voči svetu celkovo. Odvtedy už Dunajom pretieklo veľa vody, fotenie na film sa stalo hipsterčinou par excellence. Labák sa prispôsobil meniacim sa podmienkam a úspešne funguje dodnes.
The End
