V časoch, kedy sa ešte fotilo v drvivej väčšine na film, bola letná sezóna vo fotolabáku obdobím totálneho nasadenia. Okrem kmeňových zamestnancov vtedy nastupovali aj brigádnici k vyvolávaniu filmov, o ktorom som písala minule.
Kým na obsluhu volačky (pripomínam, automatu na vyvolávanie filmov) bolo možné vycvičiť hádam aj priemerného šimpanza, samotná výroba fotiek bola úplne iná káva. Práca pri minilabe, miestnou hantírkou zvanom kopírka, bola výsadou ľudí s polygrafickým vzdelaním a nejakými tými skúsenosťami. Ako som spomenula v predošlej časti, týmto borcom sa hovorilo kopisti a bola to nepísaná elita labáku. Na nich totiž spočívala z podstaty veci najdôležitejšia časť celého procesu. Istá stavovská hrdosť, ba v niektorých prípadoch priam pýcha, k tomu tak akosi patrila.
Minilaby, ktoré sme používali, boli veľké zhruba ako pickup. Vpredu bol ovládací pult, za ktorým sedel kopista, hore sa zakladala kazeta s kotúčom fotopapiera, zboku sa – podobne ako do volačky – liali potrebné chemikálie, na druhom boku bol dopravník, ktorým hotové fotky cestovali naspäť ku kopistovi.
Do rámčeka na ovládacom pulte sa založil vyvolaný negatív, ktorý sa cez optiku stroja nasvietil na papier. Úlohou kopistu bolo tento proces ustrážiť tak, aby výsledné fotky mali prirodzené farby a sýtosť primeranú expozícii filmu. Nešlo to sekať jedno za druhým ako Baťa cvičky, pre každý film bolo treba navoliť príslušné nastavenie podľa značky a citlivosti, a aj jednotlivé zábery bolo treba často manuálne dolaďovať. Kopista teda musel mať dobrý farbocit a ovládať princípy skladania farieb v subtraktívnom systéme.
Z niektorých filmov sa však ani pri najlepšej vôli a schopnostiach dobré fotky vyrobiť nedali. Ak film začínal niekoľkými zábermi z Vianoc, pokračoval narodeninami dieťaťa, dovolenkou na Zemplínskej Šírave a končil ďalšími Vianocami, bolo dopredu jasné, že farebnosť bude rozladená. Ako viacmenej každý produkt na chemickej báze, aj film má svoju životnosť a dlhodobým skladovaním stráca na kvalite. Pochopiteľne, zákazníkom sa „vygrcané“ farby na fotkách nepáčili a zvykli ich reklamovať. Keď som neskôr postúpila na reklamačné oddelenie, musela som posudzovať, či je to vinou prestarnutého filmu, alebo si len kopista nedal tú námahu, aby trochu doladil farebnosť.
Jeden typ fotiek sa však ako reklamácia zo zásady nevracal – domáca erotika a/alebo porno. Kopistom prešiel cez ruky každý záber a takéto perličky si nezvykli nechávať pre seba. Práve naopak, s radosťou zvolali celú šichtu, počnúc operátormi-vyvolávačmi, cez technika, zmenovú vedúcu až po výrobného riaditeľa. Internet bol vtedy ešte pomerne novým fenoménom s puncom luxusu, prasačinky sa obzerávali v časopisoch a na určitých satelitných kanáloch v nočných hodinách. Spestrenie bežnej šichty amatérskymi pornofotkami si málokto nechal ujsť. Pravdou však je, že ten amaterizmus bolo v drvivej väčšine prípadov poriadne poznať. O nejakej kompozícii alebo nebodaj štylizácii nemohlo byť ani reči. Prevažne išlo o zábery typu ona mu fajčí a on ju pri tom fotí, on ju obrába odzadu a fotí ju pri tom, ona leží na posteli s nohami v pozícii „vítame vás“, nejaké detaily rôznych častí tela – prevažne neostré kvôli technickým možnostiam foťáka. A netreba zabúdať ani na to, že aj vizuálna hodnota protagonistov zodpovedala amatérskej úrovni. Kdeže profesionálny make up, lichotivé osvetlenie alebo nebodaj retuš. Na týchto záberoch bolo vidno všetko – faldíky, vrásky, chlpy, vyrážky... Takže sme sa spoločne pouškŕňali, okomentovali a vrátili sa k svojej práci.
Niežeby sa občas nevyskytli aj iné spestrenia dennej rutiny, tie však už nezvykli bývať takéto veselé. Najväčší poplach bol vždy pri probléme s vyvolávaním filmov. Pri poruche kopírky sa jednoducho zničený papier vyhodil a fotky sa vyrobili znova, zničený negatív sa ale nahradiť nedal. Stačilo, ak mal film z prevíjania vo foťáku poškodenú perforáciu – tá sa mohla vo volačke poškodiť ešte viac, spôsobiť pretrhnutie filmu, ktorý ostal visieť v stroji a na ňom sa potom domino efektom zasekli ďalšie. Stroj spustil alarm a začalo čóromóro. Operátor šprintoval po technika a ten zachraňoval, čo sa dalo. Akonáhle bolo podozrenie, že nejaký kúsok mohol ostať vnútri, bolo treba stroj rozobrať a vyčistiť. To isté bolo nutné, keď voľaktorý šikula do nádrže na vývojku z nepozornosti nalial ustaľovač. Vtedy už kmital aj výrobný riaditeľ a situácia sa operatívne konzultovala s technikmi z materskej firmy. Dôkladné čistenie volačky trvalo celú noc.
Poriadne branné cvičenie sme zažili aj pri výpadku prúdu. Niektorí si možno pamätajú, bolo to pred nejakými 18-19 rokmi, ako raz blesk vyradil z činnosti transformátor voľakde pri Stupave a bez elektriny razom bola celá Bratislava. Na niekoľko hodín sa mesto ponorilo do tmy. Po frmole, kedy sa v labáku ručne ťahali filmy cez roztoky, nastal nevídaný pokoj, kedy sme sedeli v zasadačke, rozprávali si historky a čakali, či ešte v ten deň budeme môcť pokračovať v práci.
Podobnou pamätnou udalosťou bolo aj zatmenie slnka v 1999, aj keď to sa našťastie zaobišlo bez poplachu a frmolu. Hoci to bolo v lete, kedy bolo práce vyše hlavy, s požehnaním vedenia sme si spravili pauzu a cez niekoľko vrstiev vyvolaného osvetleného (teda úplne tmavého) filmu sme čumeli na ten prírodný úkaz. (Disclaimer: táto pomôcka nezaručuje ochranu zraku a ktokoľvek sa rozhodne urobiť to isté pri hociktorom z budúcich zatmení slnka, robí tak na vlastné riziko.)
Počas necelých štyroch rokov, čo som tam pracovala, prešiel labák veľkými zmenami. Keď som začínala, sídlili sme v malom, kedysi rodinnom domčeku v okrajovej štvrti. Keď som firmu opúšťala, boli jej sídlom oveľa väčšie priestory a aj výrobná kapacita bola niekoľkonásobne vyššia. O sťahovaní a ďalších zážitkoch zase nabudúce.
