Keď skončíte VŠ a zatiaľ neuvažujete o okupácii iných štátov, asi máte naozaj dôvod ostať v našej prvotnopospolnej spoločnosti. A ako absolvent máte možnosť - úrad práce, alebo brať čokoľvek.

A tak som po skončení VŠ dostala ponuku učiť na strednej škole. Peniaze na strome nerastú a snáď učiť občiansku, alebo etiku zvládnem. Asi sme sa však s pánom riaditeľom zle pochopili, lebo po podpise zmluvy a pri predstavovaní ďalším kolegom zaznelo: „Toto je vaša nová kolegyňa a bude učiť strojopis a účtovníctvo“

ČOŽE? Aký stojopis, aké účtovníctvo? Veď píšem štýlom chráneného vtáka v slovenských horách a z účtovníctva ma chcela dať ženská na strednej škole prepadnúť. Našťastie sme ho mali len v prvom ročníku, tak som to opravila a sľúbila si, že s touto problematikou už nechcem mať nič spoločné.

Ihneď som navštívila riaditeľa a oznámila mu, že dávam okamžitú výpoveď. Riaditeľ mi rezolútne oznámil, že ťažko, lebo predpokladal, že zdupkám, tak si to všetkými možnými zmluvnými spôsobmi poistil. A pri mojom zúfalom pokuse, že mám učiť niečo, o čom netuší ani jedna moja mozgová bunka mi oznámil, že to je normálne a veď si urobím kurz a všetko bude ok a bla bla bla.

Pristala som. Ak budem učiť prvákov, tak spolu s nimi sa to budem učiť aj ja, tak snáď to zvládneme.

Prvá hodina. IV.A. A kurva! Začínam so štvrtákmi? Vynikajúce. Kolegovia ma sprevádzali na prvú hodinu sústrastným pohľadom. Keď som otvorila dvere, pochopila som. V triede bolo približne 20 puberťákov, ktorí boli pripravení zničiť novú učku. Ich pohľady boli najskôr nenávistné, potom zaskočené a neskôr pobavené. A väčšina z nich hovorila: Tá nová je taká mladá? No fajn, to bude hračka. No dobre, väčšina pohľadov hovorila niečo iné, ale čo sa dá čakať, keď nastúpite pred jeden veľký hormón a otázky, ktoré im v bublinkách vystupujú z hlavy sa týkajú zásadne sexu. Počkala som, kým sa trošku upokoja. V hlave mi behalo: čo teraz, čo mám robiť, čo im povedať... Ok, upokoj sa, prvú hodinu zvládneme predstavovaním a potom sa uvidí. Slušne som sa teda predstavila a oznámila im čo budeme, alebo skôr nebudeme robiť a tiež ich upozornila, že moje učebné metódy budú neštandardné. Prvých 20 minút to šlo, lebo chalani na mňa hľadeli ako teľa na nové vráta. Bola som totiž najmladšou učiteľkou v širokom okolí. Potom to začalo. Jeden chcel vedieť či mám frajera, druhý kde bývam, tretí koľko mám rokov. A posledný sa postavil a povedal, že ide na kávu a či mi donesie. Šľak ma išiel trafiť, ale povedala som si, že tak ľahko sa nedám. S pokojom angličana som mu povedala: „Jasné, s mliekom, bez cukru“. Na konci hodiny sme sa vrátili k strojopisu a požiadala som ich, nech mi ukážu, ako rýchlo píšu. Chalani spustili rachot a písali ako diví. No do riti. Tak to sú teda fakt dobrí, prsty im len tak lietali po klávesnici. Pochválila som ich, aj keď som až neskôr zistila, že teda rýchle to určite nebolo. A chalani mali značné medzery. V tom sa jeden z nich opýtal: „A vy ako rýchlo píšete pani učiteľka?“ A moja odpoveď?

„To by ste sa teda čudovali, ako rýchlo“. Myslím, že to by sa čudovali všetci. A takto prešiel deň, týždeň a nikto si nevšimol, že robím to, o čom nemám ani páru. Pre istotu, aby nemal nikto tendenciu sťažovať sa, mali všetci dobré známky a ak náhodou dostali horšiu, vždy bola možnosť dohody. A tak sa stalo, že na vysvedčku mali všetci výborný a chválitebný a dobrý bol len jeden zo školy. A to tiež len preto, lebo písať absolútne nevedel a sám uznal, že by to bolo voči ostatným nefér. V účtovníctve to bolo takmer rovnaké. Keďže ja som nevedela, moja otázka znela vždy rovnako. Ako by ste to urobili vy? A dúfala som, že sa niekto prihlási. Ak sa neprihlásil, týrala som ich technikou ticha – to je, že ste ticho dovtedy, kým to niekto nevydrží a ozve sa. Moja obľúbenosť rástla. Tých, čo som neučila si ma žiadali a keď som zastupovala kolegyne, väčšinou sa hodina niesla debatami o všeličom, len nie o danom predmete. Ako rástla moja obľúbenosť u študákov, tak klesala v zbore a jedného dňa už bola tak nízko, že som zvážila svoju kariéru v tomto segmente, dala výpoveď a išla za šťastím.

 

Každopádne ani po rokoch sa nikto nedozvedel, že som vlastne robila to, o čom som nemala potuchy a dodnes som nepočula, že by si pri mojom mene niekto odpľul, tak je možné, že som to robila aj celkom dobre. Čiže, ak si neviete nájsť prácu, choďte učiť. Niečo nové sa naučíte, urobíte si známosti na celý život a ak by ste chceli ísť do politiky, voličskú základňu máte istú. Študuj vedu a techniku, možno budeš učiť slovenčinu a budúcnosť sa ti nepoďakuje, študenti však určite...