Pravdou je, že vďaka nej neznesiem neporiadok. Organizovaný binec je jedna vec, ale po kolená špiny, v rohoch pavučiny a v chladničke prekvitajúca pleseň, tak to je priveľa. Keď k niekomu prídem na návštevu a domácnosť je vizuálne, priam hmatateľne zanedbaná, nenápadne začnem upratovať. Tu umyjem riad, tam vyčistím záchod kefou, povysávam. Ak sa domáci čudujú, či mi preskočilo, poviem len, že to nedokážem ovládať, že to mamka za to môže, lebo ma nútila mať v izbe poriadok. Buď v nich prebudím výčitky, vzbudím odiv, alebo mi už nenalejú.

Jeden by si pomyslel, že výchovou a vštepovaním hygienických návykov ma naučila poriadku, ale metódy, aké na mne testovala v detstve len ťažko môžem nazvať výchovným pôsobením. Ja som to odjakživa videl ako nátlak, buzeráciu, dokonca ako psychologický teror, ktorý takmer vždy vyústil v hádku, po ktorej som dostal po papuli hneď po tom, čo som vyjadril nenávisť voči jej osobe.

Ide o to, že mamka vidí paralelu medzi dobre urobeným poriadkom a množstvom spotrebovaných čistiacich prostriedkov a časom, ktorý bol obetovaný v prospech tejto bohumamkemilej aktivite, akým robenie poriadku je.

Vysávanie izby nebolo dostatočné, ak vysávač nehučal aspoň pätnásť minút. Prach v skrinkách a poličkách nebol dobre utretý, pokiaľ som neminul aspoň pol fľaštičky diavy a riad nemusel spĺňať kritéria suchosti, ak nebola utierka viac mokrá, než suchá. A oblečenie v skrinke? Podľa kôpky šiat v mojej skrinke by ste mohli rysovať!

Koho v detstve bavilo upratovanie, tan buď nemal kamarátov, alebo mal obsedantnú poruchu. Ja som kamarátov mal. Obsedantnú poruchu nie, ale chvíľu som mal tik. Vždy keď som videl nahé ženské prsia, začal som žmurkať jedným okom.

Upratoval som nerád. Keď som odhalil kritéria, podľa ktorých mamka hodnotí poriadok, myslel som si, že ju prekabátim. Každú sobotu, keď sa konalo veľké upratovanie, som sa zavrel v izbe a upratoval po svojom. Vysávač som pustil nie na pätnásť minút, ale na pol hodiny. Vylial som celú diavu na handru a nechal jej smradom napáchnuť celú izbu a pri utieraní riadu som podvázdal tak, že utierku som jednoducho namočil vo vode.

Zvíťazil som! Myslel som si. Mamka ma pochválila, že som bez reptania urobil všetko o čo ma požiadala. Za odmenu mi sľúbila puding s ovocím a piškótami.

Na hodinu sa zatvorila do kuchyne, odkiaľ sa ozýval rev kuchynského robota, ale aj rytmické údery metličiek na šľahanie šľahačky. Hmmmmm, šľahačka! Pomyslel som si. Puding so šľahačkou! Musel som urobiť dojem! Keď sa z kuchyne začala šíriť príjemná vanilková vôňa, blahom som krochkal.

Nadišiel okamih odovzdávania odmien. Mamka ma zavolala do kuchyne a obdarila zlomyseľným úškľabkom. Kuchyňa bola zasraná od múky, na dlážke vyliate mlieko, sporák od pudingového prášku. Voňal krásne. V dreze napchaté piškóty, rozmočené od vody, sifón upchatý.

„Čo to?“ opýtal som sa sklamane, cítiac sa podvedený.

„Uvarila som ti puding s ovocím a piškótmi. Ako bonus som urobila šľahačku!“ zaštebotala.

„Ale...“

„Zvolila som rovnakú metódu, akou si ty dnes upratoval,“ v jej pohľade voľačo iskrilo. „Keď doješ, daj kuchyňu do poriadku!“ oznámila a pratala sa tlmiac smiech do obývačky s pudingovým pohárom v ruke. Sebe urobila, mne..., mne niečo, čo by sa s privretými očami dalo nazvať polotovarom. Do riti!

Odvtedy robím poriadky zodpovedne a na vzdory zdravému rozumu, rád. Díki mami!!!