„Zjedz kiwi aj so šupkou! Vieš prečo? Šupka sa v brušku nestrávi, ostane taká aká je. Na povrchu má jemné chĺpky. Keď cestuje črievkom, poutiera ho zvnútra, ako handrička, ktorou utieram stôl a črievko vyčistí.“

                                                                                                       Mamka

Neviem ako ostatné deti v čase, kedy mi bola odhalená táto pravda, ale ja som chcel mať črievko vo veku osem rokov v poriadku. Keď som na toalete rozjímal o produkte svojho snaženia, či existuje šanca, že nie všetko sa z črievka dostane von, usúdil som, že zjesť kiwi so šupkou bude múdre a vhodné pre kondíciu ostatnej štácie môjho zažívacieho aparátu a tak som ho zjedol. Ale ako sa presvedčiť, že úloha bola splnená? Že želaný efekt bol dosiahnutý? K tomu som potreboval vidličku, varešku, rúško na tvár a súkromie.

Moja prvá laboratórna práca nevyšla podľa mojich očakávaní. Po šupke s jemnými chĺpkami nebolo ani stopy. Črievko musím mať veľmi, veľmi zanesené ktovie akým svinstvom, keď po šupke neostala ani spomienka. Dospel som k záveru, že keď sa oň šupka trela, úplne sa ošúchala a rozpadla.

Chcelo to viac kiwi. Keď som rozbil bratovo prasiatko, smel som si dovoliť štyri kusy tohto exotického ovocia. Zjedol som ich všetky aj so stopkou – stopka je predsa najdrsnejšia, tá to vyčistí. Ale zrejme nevyčistila. Moja druhá laboratórna práca dopadla rovnako. Nie po jednej, ale po štyroch šupkách neostala ani spomienka.

„Och!“ pomyslel som si. To bude vážne. V mojej detskej hlave som si predstavil, ako to asi vyzerá v mojom vnútri. Črievko musím mať také upchaté, až je zázrak, že vôbec niečo vylučujem!

Celú noc som nespal. Premýšľal som nad rodičmi, akí budú smutní, keď im o pár dní umriem a lekár, ktorý ma bude pitvať, im ozrejmí príčinu môjho náhleho skonu: „Mal upchaté črievko! To ste mu nedávali kiwi?“ A mamka v slzách, na tatkovom ramene povie: „Ale veď som mu to vravela!“

Povedal som si: „Nie!“ Takto ja neskončím a potajme som vyraboval prasiatko mojej sestry.

Poučený z predchádzajúcich neúspechov som zvažoval možnosti. Kiwi na moje zanesené, upchaté črevo nefunguje. Chcelo to niečo prieraznejšie. Niečo, čo ma zbaví nánosov toho... neviem čoho, mal som osem, nemal som predstavu o tom, čo tam môže byť. Takže? Takže ananás! Ananás som ešte nejedol, ale vraj má oveľa drsnejšiu šupku ako kiwi, lenže na to, aby som si mohol dovoliť ananás, som potreboval viac než sestrinu nedobrovoľnú investíciu a tak som predal bratov skejtbord.

Zožral som ananás. Celý. Pripadal som si ako prasa schopné spásať čokoľvek, ale zároveň hrdý sám na seba. Mamka bude mať radosť.

Čakal som na moment, kedy to zo mňa vylezie. Deň, dva, týždeň... Ani hovno, doslova. Išlo sa k lekárovi. Mamka mu povedala, že sa mi niečo stalo, že som sa zapchal (samozrejme toho povedala oveľa viac...)

Pán doktor niečo urobil. Neviem presne čo, ale to bude asi tým, že keď človek zažije niečo traumatizujúce v detstve, mozog to vytesní a predkladá to mysli ako niečo, čo sa nestalo alebo sa stalo ináč. Takže otázkou ostáva, čo som vtedy vlastne zožral. Ja som presvedčený, že ananás, ale z rozprávania mamky s lekárom to vyzerá na kaleráb. Celý, drevnatý. Ako to viem? Po tom, čo to zo mňa v nemocnici dostali, povedala mamka pánovi doktorovi, že kaleráb je veľmi vhodné zjesť aj so šupkou. Lebo keď je takto skonzumovaný, šupka sa šúcha o črievko a keďže je drsná, vyčistí ho, ako handrička, ktorou utiera prach... Takže tá mrcha v zelovoci mi namiesto ananásu predala starý kaleráb?