Kdesi a kedysi žil v jednej domácnosti škrečok a robil to, čo škrečky najradšej – škrečkoval. Vnímali ho ako jedno z detí, dokonca sa tak správal. Zavadzal, motal sa pod nohy, žobral o jedlo a ostávala po ňom spúšť. V jeden deň sa stratil. Nebolo ho. Proste zmizol. Po vyše dvoch týždňoch začalo v kuchyni voľačo smrdieť. Hnilobný puch sa vznášal v kuchyni ako neblahá predtucha. Bola odtiahnutá chladnička! Bolo počuť žalostné zvolanie jedného z detí! „Ííííh!“ A bolo objavené drobné torzo domáceho miláčika a odhalená príčina jeho nejasného zmiznutia! Osudným sa mu stal magnet. Magnet veľký ako päťdesiat centov si natlačil do papuľky a keď prechádzal poza chladničku, popri kopresore, ktorého plášť je z kovu...

Musím myslieť na to, že ak by bol v mojej starostlivosti, alebo jedného z mojich súrodencov, skonal by pravdepodobne oveľa skôr. Príčina smrti by bola najskôr triviálnejšia než smrť magnetom, ale to len v prípade ak by nad ním, podobne ako nad nami, nedržala ochrannú ruku moja mamka.

Aby bolo jasné, mamka nemá medicínske vzdelanie a jej prístup k diagnostike chorôb je veľmi špecifický. Uznajte sami.

Nahliadla do ústnej dutiny mojej sestry. „Rakovina!“ zvolala, prežehnala sa a v duchu sa s ňou začala lúčiť. V skutočnosti sestra dojedla škoricový koláč a kúsky škorice jej uviazli na podnebnom oblúku. Alebo: „Nechoď k babke, má mor!“ reakcia na fľaky na babkiných rukách, po tom, čo celý deň čistila čučoriedky.

Jej schopnosť predpovedať potenciálne komplikácie, alebo choroby, prípadne ich priamo pomenovať, či prinášať riešenia, je veľmi jedinečná.

„Učeš sa, lebo ti splesnivejú vlasy!“ ako reakcia na neučesané vlasy. „Daj si čiapku, lebo ohluchneš!“ niekto nemal čiapku, asi ja. „Ty musíš jesť viac vitamínu D, lebo oslepneš!“ niet čo dodať. „Daj si penicilín! Pozri ako pomohol palme!“ Mali sme palmu. Umierala, ostal jej ostatný list a po troch dňoch užívania penicilínu (dávala jej ho do zeme) ožila. Zázrak! „Keď si unavený, nastrúhaj si mrkvu!“

Mrkvu... Iná by povedala kávu, ginko, guaranu, alebo koku. Pravdou je, že každá matka ovláda vlastnú mágiu a všetky fungujú, ale len moja dokáže prinavrátiť tvora z ríše mŕtvych späť k živým.

Mali sme škrečka. Volal sa rovnako ako dvaja pred ním a piati po ňom. Netuším ako. Býval v akváriu v kuchyni. Na noc, keďže akvárium smrdelo po moči a výkaloch, sťahoval sa na balkón.

Bola bezoblačná na hviezdy bohatá, januárová noc. Vonku sviežich mínus pätnásť. Škrečok zababušený v rolke toaletného papiera, prikrytý vrstvou pilín a vlastného trusu pomaly zamŕzal.

Prišlo ráno.

„On zomrel!“ kričal som. V ruke tuhý chumáč hlodavca, ktorým by sa dali pribíjať klince. „Je po ňom!“ plakal som. Súrodenci, otec, ale aj mama dobehli do kuchyne, napáchnutý teplom z perín. „Umrel,“ vzlykal som. Nik sa nezmohol na slovo. Napätie v kuchyni kondenzovalo. V rohoch sa začali tvoriť kryštály.

„Nezomrel!“ uťala mamka, otvorila plynovú rúru, škrtla zápalkou a oválny horák pod plechom zahorel modrým plameňom. Konala rýchlo. Žiadny pohyb, rozhodnutie či slovo nevyšlo nazmar. Sklápacie vrátka pece prikryla uterákom a naň položila v posmrtnom kŕči, či chladom stuhnutého škrečka. Nehýbal sa. Nik z nás sa nehýbal. Všetci sme tŕpli a dúfali v zázrak.

V kuchyni začínalo byť horúco. Škrečok na tepelné zmeny nereagoval. Bol naďalej mŕtvy.

„Potrebuje viac tepla!“ ozrejmila mamka. Zo skrine vytiahla pekáč a spolu s uterákom naň položila neboráka a vložila ho do pece. Napäto sme sledovali proces oživovania. „Ešte viac!“ dodala a dvierka na peci zavrela. Boli plechové, nie sklenené, ako teraz, že je cez ne vidno dovnútra. Podľahol som beznádeji. Kuchyňou sa začal šíriť zápach spálenej srsti.

„Nebude už hotový?“ opýtala sa sestra žartom. Nik sa nezasmial.

Ešte chvíľu som hypnotizoval biele sklápacie dvierka na peci a začínal si uvedomovať, že už ho nikdy neuvidím pchať si do papuľky oriešok, škrabkať sa za uchom, či upaľovať po koberci za skriňu. Slzy boli na spadnutie.

Zaznel zvuk. Jemný, takmer nepočuteľný. A zas! Slabučké škrabkanie pazúrika na plech. Mamka sa vrhla k peci a otvorila ju. K stropu sa vzniesol kúdol dymu. Škrečok stál na zadných, na uteráku, ktorý pomaly začínal tlieť. Prednú labku mal zovretú v päsť, udieral sa ňou do hrude. 

„On žije!“ zvolal som a vzal ho do náruče.

„Veď som ti to vravela!“ povedala mamka a zviezla sa na stoličku.