Kedysi som si myslel, že mamka je z Čiech, vie totiž úplne všetko. Nosieva sandále a v nich ponožky, ale to nie je nič v porovnaní s tým, čo ma donútila obliecť si, keď som mal sedem. Bolo leto. Podmienkou na to, aby som smel na dvor bolo dať si pod krátke nohavice pančuchy, aby som neprechladol. Ja som nechcel, ona trvala na svojom. Zrodil sa náš prvý kompromis. Šiel som von v kraťasoch, pod ktorými som mal pančuchy. V ten deň som vyhral súťaž o najdebilnejšie oblečené dieťa v okolí a to mi konkurovali potulní rómovia, ktorí svoj outfit priebežne striedali od smetiaka k smetiaku. Ach, mamka!

Ale poporiadku. Na to, aby som ju spoznal, som sa musel narodiť a na to, aby som sa narodil, tak na to potrebujete dvoch. Povedzme, že sa stal zázrak, pretože pripustiť si, že rodičia splynuli v milostnom opojení dokážem, ale vymazať tú predstavu z hlavy už nie. Takže sa stal zázrak a v Spišskej Novej Vsi sa po deviatich mesiacoch zrodila senzácia.

Narodil som sa s takou veľkou hlavou, že ma museli uložiť do dvoch postieľok a primár pôrodnícko-gynekologického oddelenia vraj chvíľu koketoval s myšlienkou, či ma nevystaviť na Spišských trhoch ako hlavnú atrakciu. Našťastie zakročila mamka. Vraj povedala rezolútne NIE, pohladila ma po mojej veľkej hlave, pritúlila si ma k hrudi a aby som neprechladol, natiahla mi na hlavu modrý návlek v ktorom prišiel na návštevu tatko, lebo všetky čiapky mi boli malé.

Potom mám trojročné okno, ktoré, čuduj sa svete, nepramení z alkoholu, i keď som vyrastal na východnom Slovensku, kde chlastanie patrí k folklóru a nejeden si pomyslí, že k národnému dedičstvu.

Moja prvá spomienka na ňu pochádza z roku 1985 po Kristovi a súvisí s jej starostlivosťou o moje zdravie, komfort a bezpečnosť. Mal som tri. Dovolenkovali sme na Zemplínskej Šírave. Slnko pripekalo. Voda v nádrži vrela a miestni predavači lokálnych špecialít, medzi ktoré patrí langoš, laci pečeň a párky, lovili z jazera prevarené sinice a predávali ich ako šalát Wakame.

Aby som nepodľahol smrteľným lúčom našej najbližšej hviezdy, rozhodla sa natrieť ma opaľovacím krémom. Na moju veľkú hlavu a útle telíčko vytlačila celú tubu krému a rozotrela ho. Vďaka krému som besnenie slnka prežil a bolo ma vidno na kilometre ďaleko. Legendárna dcéra riaditeľa vápenky by v mojom tieni šedla závisťou.  

Druhá výhoda hrubej vrstvy krému spočívala v tom, že na hladine jazera som bol nepotopiteľný. Vznášal som sa ako mastné oko na slepačej polievke mojej babky a to mohol byť impulz, aby začala premýšľať nad biznis modelom, ktorý by našej rodine priniesol zisk a s ním lepšie vyhliadky na budúcnosť.

V ten týždeň sa totiž na Šírave utopili traja úbožiaci. Ak by sa pred vstupom do vody namazali okrem borovičky aj krémom mojej mamky, mohli oveľa, oveľa neskôr v pokoji umrieť na čokoľvek iné.

Záujem o krém pri pohľade na mňa, splývajúceho na hladine, prejavili matere, ktoré sa rovnako ako moja, báli o život a bezpečie svojich ratolestí. Predsa len, ak existovala možnosť, ako predísť zbytočnému utopeniu sa, bol by hriech ju nevyužiť. Keď sa pred naším stanom začal tvoriť zástup žien s deťmi na rukách, pod pazuchou, či voľne skáčúcimi po ich hlavách, vidinu rýchleho zisku vycítil ujo Jano.

„Predávajme to!“ povedal. „Ty!“ ukázal prstom na môjho tatka, „zbehni do obchodu a kúp všetky krémy, ktoré budú mať! Povieme, že je vyvinutý v laboratóriách NDR, pôvodne určený pre armádu! Pôjde na dračku! Do konca týždňa z nás budú boháči!“

„Miluj blížneho svojho, ako seba samého!“ predniesla mamka prísne ani nie tri minúty po tom, čo si prečítala horoskop. V ňom jej predpovedali rušnú noc a upozornili, že aj dobrý úmysel môže spôsobiť viac škody než úžitku. Ujo Jano nedokázal čeliť náporu jej presvedčenia a na protest sa v ten večer namazal. Nie krémom.

Mamka v ten deň pomohla každej žene, ktorá za ňou prišla a rozdala všetky zásoby krému, ktoré mala. Po rokoch som pochopil, čo bolo v tom veľkom hnedom kufri a prečo bol taký ťažký.

Na jednej fotografii vyzerá ako svätec, ktorý pomohol zástupom prosiacich. Ruky zopäté v modlitbe, nad hlavou slabý opar glorioly. Z tej fotky vyžaruje nesmierne silná aura pokory a láskavosti. Iná fotka z toho dňa, teda večera okolo pol desiatej večer má celkom inú atmosféru. Moja mamka a tucet iných materí ako stádo rozzúrených diviakov orie pláž a naháňa nepolapiteľné decká po šírom brehu.

Totižto dieťa, namazané hrubou vrstvou krému je klzké ako úhor a chytiť ho je takmer nemožné. Naháňačka sa skončila o pol tretej ráno, vyčerpaním žien. Deti behali do rána. Z rozprávania viem, že niektoré matere vraj v tú noc kričali: „Ty hajzel! Mal si sa radšej utopiť!“