Dnes žiadna vojna ani mŕtvoly, bude to niečo z každodenného života. K manželke som vyženil aj 2000 m2 ornej pôdy, o ktoré sa okrem mojej drahej stará iba jej mama a dedko. Napriek tomu, že sa považujem za chlapca z mesta, ktorý dedinským kratochvíľam nerozumie a v detstve sa ich zúčastňoval len okrajovo, som bol vítaná víkendová posila rodinného tímu. Väčšinu poľnohospodárskych prác dokážem oceniť, považujem za milé, že sa človek trocha narobí a zrazu má „zadarmo“ vlastnú zeleninu a ovocie. Čo však nechápem je pestovanie viniča a vinohradníctvo.
Po prvé, nemám veľmi rád víno. Aby mi vyslovene chutilo musí byť buď a) veľmi sladké b) vybrané niekým, kto sa mu fakt rozumie a väčšinou stojí viac, ako som zaň ochotný zaplatiť. Po druhé, obaja rodičia mi pochádzajú od Púchova. Tam keď sa niekto chce opiť z domáceho chľastu, tak páli jablká. Štandardne to prebieha takto: mám vysadený ovocný sad, 2x do roka ho pokosím (2x pol dňa roboty), na jeseň naženiem pár členov rodiny a všetky jablká otrasieme na zem, pozbierajú sa, pomelú a hodia do obrovských kadí kvasiť (dokopy asi 2x2 víkendy roboty), nakoniec sa to všetko odvezie do pálenice, kde sa vypáli jemná a chutná 52-ka (deň roboty). To znamená, že 6 dní práce má veľa litrov ekrazitu, z ktorého sa dá luxusne nacengať (napr. otec s krstným raz pod jej vplyvom upratovali pivnicu spôsobom, že všetko vytiahli na kopu, ktorú potom zapálili. Druhý deň vyhrabávali z popola zvyšky vecí, ktoré sa nemali upratať).
Naproti tomu s vínom je mrte roboty. Vinič treba ostrihať, priviazať, oškriabať (oplieť), zrotavátorovať. Aspoň 3-4x postriekať nejakým sajrajtom, aby to neskapalo úplne. A aj tak je každý rok príliš sucho, príliš mokro, choroby, vrabce, takže je vždy málo hrozna. Potom sa s tým človek kašle počas samotnej oberačky a výroby. A nakoniec dostane kyslé, pardon, suché víno, ktoré sa nedá veľmi piť. Ale pre starého pána, ktorý pochádza zo starej sedliackej rodiny, je to vec cti. Kedysi mali viniča 4x toľko, teraz sú to už len také pozostatky zašlej slávy. Starý pán by si možno zaslúžil aj vlastný článok, má osemdesiatšesť rokov, väčšinu roboty okolo vinohradu si urobí sám, aj keď v poslednom čas už nevládze až tak, ako zamlada (má cukrovku, vysoký krvný tlak, choré obličky a zvysoka kašle na diétu). Ináč je strašne šikovný, zvláda elektriku, zváranie, opravovanie auta, tesárčinu, chovateľstvo, zabíjačky a víno. Na dedine proste nešikovní ľudia neprežijú, Darwin si to preriedi. Starý pán sa väčšine nástrah úspešne vyhol, iba jedno drobnejšie zaváhanie ho stálo palec pravej ruky a jeden článok ukazováka (cirkulárka je sviňa). Odvtedy mu jemnejšie práce robia trochu problém.
Nedávno mi hovoril: „Bol som u lekára, predstav si, v čakárni mi došlo zle, skoro som odpadol. A neuveríš, lekár si ma tam chcel nechať a poslať do nemocnice. Ale ja mu hovorím, že žiadne také, ja mám cez víkend oberačku, musím tam byť. Pýtal sa ma, ako sa dostanem domov, hovorím, že šak električkou a potom autobusom, určite ma pustia sadnúť, tak neodpadnem. Ale klamal som ho, bol som autom. To keby vedel, tak ma nepustí.“ Nevedel som, či sa smiať alebo plakať. Už niekoľkokrát sme sa ho snažili nenápadne presvedčiť, aby vodičák zavesil na klinec, ale bol profesionálny vodič skoro tridsať rokov, takže to neprichádza do úvahy.
Ale späť k oberačke. Pre mňa začína asi tak dva týždne pred termínom zberu. Treba upratať garáž v pivnici, vytiahnuť odtiaľ bordového favorita („Tibor, to je už tretí voz, ktorý som si za život kúpil!“), a dovaliť tam dubový sud z vínnej pivnice. To štandardne zvládam v pohode, aj keď tento raz ma to skoro stálo život. Sud som umiestnil, vraj je umytý, treba len skontrolovať, či nie je zvnútra plesnivý. To sa robí sírovým knôtom, ten sa zapáli a zavesí do sudu. Ak horí, je všetko OK. Chvíľu fascinovane hľadím na modrý plameň, lenže potom dedko ešte horiaci knôt vytiahne zo suda a hodí na zem. Horí asi 20 centimetrovým plameňom, tak naň dupne obývačkovou papučou. Knôt prekvapivo zhasne, ale zároveň sa zataví centimeter hlboko do podrážky papuče. „Bodaj ťa, prilepil sa!“
Najskôr zacítim príjemný pach zhorenej síry. Zhruba ako keď som bol malé decko a odpaľovali sme pyrotechniku. Chvíľku spomínam na Vianoce a všetko je krásne, potom však síra naberie na sile a zápach sa zintenzívni asi stokrát. Zužuje sa mi hrdlo, neviem dýchať, začínam sa dusiť a kašľať. Naposledy som niečo takéto zažíval, keď sme na strednej striekali na chodbe slzák a testovali, čo to spraví. Myslím, že na chvíľu strácam vedomie, keď sa preberám a znova začínam vnímať, tak počujem: „Necítiš niečo? Čo to tu tak môže smrdieť? Žeby tá síra?“
Prípravy pokračujú ďalej, treba preniesť z pivnice – skladiska, cez vináreň a chodbu až do garáže kade. Jedna je asi 100 litrová, nerezová, ukradnutá za socíku z nejakého podniku. Niekto chytrý na ňu navaril kolieska, takže to nie je až taký problém. Teda až do momentu, kedy zistím, že výškový rozdiel medzi podlahami jednotlivých miestností je aj 10 cm. Potom prichádza vrchol dňa. 200-litrová kaďa, pôvodne nerezový kotol zo závodnej jedálne. Pre zvýšenie praktickosti boli na ňu navarené oceľové nohy. Nedá sa rozložiť a váži odhadom dvesto kíl. Našťastie je kruhového tvaru, takže ju stačí postaviť na bok a dá sa kotúľať. Teda, vlastne nie je to také jednoduché, má vysunutý uzučký lem, takže na boku neleží. Kotúľam ju len po leme a musím udržiavať rovnováhu. Spomínal som tie 10 cm prahy? Spomínal som, že kaďa má aspoň dvetisíc kíl? Bum! To bol roh, trocha mi náraz rozhodil balans. Tresk! Samozrejme som trafil aj roh na opačnej strane. Odletel kus omietky, ale našťastie je to v pohode. Rohy vyzerajú, že sú ako nárazníky používané bežne a sú odbité do pekných oblúčikov.
Prichádza deň oberačky. Pre väčšinu zúčastnených je to hlavne spoločenská udalosť. Tento rok prišlo historicky najmenej pomocníkov, ak nerátam nás domácich, tak len traja. Ale manželka a svokra varili, takže nemohli oberať. Čiže sme boli v pluse iba o jedného človeka, brutálna efektivita. Oberačka je celkom jednoduchá záležitosť. Nožnicami odcvakneš z kríka strapec hrozna, samozrejme si dáš pozor, aby si v ňom dlaňou nerozpučil nejakú prítulnú osu. Zo strapca oberieš väčšinu hnilých alebo vysušených bobuliek a upravený strapec hodíš do vedra. Na radosť všetkých ôs okolo sa pri tom po lakte zababreš od sladkej hroznovej šťavy. Keď je vedro plné, vysypeš ho do debničky. Keď naplníš debničku, odvezieš ju do pivnice. A opakuješ, kým je čo oberať. Podaril sa nám rekord, v sobotu sa nazbieralo neskutočných 4 a pol debničiek hrozna (obvykle ich býva cez 20), takže o hodinu a pol už nebolo čo robiť. Potom nasleduje klasický obed. Vždy býva knedlo-vepřo-zelo, lebo sa to tak patrí. Potom kávička a zákusok. Keď prejedení pomocníci odídu, vraciame sa už len vo dvojici so starým pánom, k vínu.
Smutne pozeráme na 3 debničky bieleho hrozna a jeden a pol červeného. Starý pán sa ma pýta, čo s tým urobíme. Pozerám naňho a začínam mať pocit, že nepotrebuje poradiť, skôr si odsúhlasiť niečo, nad čím premýšľa už dlhší čas. Tak navrhujem zmiešať biele a červené hrozno dokopy. Veď víno vypijeme (ja teda nie!) aj ružové, na čo budeme dvakrát lisovať kvôli pár bobuľkám. Dedkovi viditeľne odľahlo. V duchu videl, ako ho za tento nápad preklínajú všetci predkovia, ale teraz to môže zhodiť na mňa, to vymyslel ten mladý, lenivý. Tak ideme na to, pomelieme všetko hrozno dokopy, nahádžeme do prešu – lisu a prešujeme. Vytlačený mušt celkom veselo tečie. Keď už je takmer vylisované, nastáva okamih pravdy, treba zmerať cukornatosť muštu.
Meria sa muštomerom, čo je sklenená trubička so závažím a stupnicou. Funguje na princípe hustoty a Archimedovho zákona. Čím je mušt sladší, tým vyššie vytlačí trubičku a hladina na stupnici ukazuje cukornatosť. Krehká trubička sa veľmi nemá rada s neohrabanou rukou, takže odkedy sa minulý rok „spotrebovali“ za deň dva muštomery, je meranie na mne. Ukazuje to 16 stupňov. To je nič moc, každý rok sa biele prisládza cukrom (psst, to nikomu nehovorte, údajne by sa to vínu robiť nemalo) na 21 stupňov, červené na 24. Dedko teda vyťahuje niečo, čo volám „delostrelecká tabuľka,“ taký zažltnutý papier s kopou čísel. Vždy mu povie, koľko cukru treba. Obvykle to býva tak 12 kíl na 200 litrov muštu. Teraz to vyšlo na 6 kíl na 55 litrov. To sa mi nezdá, ale ja som tu len nekvalifikovaná pracovná sila. Spomínam si učivo zo základnej školy o nasýtených roztokoch a zisťujem, že rozpustiť 6 kíl cukru v polke vedra muštu je dosť náročné. Medzitým odkladám sud namiesto do skladu, lebo vína bude málo a neoplatí sa ho špiniť. Mágia bude prebiehať v dvoch sklenených demižónoch. Do jedného načapujeme 40 litrov neosladeného muštu a nakoniec prilievam dosladenú dobrotku. Je to také husté, že to ani nekvapká, tiahne sa ako med.
Pre istotu vykonáme skúšku správnosti a idem merať už osladený mušt. Hodím tam muštomer, ten bleskurýchlo vystrelí hore, skoro ma trafí do oka. Starému pánovi podobne rýchlo a vysoko vystrelilo obočie.
„No pozri, koľko ukazuje.“
„Dvadsaťšesť.“
„To nie je možné, žeby sme sa prerátali? Ešteže máme pár litrov toho neprisladeného, zmiešame to všetko dokopy a dorovná sa to.“
Tí v matematike zbehlejší, už vidia, že ak máme 40 litrov 26tky a 15 litrov 16tky, tak nám to po zmiešaní tú 21tku nedá a nedá. Nevadí, vyskúšame. Sladký mušt treba vytiahnuť z demižóna späť do kade. Robí sa to klasicky hadičkou. Demižón stojí vyššie ako kaďa, jeden koniec hadičky ide do demižóna, druhý do úst, silno potiahnuť, aby sa to rozbehlo a zvyšok dotečie samospádom. Veľmi si nechcem tej sladkej dobroty cucnúť, tak ťahám len tak opatrne. Zabublalo, z hadičky vystreklo deci muštu a koniec. Skúšam druhýkrát, to sa pre zmenu ani len nerozbehlo. No nič, musím potiahnuť z plných pľúc, snáď stihnem včas vybrať. Pozorný čitateľ sa dovtípi, že taký šikovný nie som. Mušt mal byť ešte len za zákrutou, zrazu ho mám plnú hubu. Neviem, čo som čakal a prečo ma to tak prekvapilo. Každopádne som spanikáril a celý obsah ústnej dutiny vypustil do kade. Keďže to bolo na začiatku, očakával som zastavenie prečerpávania, vyliatie kontaminovaného muštu a opakovanie celej akcie načisto. Ale namiesto toho ma čakal len široký úsmev: „Sladké, čo?“ Takže tento rok sa na kvasení vína budú okrem prirodzených hroznových kvasiniek zúčastňovať aj všetky potvory z mojich ctených úst. Mňam!
Keď sa to všetko znova zmiešalo dokopy, muštomer ukazoval 24. Starý pán sa tváril, že je to katastrofa, tak neviem. Ak to chápem správne, tak kvasinky žerú cukor a vylučujú alkohol. T.j. stane sa buď to, že nestihnú zožrať všetok cukor a víno bude sladšie ako obvykle. Alebo zožerú všetok cukor, a teda vylúčia viac alkoholu. Víno bude rovnako kyslé ako vždy, ale o dosť silnejšie. Pri upratovaní a umývaní vinárskych rárohov som využil nestráženú chvíľu na nenápadné preštudovanie delostreleckej tabuľky. Je to vlastne jednoduché. V prvom stĺpci je cukornatosť, ktorú máme, v prvom riadku, akú chceme dosiahnuť. Tabuľka nám hovorí, koľko kíl cukru treba pridať. Kontrolujem to, 16 máme, chceme 21, pridáme 5,6 kg cukru. Easy, to sme urobili. Až na to, že tabuľka počíta s hektolitrom muštu. Ale my sme nemali sto litrov, ale iba 55. Asi sme mohli tých 5,6 kg ešte vydeliť dvoma. Hups. Nabudúce budem vedieť. Do diskusie doplním, či z toho niečo bolo a ako chutil ružový burčiak.
Epilóg: Ako hovorí už aj nadpis, po oberačke sme sa dohodli so starým pánom, že sa rozlúčime s ďalšou časťou vinohradu a nech si do uvoľnenej drôtenky nasadia baby, čo budú chcieť, t.j. maliny, černice, ríbezle a všeličo iné, o čo sa nebude treba starať.
Epilóg 2: Aby ste si nemysleli, že som lenivá mrochta, ktorej sa nechce robiť (čo síce som, ale aj tak). Ako som pozeral v pivnici všetky tie propriety na výrobu vína, tak som sa začal pohrávať s myšlienkou, že ich využijem pri výrobe domáceho jablkového čuča, ehm, cideru. Uvidíme, či ma to bude držať aj budúci rok, tento sa mi do toho už nechce.
