Pred dvoma rokmi som navštívil Bibliotéku. Prešiel som popri stánku s feministickou problematikou, za pultom ktorého stála stvora mrzkého zjavu.
„Aký je korelačný koeficient medzi odpudivým výzorom a členstvom v hnutí, v ktorom muži nemajú miesto?“ zamyslel som sa. Žena sa tvárila, akoby som bol neviditeľný, a ďalej prznila atmosféru knižného veľtrhu svojou existenciou.
„Feminité! Frigidité! Menopauzé!“ predniesol som heslo, ktoré, ako som predpokladal, prevzali a upravili sufražetky.
„Apage Satanas!“ odvetila kreatúra tak prudko, až sa jej kypiaca zlosť usadila v podobe spenených slín na obdivuhodných bajúzoch pod nosom.
„Aj tebe, dievčička,“ odpovedal som a s dobrým pocitom na duši odkráčal k stánku s tureckým medom a inými dobrotami.
Chrúmal som trojfarebné želé vo farbách maďarskej zástavy a civel na brakovú literatúru Evinho vydavateľstva. Žul som želé a myslel na členky hnutia, ktoré sa s obľubou natierajú krémom značky Femina.
„Môžem byť feministom?“ premýšľal som a keď okolo mňa prebehli dve šantiace deti (dievčatá) a takmer mi z ruky vyrazili ocmúľané želé, zháčil som sa.
„Kristínka! Bohumírka!“ dala sa do výchovy ich zákonná zástupkyňa. Deti ju úspešne ignorovali.
„Kristína! Bohumíra!“ pritvrdila matka. Deti nereagovali ani na druhú výzvu. (Asi sa riadili legendárnym „tri a dosť!“ a čakali na poslednú výzvu.)
„Krista! Boha!“ to som sa ozval ja a ich mať na mňa pozrela tým zvláštnym spôsobom, ktorý napovedal veľa o tom, že s takouto variáciou ich mien, nerátala. Deti zareagovali a s plačom pribehli k bezpečiu matkinej sukne.
„Za málo,“ poznamenal som bez toho, že by mi prekvapená matka čokoľvek povedala.
Posilnený želé som sa vrátil k stánku s emancipovanou. Postavil som sa pred ňu a na chvíľu si uvedomil, ako sa musí cítiť neviditeľný muž v komiksoch. Bolo to úžasné! Zamával som dlaňou žene pred očami. Nemihla brvou. Nutkalo ma opýtať sa jej, či už niekedy hrala kamennú tvár, ale povedal som si, že by v tom mohla hľadať prvky sexizmu, zavolala by na mňa ostrahu, tá by ma vyviedla z veľtrhu no a ja by som si nemohol vypočuť autorské čítanie Braňa M.
„Chcem sa vás opýtať,“ začal som úctivo, „môžem sa stať feministom?“ Odpoveďou bolo mlčanie tváre akoby vytesanej zo žuly.
„Bojoval by som za zrovnoprávnenie žien,“ nevzdával som sa. „Presadzoval by som rovnoprávnosť vo všetkých frontoch. Napríklad v pracovnej sfére,“ žena nereagovala. „Nech výkopové práce vykonávajú aj ženy. Sťahovacie firmy zamerané na transport veľmi ťažkých bremien nech zamestnávajú silné ženy, viete, tie so zdvojeným chromozómom X. Viete, super ženy. O jednej viem. Má dva metre šesť, nohu dvanástku, dlaň veľkosti tenisovej rakety, hrubý hlas a odjakživa ju voláme Bob.“
Žena v stánku ma totálne ignorovala.
„Budem sa snažiť presadiť v parlamente právo žien voliť! Budem po mestách rozdávať kondómy! Budem viesť semináre a školenia, kde budem oboznamovať mužov s myšlienkou, že žena nie je iba objekt ich sexuálnych záujmov! Zvrhnem fallokratizmus, čím dosiahnem koniec nadvlády kokotov vo všetkých vedúcich pozíciách!“ sľuboval som.
Ženou moje sľuby ani len nepohli. Všimol som si slogan na plagáte za ňou:
„Žena a jej skutočná identita.“
To, že som sa cítil diskriminovaný, keďže ma madam odmietala obslúžiť, som nevnímal nejako zvlášť osobne. Nechce obsluhovať, nemusí. Je to jej kšeft, tak nech si s ním robí, čo uzná za vhodné. Zaujal ma slogan.
Totižto podľa definície je identita to, kým sme a kým sa cítime byť v určitom období našich životov. Čo som si mal myslieť pri pohľade na ignorantku? Kým bola a kým je? Kým sa cíti byť práve v tejto etape svojho života? Viete, veľa o človeku prezrádza jeho zovňajšok. Nemusí korešpondovať s povahou a charakterom, môže byť impulzom k predsudkom, ale aká je teda identita tej ženy, čo stála predo mnou?
Ak by som bol o niečo viac nevšímavý, tak pri príchode k jej stánku ju oslovím „ujo“.
Nechcem dehonestovať myšlienkový smer, ktorý pre ženy znamenal otvorenie nových obzorov. To nech mi radšej niečo odpadne, napríklad kameň zo srdca...
Trochu filozofujem, ale všetci sme na jednej lodi a nikto by nemal byť diskriminovaný, čo však v prípade, že z diskriminovaného sa zrazu stane diskriminujúci?
Ak by som prišiel k stánku vydavateľstva, ktoré sa venuje literatúre pre deti, dajme tomu produkujú Včielku a Zorničku, a nechceli by ma obslúžiť, pretože nie som dieťa, asi by som sa čudoval. Bohužiaľ, teta ma ignorovala celý čas, a tak moja otázka nebola zodpovedaná.
Zvláštne bolo, že keď som sa zberal od stánku preč, pricupkala k nemu nejaká žienka a z tety s fúzami a pohľadom nájomného vraha sa náhle stala milá, uvravená pani.
Perla na záver:
Svet je zvláštne miesto. Knižný veľtrh sa koná v novembri, mesiacom knihy je marec. Prečo? Čo ja viem prečo? Ja byť marcom, tak si poviem: This is hardcore.
