V mojich gymnaziálnych rokoch bolo mojím najväčším snom cestovať. Dovtedy som na to nemala financie, ale možnosti boli. A aký lepší spôsob by som si mohla zvoliť, ako si za to nechať zaplatiť. Mama mi zo svojich ťažko našetrených peňazí zaplatila kurz sprievodcu cestovného ruchu a aj sa mi hneď podarilo zohnať si prácu na dohodu na leto. Takže kým iní dokladali tovar do regálov v Tescu alebo šalovali na stavbe, ja som v júni 2006 sedela v lietadle do Burgasu. Destinácia Pomorie. Bol to môj prvý let a ja som bola taká nadšená, že som nemohla ani dýchať. Dnes si želám, aby som si to nadšenie mohla vybaviť pri letoch dlhších ako hodinu a pol, lebo lietanie medzičasom neznášam. Trvá to jednoducho príliš dlho. A sú všade naokolo! Cudzí ľudia! A nemáš kam ujsť! A kedy už konečne vymyslia teleport! Áno, som nedočkavý človek.
Leteli sme nočným letom a ja som sa kochala krásnym pohľadom na more v zapadajúcom slnku a hádala som, nad ktorým štátom práve letíme. Mala som sa starať o klientov cestovnej kancelárie v piatich hoteloch v Pomorí. Po teplej facke, ktorú som dostala po vystúpení z lietadla o dvanástej v noci na letisku v Burgase som nahodila úsmev číslo päť, zobrala zoznam ľudí, ktorých som mala ubytovať a hor sa hľadať autobusára. Teraz sa nechcem pchať do zadku slspovi, ale dodnes považujem autobusárov za bezodné studnice informácií, totálnych pohoďákov, ktorí ti dokážu pomôcť, či našepkať a sú zdrojom skvelej zábavy. A na akých neuveriteľných miestach sa dokážu otočiť s autobusom!
Tí bulharskí nemali zuby, ale smiali sa ostošesť. Ale zuby tam nemal skoro nikto, bohužiaľ, aj mladí ľudia mali zhnité zuby. Človek s nepokazenými zubami mohol byť pokojne označený za metrosexuála. Klientov sme rozviezli do spomínaných piatich hotelov, ubytovala som ich a povedala, kedy a kde ma nájdu na druhý deň na infoschôdzke. Viem, že si budete robiť srandu z toho, že niekto potrebuje delegáta, ale napriek tomu, že ja som väčšinou nemala problém sa dorozumieť v cudzine, chápem, aké ťažké je cestovať niekam s jazykovou bariérou. A vlastne, veď na to som tam bola. Posledný hotel sme hľadali trochu dlhšie, ale o druhej ráno sme sa dostavili na recepciu, obsluhovanú asi štrnásťročným bulharským chlapcom, ktorý vedel trochu po rusky. Rukami-nohami sme mu natlačili vaučery a pasy a odšuchtali sme sa do izieb spať.
O Bulharsku a o destinácii som si dopredu naštudovala materiály, aby som pred turistami nestála ako teľa, ale na druhej strane som nemala problém im povedať, že niečo neviem, ale že si to zapíšem a zistím im to. Medzi hotelmi som sa pohybovala pešo, síce mesto nie je veľké, ale obehnúť za jeden deň päť hotelov, dať ľuďom všetky informácie a odpovedať na všetky otázky zabralo pomerne veľa času a dodnes si pamätám, ako som sa predierala davom spomalených relaxujúcich turistov ako Sagan v cieľovej rovinke s občasným pokrikom: “Move, bitch!” a večer líhala do postele so svalovicou na riti a lýtkach, lebo som sa snažila dostať do ďalšieho hotelu včas. Halt, rada chodím na schôdzky načas. Ideálne ešte desať minút predtým. Lebo ja nerada mrhám časom iných a vice versa.
Náš kanceľ bol na Slnečnom pobreží, kam som sa vozievala pravidelnou linkou takým žltohnedým autobusom, ktorého model ani slsp netuší. Ťahal sa ním smrad zo spotených tiel Bulharov a áno, aj turistov, a predovšetkým z cigarety šoféra. Okienka boli pootvárané, ale bolo ti to prd platné, keď vonku bolo štyridsať stupňov. Asi najväčší hic bol raz v auguste a keď som vyšla z hotela, mala som pocit, že som doslova prešla cez neviditeľnú želatínovú stenu.
Bulharsko bola obľúbená destinácia pre ľudí s nižším rozpočtom. V tom čase, ak si ešte dobre pamätám, bola priemerná mzda v Bulharsku asi 200-250 eur. Opravte ma, ak sa mýlim. Krabička cigariet stála asi 0,6 eura. Toto bolo vždy moje meradlo dražoby v zahraničí. Tu v Holandsku stojí malá krabička 5,7 eura. Hotely boli dvoj- a trojhviezdičkové. V trojhviezdičkovom som mala večere a v dvojke, v ktorej som bývala, som mala raňajky. Ale čas na jedlo som vtedy nemala, takže som bola fucking sexy a adorable. A večne hladná. Hlavné jedlo toho leta boli bake rolls.
Paradoxne, ľudia sa najmenej sťažovali na najjednoduchší hotel, ktorý sme mali v ponuke, penzión Kostandara. Áááá urobím mu reklamu. Viedol ho starší manželský pár, ktorý sa ku mne od začiatku choval ako k vlastnej vnučke. Penzión bol veľmi jednoduchý, ale bol asi dvadsať metrov od promenády a od mora, lacný a vôbec, niečo pre vás, déemáckych hipsterov, ktorí zásadne nechodia cez cestovku a chcú lokálny šmrnc. Keď si to spočítam dohromady, takmer rok môjho života som prežila v hoteloch a najlepšie sa cítim v ubytovaní, ktoré mi pripomína môj dom. Hotelová izba je pre mňa len miesto, kde sa sprchujem a spím (a horizonálne tancujem, samozrejme), ale keď vyjdem z izby, chcem tam mať nejakú príjemnú, takmer domácku atmosféru, trebárs tých majiteľov, ktorí sa o hotel starajú, lebo je to ich živobytie, ale aj ich to celkom baví.
tuberkulóza
