Dostal som pozvanie od kamaráta. Len tak. Ísť sa povoziť na motokáry. Možno pred piatimi rokmi som v takom niečom sedel naposledy. Bude sranda, hovorili. A tak som sa nechal ukecať. Objednali sme si káry na hodinku. Rovno tie najsilnejšie mrchy v areáli, 9 a pol koňové placaté vozítka, na akých jazdil aj talianský inštalatér naspeedovaný farebnými hubkami naháňajúci korytnačky. Ale to som odbočil. Matne som si pamätal, že prilba môže byť aj vlastná, tak som teda v určený deň zbalil moto prilbu, kuklu, rukavice, PET-ku s vodou a čakal na telefonický signál. Príjazd na parkovisko vo veľkom štýle, spolujazdiaci borci už boli nastúpení. Prišli sme ku dráhe, dostali pár inštrukcií, povinné fotenie na pamiatku a rekonštrukciu udalostí.

V žalúdku šteklenie a popichovanie  teraz už súperov, adrenalín stúpa a my súťaživší sa nevieme dočkať, ako to jeden druhému natrieme. Sadáme do káričiek, padajú nejaké komenty ohľadom obuvákov a telesných proporcií,  obsluha štartuje a vyrážame na trať. V prilbe je teplo, slniečko svieti a ja sa opieram do plynu. Mrcha sa roztrasie a ochotne ide za plynom, volant treba držať naozaj pevne a bojuje s jazdcom o každú zákrutu. Prvé kolo sa oťukávam, hľadám si ideálnu stopu. Obieham súpera, ktorý išiel na trať prvý.  Dych sa zrýchľuje, tep ho tesne následuje. Opieram sa do sedačky, žmýkam volant a tlačím na plyn. Sem tam mi ustrelí zadok, korigujem šmyky. Postupne mám pocit, že sa zrýchľujem. Sústredím sa len na ovládanie, napína sa mi každý sval na rukách aj tele. Začínam intenzívne používať brzdu, brzdím agresívne pred zákrutou, motor držím pod plynom. V každej zákrute sa mi volant snaží ukázať jediný správny smer a to priamo. Pán Newton si zatiaľ na mne prelúskava všetky základné vzorce a poučky. Periférne sledujem súpera a vidím, že sa mu s každým kolom približujem. Dostanem sa za jeho chrbát, no na úzkej dráhe nie je veľa možností na predbehnutie. On tiež nechce predať svoju kožu lacno. Tlačím ho pred sebou a dorážam z každej strany. V technických úsekoch a rýchlych zákrutách už cítim fyzickú únavu, prsty odmietajú držať volant. Zadýchaný som ako pri speed rýlingu (to je keď na jeseň chcete dorýľovať záhradu pred úplným zotmením, čo trvá tak 15 minút). Konečne súper pred mnou robí chybu, ustreľuje mu zadok a kára ide do hodín. Využívam otvorený priestor, tlačím sa tam, no súper nečaká a uštedrí mi ešte ranu zozadu, keďže som si vyberal ideálnejšiu stopu. Nakoniec ho nechávam pár zákrut za sebou. Premýšľam, koľko už asi krúžime, nastavených 10 minút sa mi zdá ako večnosť. Konečne vidím šachovnicu a odstavujem mašinu. Úsmevy od ucha k uchu, leje sa zo mňa, akoby som práve vyliezol z bazéna, dychčím ako po školskej 12 minútovke. Trošku debaty s majiteľom, nechce sa nám veriť, že sa takto jazdia aj 6 hodinové preteky. Borci musia byť na tom kondične neskutočne dobre. Štandardne sa  striedajú pretekári po hodine, no sú týmy, kde sa striedajú len dvaja a každý si teda odkrúti 3 hodiny na okruhu.

Adrenalín opadá a mne sa trochu točí hlava, žalúdok má pocit, akoby som pojedol niečo nezdravé. Takto zle som sa cítil po kolotočoch, alebo ako dieťa na zadnom sedadle našej škodovky, keď sme absolvovali cestu cez horské prechody. Rozmýšľam, čo s tým, zaplatené a objednané už máme, vydýcham sa, narážam prilbu na kokos, dávam si rukavice a sadám do káry. Štart, rozbeh, prvé zákruty a ja už viem, že vôbec nie som v pohode. Oblieva ma studený pot, v mojom vnútri práve niekto rozkolísal vnútornosti. Urobím jedno kolečko, žalúdok už pláve po mori a slimáky v hlave netušia, kde je sever. Otváram priezor, spomaľujem a púšťam rýchlejšieho jazdca. Môj najbližší cieľ je dôjsť ku stojánke a vystúpiť. Telo si myslí iné a vyšle varovný signál v podobe kvalitného napnutia a pošle vzorku obsahu žalúdka do dutiny ústnej. Nepanikárim, držím zavreté ústa, prilba stále na kokose. Chvála bohu a iným entitám, mám vyklápačku. Zastavujem pri kraji, odklápal prilbu a zbavujem sa neželaného obsahu. Tak to by sme mali. Pomaly sa šuchcem ku stojánke, parkujem, vypínam motor. Prehral som závod s vlastným telom. Pokorne vychádzam, dávam dole prilbu, farbu mám niečo medzi zombíkom a konzumnou sviečkou. Točí sa mi hlava, je mi zle a pot mi strieka z každého póru. Sadám si na slniečko nech obschnem, snažím sa ukľudniť a osviežiť minerálkou. Čo čert chcel, vedľa dráhy je slepičáreň, továreň na vajíčka. Vietor veje tým najpriaznivejším smerom ku mne. 30 stupňová teplota vonku spolu so smradom slepačích hovien ma nenecháva ľahostajným ku týmto podnetom a decentne sa odoberám na kraj areálu ku plotu, kde vyklopím hádam aj to, čo som večeral. Majiteľ sa usmieva, hovorí, že nie som ani prvý, ani posledný a ide po 20 litrové vedro vody, aby vyčistil znesvätený areál.

Fakt si neviem predstaviť, ako by som krúžil v pretekoch hodinu v kuse. Klobúk dole pred borcami na kárach a závidím každému, kto netrpí kinetózou. Nakoniec mi bolo „šoufl“ až do večera, ale stálo to za to. Poučenie do budúcna, kinedryl nie je iba pre deti. A vy, čo ste to ešte neskúsili, smelo do toho, nech máte na čo spomínať.