Poznáte to. Idete na dovolenku, oddychujete, vaša jediná starosť je dohliadnuť na decká, aby ste sa vrátili domov ideálne v rovnakom počte, ako ste vyrazili a s rovnakým počtom končatín, očí a tak podobne. Tak to bolo aj s našou dovolenkou. Pre ďalšiu imagináciu príbehu ešte spomeniem destináciu, sever Talianska, Lignano. Všetkým radovánkam je raz koniec a tak sme aj my pobalili svojich pár nafukovacích chujovín, gýčové upomienkové predmety, psí pelech a naskákali do približovadla v počte dvaja dospelí a tri deti vo veku od 4 do 13 rokov.

Ako zodpovedný šofér som chcel ešte v meste natankovať, no Taliani v nedeľu nechali v meste zapnuté iba platobné terminály a sami ostali doma. Ja som však chcel platiť hotovosťou. No nič, tak som vybral benzínku o 4 km ďalej. Tam rovnaká situácia, našťastie spolutankujúci nám vysvetlili, ako použiť kartu a ich terminál, aby sme zaplatili správny stojan. Konečne spokojní a s plnou nádržou sme okolo desiatej vyrazili na cesty. Pred mýtnicou bola kolóna, ale nič hrozivé, pomalinky sa to posúvalo, nebyť zmätkárov, čo sa stále potrebovali vopchať z pravého pruhu. I tu zrazu na prístrojovom štíte môjho vozidla preblikla červená kontrolka znázorňujúca batériu. Trošku mnou cuklo, ale zhasla a hovorím si, asi sme trochu vybili baterku, predsa len klíma, ventilátory, krátke trasy po okolí. Potom sa objavila znova, ťukol som do plynu a zmizla. Stále ízy, dobijeme to jazdou po diaľnici. Ako tak stojíme v kolóne, kontrolka začala blikať častejšie a ja som začal v duchu tlačiť všetky autá, len nech už sme na diaľnici. Ženu som opatrne informoval o možnom probléme. Kým sme prišli ku závore, kontrolka si stále poblikávala a otáčky na voľnobeh poskočili na 1200. Not great.

Jazdou po diaľnici sa to ale nezlepšovalo. Dokonca som mal pocit, že strácame výkon a ledva som sa dokázal šuchtať 110 km/h. To už som nenechal nič na náhodu a poveril ženu zavolať asistenciu poisťovne, ako máme postupovať v prípade, že auto ostane kaput. No bolo to martýrium, tisíc odkazov, mačkaní jednotiek a dvojok, vypisovania údajov o aute, zdieľanie polohy, kým sa ozval živý ľudský hlas. Dali inštrukcie, veľmi nepotešili, ale už o nás aspoň vedeli. Zároveň sme volali kamarátovi, že máme problém a že pravdepodobne budeme potrebovať odťah na Slovensko, lebo toto auto v tomto stave tam ani náhodou nedôjde. Medzi tým som začínal mať kropaje potu na čele ako Bruce Willis, keď strihal káble na bombe. Zle som odbočil a zhodilo nás to dole z diaľnice. Pred závorou som už nedokázal ani stiahnuť dole okno, tak vystúpiť, zaplatiť mýto, otočiť sa, vystúpiť, zobrať lístok a vyraziť ďalej. Náš cieľ bol dostať sa aspoň do Rakúska. Po chvíli začali blikať kontrolky ABS, ESR a ešte niečo žlté. Vyhodnotil som, že už nie je šťava ani pre tieto systémy. Ešte chvíľku sme tak išli. Potom sa rozsvietila kontrolka airbagov, kontrolka pásov a ukazovateľ rýchlosti padol na nulu. Nie však naša rýchlosť. Podľa GPS sme stále išli cca 100 km/h. To už som tušil, že sme v sračkách a začal hľadať zjazd z diaľnice. Medzitým sa porúčali ručičky palivomera a teplomera. Našťastie prišiel zjazd na parkovisko. Vyhodil som smerovku a vtedy zhaslo definitívne všetko. Motor, posilňovač riadenia aj bŕzd. Odstavili sme auto a až vtedy mi docvaklo, aké som mal šťastie a že som idiot a mal to odstaviť skôr. Začali sme teda riešiť asistenciu a odťah z diaľnice, pretože z tohto parkoviska existoval iba výjazd späť na diaľnicu.

Na druhej strane linky boli ochotní, dohodli sme odťah dole z diaľnice do najbližšieho mestečka, kde si nás vyzdvihne niekto druhý, pretože moja poistka nezahŕňala odťah až domov. Ich návrh - odtiahnutie k najbližšiemu servisu a zháňanie ubytovania, plus oprava, sme zavrhli, lebo bola nedeľa, Taliani, 5 ľudí v aute, dva dni kým to niekto opraví and shit. Mohlo byť okolo pol dvanástej a tak sme čakali na parkovisku pri Resiutte. Ja som si krátil čas pozeraním na kopce a diaľnicu, medzitým som videl ešte dve odťahovky. Jedna zo Slovenska a jedna z Čechúňmi. Obe autá VW group, Octáfka na hlínach a Multivan. Ako správna Slovač sme mali nachystané lepeňáky aj vodu, takže pohoda, žena robila deťom animátora, hlavne najmenšia to brala ťažšie a pýtala sa domov. O pol druhej pípla SMS, že asistencia príde 14:16. Hurá! 14:16 neprišiel nikto. 14:32 prišla SMS s otázkou, či už je všetko okej. Len som im napísal, že zatiaľ nikto neprišiel. Konečne okolo 14:45 prišiel nejaký miestny Giuseppe. Ako pozerám, tak pozerám, jedno auto, trojmiestna kabína. Matne som si pamätal, že v naloženom vozidle sa sedieť nesmie. Och, ako rýchlo ma vyliečil z tejto naivity. Síce poskytuje medzinárodné asistenčné služby, ale po anglicky ani zaťať, ešte mi chcel predať baterku, ktorá by mi ale aj tak bola na dve veci. Hovorí mi parking, ja jemu no no no, San Leopoldo (zjazd z diaľnice). On naspäť no no no, parking, great palce. Vypýtal si prachy na mýto, keďže ideme dole z diaľnice a už to išlo. Spustil korbu, zahákol hák o nápravnicu, alebo rameno, čert vie a mňa posadil za volant. Tuto doľava, okej, bremzen forte, primo fase a buchol s dverami.

Deti naskákali do kabíny aj so ženou a psom. 4 ľudia na dve sedačky. Zapol majáky a už sme boli na diaľnici. Nikto nebol pripútaný, ale to asi bolo to najmenej, čo sme porušili. Ja som sedel rovno oproti majákom, takže v každom tuneli som dostal stroboskop na sietnicu. Zišli sme z diaľnice a ten chuj kardinálny korunovaný nás zaviezol na križovatku pod diaľnicou, tam nás vyklopil, povedal finito arivederči a bol v prdeli. Bola tam lúka, dva stoly s lavicami a nič viac. Dole dva km bola dedina, hore dva km bola dedina a ten kkt nás nechal tam, kde sa nedá ani voda kúpiť ani toalety nie sú. Aspoň výhľad na kopce pekný. Nastalo cca 5,5 hodiny čakania na kamaráta, ktorý vyrazil z domu, napakoval auto batériami, ťažnou tyčou a jedlom. Mňa zožierala nervozita, či sa to podarí a bude to fungovať, ako ešte tých 550 km domov zvládneme. Žena bavila deti, chodili po okolí, hrali sa, malá sa sem tam pýtala domov, ja som v mysli poháňal čas.

Konečne o 20:45 prišiel Csaba. Ten chalan je neskutočný a aj týmto mu veľmi ďakujem, že nás nenechal v štichu, sadol do auta a prišiel. Vybrali sme našu mŕtvu baterku, založili nabitú, pripojili káble, naštartovali cez káble ďalšou batériou, aby sme šetrili tú v aute a vyrazili. Prešli sme ledva 80 km, keď sa znovu objavili známe kontrolky ABS, ESP and group. Odstaviť auto na čerpačke a prehodiť batérie. Deti niečo zjedli, dokúpila sa voda. Vybrali sme z jeho auta nabitú batériu, jemu sme založili vybitú, nech sa dobije a chceli vyraziť, no v tom som dostal nápad, že ani Angustin menovec by sa za to nehanbil. Mali sme k dispozícii štartovacie káble. A veľkú 145 Ah batériu z kamióna. Tak mi napadlo spojiť ich a razom by som mal cez 200 Ah k dispozícii. Od myšlienky k činom ubehli tri sekundy a veľká batéria sa uvelebila pod nohami spolujazdca. Na baterku pod kapotou sa cvakli káble, potiahli pod kapotu a cez dvere do kabíny a nacvakli na veľkú. Pre šetrenie energie sme ešte odpojili pravú stretávačku. Jedna žiarovka musí stačiť.

S takýmto hybridom sme vyrazili. Prvé bliknutie kontrolky prišlo asi po 40 km, ale stále to len poblikávalo. Letel som čo to dá a ako som si po tme v noci trúfal. Keď sme prešli do Maďarska a stále to len poblikávalo, bola veľká radosť vo mne. Na chvíľku mi ju skazil dážď pred výjazdom na maďarskú diaľnicu, lebo stierače som nechcel zapnúť ani bohovi, ale nakoniec búrka utekala pred nami a stierače som už nepotreboval. Keď sme prekračovali Dunaj pri Komárne, tak som vedel, že už je to vyhraté a aj keby sme auto museli ťahať, už je to jedno. A možno nemuseli. Mali sme v zásobe ešte dve plné batérie. Ako sme sa blížili ku domovu, sľúbil som, že tej batérii dám za odmenu francuzáka na elektródy. Bezpečne, živí a zdraví sme nakoniec zaparkovali pred domom o 03:30. Ja som mal taký adrenalín, že do pol piatej som nemohol ani zaspať. Doobeda som auto odniesol do servisu, na druhý deň poobede už bolo opravené. Porúčali sa zberné krúžky alternátora. Oprava bola za vcelku rozumnú cenu, kamarát si vypýtal len náklady na naftu, diaľničné známky a fľašu whisky. No neľúb ho!