Kedysi dávno v predkovidových dobách (a hlavne predtým, ako som mal deti) som mal čas na kopec sprostostí. Jednou z nich bolo hranie larpov. Keďže nie sú články, tak spisujem pár spomienok.
O existencii larpov - Live Action Role Play (aktuálne je na sk aj cz v komunite úzus písať to malými ako larp, kto napíše LARP je za exota) alebo žahr (živé akčné hranie rolí) určite máte viacerí aspoň hmlistú predstavu. Väčšina z vás si pod tým predstaví stav spred 20-25 rokov, kedy larpovanie znamenalo partiu pubertiakov a dospelých (iba fyzicky dospelých), ktorí sa v plášťoch z maminho posteľného prádla mlátia po hlavách zlomenými hokejkami. a tvrdia, pri tom že sú elfovia a orkovia.
Hranie larpov by sa dalo prirovnať k improvizovanému divadlu bez divákov. Alebo k spoločenským hrám na hrdinov. Alebo k počítačovým RPG hrám. Každý hráč má svoju postavu, za ktorú prežíva a rieši situácie, ktoré hra prináša. S tým, rozdielom, že tie situácie prežíva “naozaj” a naživo.
Dnes sú desiatky larpov (stále sa bavíme o CZ/SK priestore a hlavne teda o CZ), ktoré majú taký široký záber, že si vyberie fakt každý, kto chce stráviť nejaký čas s deckom v sebe. Líšia sa žánrom: sci-fi, fantasy, horor, post-apo, ale aj western, putovanie legionárov, hollywoodsky večierok alebo bežný deň vo fitness centre. Potom záleží od toho, ako veľmi hru zväzuje scenár. Sú hry, kde je naskriptované všetko do detailov a hráč síce má možnosť konaním svojej postavy dianie ovplyvňovať, ale v skutočnosti vždy ide iba podľa vývojového diagramu, ktorý si vopred pripravili organizátori a hra vždy skončí jedným z vopred pripravených koncov. Potom sú sandbox larpy. Organizátori tu pripravia pre hráčov pieskovisko. Nachystajú kulisy, svet, NPCčka a questy a hráči majú hru takú, akú si ju spravia. Samozrejme najčastejšie sú rôzne mixy, kde hráči majú dosť veľkú slobodu riešiť si osobné príbehy, ale celá hra smeruje k nejakému finále. Ďalším rozdielom je tvorba postavy. Pri niektorých dostanete predpripravenú postavu, to znamená niekoľko A4 textu, kde máte napísanú kompletnú charekteristiku postavy, jej vlastnosti, túžby, obavy, ciele. Alebo si postavu vytvoríte sami. Vždy ste si chceli zahrať transrodového orka, ktorý komunikuje výlučne v haiku a jeho jedinou zbraňou je dvojmetrové pero mocnejšie ako meč? Nech sa páči. Alebo to robíte ako ja a každá jedna postava na každej jednej hre, ktorú hrám, je tá istá postava. Ja. Potom záleží aj na miere akcie. Od diplomatických hier, kde všetci sedia okolo stola a hrajú sa na zasadnutie galaktického senátu (alebo modelové zasadnutie UN) až po spomínané Légie, kde sa putovanie legionárov simuluje tým, že väčšinu hry hráči proste putujú. Záleží aj od použitých zbraní, niektoré hry si vystačia s expanznými/plynovými zbraňami, kde je výstrel vidieť a počuť a už záleží na hráčoch, ako uvedenú situáciu zahrajú, niekde sa používajú penové NERFky a niekde klasické airsoftky. Taktiež v chladných zbraniach sa to pohybuje od molitanovej zbrane, cez drevo obalené penou až po, “sekáme sa sa síce tupými, ale stále oceľovými mečmi.”
Mojím žánrom sú takmer bez výnimiek airsoftové post-apo sandboxy. Jedným z nich bola aj Poslední kolona IV, štvrtý ročník zombie larpu, odohrávajúceho sa pár rokov po vypuknutí zombie nákazy. Celé sa to odohrávalo na bývalej vojenskej raketovej základni (ak ste boli na Devínskej kobyle, videli ste ich všetky) neďaleko Prahy. Úspech bol už to, že sme sa tam dopravili. Išli sme totiž mojou kozenkou (Ford Fusion) v zložení posádky 2x XXL chlap, 1x XXXL chlap a 1x XXXS slečna. Kufor bol beznádejné plný kostýmov, zbraní, spacákov a podobne.
Po príjazde na miesto určenia v piatok poobede sme sa prezliekli do kostýmov a prešli registráciou. Tu zaplaťte registračný poplatok, sem dajte občiansky, sú podpíšte, že keď sa zjebete do jamy a umrete, nebudete nás žalovať. Tu podpíšte, že počas celej hry je prísny zákaz konzumácie alkoholu a drog. Ešte kontrola zbraní, odvzdajte všetko, čo chcete počas hry používať, sem sa postavte, nasaďte si okuliare, prásk, prásk, prásk. Okej, tri zásahy z bezprostrednej blízkosti, nerozplakali ste sa od bolesti, tieto zbrane sú bezpečné.
Po nevyhnutných formalitách sme si zbalili svoje caky-paky a šlapali do herného areálu. Naša frakcia v začínajúcej hre je obyvateľstvo podzemného bunkra - vaultu, ktoré bolo po prvých náznakoch zombie apokalypsy nepriedušne uzatvorené za pancierovými dverami a po 10 rokoch v podzemí začína uvažovať o prípadnom prieskume povrchu. Všetko Francúzi. Naše ubytovanie na najbližší víkend bol pôvodne hlavný hangár pre rakety zem-vzduch. Umelo vytvorený kopec, do ktorého sú navŕtané dve rovnobežné betónové rúry s priemerom aspoň 5 metrov. Každá rúra ústi z opačnej strany kopca a pod jeho vrcholom sú prepojené komunikačnou chodbou a pár obslužnými miestnosťami vnútri. Jedna z tých rúr je náš bunker, tá druhá je predzahrádka. Prišli sme poslední z našej frakcie, takže nebolo veľa možností na výber vhodného miesta na spanie. Mne sa ušlo celkom luxusné. Miestnosť o rozmeroch asi 2 x 4 metre. 4 betónové steny, betónová podlaha, betónový strop. Jediný vchod do miestnosti boli “dvere” štvorcového tvaru o rozmeroch asi 80x80 cm. Žiadne okno, žiadne svetlo. Iba stovky ton betónu a zeminy nad hlavou. Ešteže netrpím klaustrofóbiou. Kuticu som zdieľal s dvomi chalanmi, obaja sú v partii povestní svojím chrápaním. Nie som amatér, takže v batohu mám štuple do uší. Pripravujem si spanie, je síce apríl, ale tu v podzemí sa drží takmer konštantná teplota - skurvená zima. Karimatka, na ňu 4x preložená deka, ďalšia deka pod kríže a spacák do -12. Mohlo by stačiť.
Hra pozvoľna začína. Sme dobrá partia, niektorí sme sa aj pol roka nevideli, tak si potrebujeme pokecať aj neherne. Takže v piatok večer hrá iba ten, kto hrať chce. Patrím k ochranke vaultu, to znamená, že mám pridelený aj obušok a pištoľ. Do strelných zbraní sme nedostali náboje. Aby sme sa nepostrieľali hneď prvú noc. Riešime to, že sa nám zmenšujú zásoby jedla. Aktuálne máme už len dva pecne chleba a pár konzerv. Asi budeme musieť ísť na povrch a zistiť, čo sa stalo so svetom a zohnať nejaké zásoby. Niečo nám trieska na vchodové pancierové dvere. Ako ochranka to ideme preveriť. Spoza dverí sa ozýva mrmlanie prekladané občasným zvolaním: “Mozgy!” Dvere našťastie držia. Civilistom vo vaulte hovoríme, že si zvuky nemajú všímať, len sa nám do vzduchotechniky dostali krysy. Zároveň vydávame zákaz priblíženia sa k chodbe vedúcej k hlavným (jediným) vrátam.
Nejaká kurva, nám zožrala polka z predposledného pecňa chleba. Jeden z civilov to zvaľuje na krysy zo vzduchotechniky. Nemáme dôkazy, preventívne ho zmlátime na kašu. Technik sa snaží pomocou hlavného počítača (hral ho jeden z organizátorov, kt. odpisoval na naše otázky do chatu. Väčšinou “Error 245, neznámy pokyn.”) spojazdniť zámok hlavných vrát. Darí sa to čiastočne. Zámok sa svojvoľne každú hodinu o rovnakom čase odomkne na jednu minútu a potom sa zamkne. Nedokážeme to ovládať. Aby všetci zombíci v zóne vedeli, že sme odomknutí, je tá minúta sprevádzaná mimoriadne hlasnou sirénou. Kurva. Prvé odomknutie čaká celá ochranka pri vrátach, čo sa bude diať. Strelivo sme stále nedostali. Nedeje sa nič. Nikto sa nesnaží dvere vypáčiť. Civilné vedenie aj ochranka sa dohodne, že vyrážať na prieskum proti noci je nezmysel. Určia sa hodinové hliadky pri vrátach a ide sa spať. Von sa pozrieme až ráno. Ja som schytal najhoršiu možnú hliadku od 3:15 do 4:15.
Za červeného svetla čelovky štvornožkujem k spacáku. Odkladám vestu, uniformu, kanady. Do spacáku sa má ísť naľahko, takže ostávam len v boxerkách a termotričku. Zapínam zips, inštalujem štuple do uší a prichádza tma.
Budím sa na to, že mi niekto kope do nôh. Michal, ktorý mal hliadku predomnou je značne nasraný. Tuším na mňa kričí, tak vyberám štuple.
“Kurva, už 10 minút mám spať, vstávaj konečne.”
Zalepenými očami pozerám na svetielkujúci ciferník hodiniek, 3:27, o 20 minút sa odomknú dvere. Vyliezam z nádherne vyhriateho spacáku. Nie je to príjemné. Kanady mám vnútri vlhké. Nie je to príjemné. Vycvaknem zásobník z berrety, smutne skontrolujem nulový stav. Beriem obušok a idem pred hlavné vráta. Hodinky hovoria, že to o chvíľu začína. Zapriem sa o vráta a držím, snáď mojich sto kíl bude stačiť. Je to tu, siréna. Zvuk sa mi prepaľuje do mozgu. Ľutujem, že som štuple nechal v spacáku. Minúta trvá večnosť. Ale nič sa nedeje. Asi spia aj zombíci. Alarm stíchne, dvere sa zamknú. Vydýchnem si. Ak nás dnes niečo zožerie, nebude to mojou vinou. O pár minút počujem buchot na dvere, tststs, tie krysy nedajú pokoj. Odbúcham im naspäť: “Nikto nie je doma!” Chvíľku si vyťukávame odkazy, škoda, že neovládam morzeovku. Potom ich to prestane baviť a odchádzajú. Už mi takmer končí služba, budím ďalšieho v poradí a vraciam sa do postele.
Ráno sa budím prekvapivo skvele prespatý a oddýchnutý. Obliekanie je zase vcelku nepríjemné, ale na rozdiel od spolubývajúcich som sa celú noc nebudil na to, že mi drkocú od zimy zuby. Raňajky odbíjame storočnou sušienkou a šálkou vody so šumivým multivitamínom (jeden larp som prežil celý o vode a tube šumáku). Munícia! Dostávame svoj prídel. Nie veľký, ale stačí to na dva zásobníky, jeden do zbrane a jeden na prebíjanie. Konečne sa necítim ako nahý. Okrem toho vyfasujem aj granát (rolka od toaletného papiera naplnená sušeným hrachom s petardou megatresk v strede). Celá ochranka sa stretáva v chodbičke pred vrátami. Ešte pár minút do otvorenia. Náš veliteľ má prejav, tuším ho odkukal od Théodena z Návratu kráľa. Cítime sa ako pred vylodením v Normandii. UiUiUi! Je to tu. Jeden vykopne dvere, zaleje nás prirodzené svetlo, nie je však čas kochať sa ním. Postupne všetci vyskáčeme von, zbrane, kruhová obrana, čakáme či niekde zbadáme zombíkov alebo nejakých stalkerov, ktorí by chceli náš vault vykradnúť. Nikde nikoho. Minúta prešla, dvere sa zamkli.
Rozdeľujeme sa na dve skupiny a púšťame sa do prieskumu Zóny. Občas narazíme na jedného-dvoch zombíkov. Streliva máme zatiaľ dosť, tak ich nekompromisne lovíme. Každý ma u seba nejaký lup. Väčšinou ide o neoznačenú konzervu alebo pár nábojov. Okrem toho stretávame aj zopár iných preživších - ľudí. Keďže je nás veľa a hrmoceme zbraňami, skôr od nás bočia a vyhýbajú sa kontaktu. Prvá hodina na čerstvom vzduchu ubehne ako nič. Vraciame sa k vaultu, aby sme stihli odomknutú minútu. Dohadujeme sa, že polovica ostane vonku ďalej loviť a druhá ide donútra podať hlásenie.
Vnútri sa civili búria, majú pocit, že vonku je pomerne bezpečne a tiež chcú ísť na vzduch. Vytvárame zmiešané skupiny civili + ochranka a dohadujeme systém rotácie. Vždy keď sa odomknú dvere, tak skupina, čo je vonku kryje prístup k dverám. Skupina znútra vybehne von, prevezme obranné pozície po skupine zvonka a tí sa stiahnu donútra. Easy, keby nás ktokoľvek počas toho manévru prepadol, ubránime sa.
Väčšinu sobotného dňa trávime behaním hore dole, okrem lovenia zombíkov nadväzujeme diplomatické styky a eskortujeme technika po táboroch preživších. Zháňa nejaké súčiastky na to, aby mohol spojazdniť a opraviť zámok. Aby sme ho dokázali otvárať a zatvárať na požiadanie a nemuseli robiť manévre každú hodinu. A hlavne, aby sme v noci nemuseli držať hliadky. Čoskoro sa prejavuje mimoherný problém.
Nie je veľa hráčov, ktorí sú ochotní nachystať si niekoľko zombie kostýmov a nechať do seba celý víkend strieľať. Síce sa to kompenzuje zombením - každý hráč, ktorý z hociakých príčin zomrie môže byť buď 4 hodiny mimo hry alebo robiť 2 hodiny zombíka. Každopádne po treste sa vracia späť do hry ako dvojča svojej pôvodnej postavy. Napriek tomu je zombíkov málo a preto sa po celom hernom priestore pohybujú v 2-4 členných skupinkách. Pohybujú sa štandarným zombie pomalým trhaným pohybom, takže väčšinou ich rozstrieľame skôr ako nás stihnú akokoľvek ohroziť. Vzhľadom na to, že munície od začiatku hry najviac zo všetkých frakcií a čím viac lovíme, tým viac jej nájdeme u mŕtvol, tak prestávame brať ohrozenie živými mŕtvolami vážne. Naopak s bojovým pokrikom: “Safari!” naháňame zombíkov.
Raz sa nám to takmer vypomstilo. Zbadali sme skupinku asi 5 zombíkov, ale jeden z nich bol výrazne iný ako ostatní. Bola to zombie nevesta v šatách, závoji, všetko. Len to bolo trocha zakrvavená. Každý, kto v živote hral aspoň jednu počítačovú strieľačku vie, že ak jeden nepriateľ vyzerá výrazne ináč ako ostatní bude to tzv. boss, ktorý sa nedá len tak ľahko zabiť. Vysielačkou voláme vault, žiadame posily. Nevestu s partiou naženieme do priehlbiny, všetci sa rozmiestnime okolo, držíme zombíkov na muške.
“Ty priblíž sa k nej, zisti, čo je zač.”
Opatrne našľapujem a krok po kroku sa blížim k neveste. Keď som od nej len pár metrov, tak sa po mne normálne nezombícky rozbehne. Našťastie mám namierené. Bam! Nevesta sa po prvom zásahu zvalí do blata.
“Safariii!”
Bam! Bam! Bam! A je po zombíkoch.
Všetky fotky s vodoznakom sú od Patrika, dvorného fotografa mnohých larpov.
Stretávame sa so šmelinárom a jeho vytunovanou károu. Po bližšom prieskume sa post-apo vehikel prezradí ako oktávka s kartónovým pancierovaním. Ale udeľujeme 9/10 za snahu.
Medzitým sa nám podarí opraviť zámok a hlavný počítač. Má to však háčik. Je potrebný reštart systému. Bootovanie bude trvať hodinu. Hodinu, počas ktorej bude zámok odomknutý a jačať siréna, vďaka ktorej všetci o našej zraniteľnosti budú vedieť. Sťahujeme z obehu všetky jednotky. Naverbujeme partičku stalkerov, ktorým sme sľúbili, že si môžu k nám do bunkru chodiť odpočinúť. Pridelíme im prvú obrannú líniu, ďaleko od vrát. Neviem, či si uvedomujú, že v prípade prúseru poslúžia iba ako pár sekundové zdržanie a že keď bude treba, tak im bez výčitiek vráta zabuchneme pred nosom.
Ako druhú obrannú líniu budujeme barikádu z pneumatík pri vchode do predzáhradky. Keď je hotová zaujímam svoju pozíciu. Kontrolujem zásobník v zbrani. Náhradný si vyložím pred seba. Potom vykladám aj granát a zapaľovač. A čakám. A čakám. Hodina prešla, žiadny koordinovaný útok hordy zombies podľa scenára neprišiel. Čakali sme epickú bitku. Sklamaní ustupujeme do vaultu a zamykáme dvere. Otvárame 4 z neoznačených konzerv, prekvapia nás fazule v rajčinovej omáčke, kukurica v náleve, luncheon meat a psia/mačacia konzerva. Všetko miešame v kotlíku a zohrievame. Prekvapivo tá psia konzerva nie je zo všetkého najnechutnejšia, lanšmít si drží prvenstvo. Ale po pridaní čierneho korenia a soli to bolo vcelku chutné. Alebo my hladní. Posilnení znova vyrážame na safari. Čudujeme, že v Zóne nestretneme žiadneho zombíka. Organizátori totiž menia stratégiu. Miesto roztrúsených zombíkov po celej hracej ploche prechádzajú na taktiku zombiewalkov, t.j. koncentrujú všetkých zombíkov do veľkej skupiny. Zisťujeme to, keď jednu takúto skupinu stretávame akurát keď sa vraciame do vaultu. Je tam asi tridsať kúskov. Všetci behajú a čo je najhoršie, väčšina z nich vydrží viac ako jeden zásah. Jeden taký vyštartuje za mnou. Ustupujem pospiatky, tvárou k beštii. Osemnásť rán, ani jedna nešla mimo, prebiť, ďalších niekoľko zásahov. Potkýnam sa a padám na zadok, posediačky dostrieľam zásobník.
“Kurva, už konečne zomri!”
Vytrhnem z puzdra nôž a sekám po smradľavých prackách, ktoré sa ku mne načahujú. Zbytočne. Game over.
***
Navliekam si reflexnú vestu. Spoluhráči, ktorí nájazd prežili sa len tak hemžia filmovými referenciami: “Vidím mrtvé lidi!” “I´ll be back!” Zapisujem sa na mŕtvolisku a volím si možnosť zombenia. Od organizátorov sa dozvedám, že ten “môj” zombík mal 250 životov, t.j. presne toľko zásahov bolo treba na jeho zabitie. Nemal som najmenšiu šancu. Dve hodinky sa hrám na zombíka. Je to väčšia sranda, ako som čakal. Vďaka tomu o pár rokov neskôr robím zombíka v Ba partii airsofťákov, ale o tom možno nabudúce. Pokračujem v mojej pôvodnej postave.
***
Organizátorom sa stále nepáči naše safari, tak do hry prichádzajú nájazdníci. NPCčka, ktorých jedinou úlohou je ostreľovať všetkých neopatrných stalkerov. S jedným sa dostaneme do konfliktu ja my. Teda konfliktu. Zo vzdialenosti asi 30-40 metrov, čo je na hranici účinného dostrelu bežnej airsoftky, nás trocha pokropí. Máme zranených. Nájazdník zdrhá do bezpečnej vzdialenosti, kde by za normálnych okolností naše zbrane nedostrelili. Lenže podcenil výhodu vyvýšeného terénu. Stojíme na vrchu kopca nad naším bunkrom, takže sme aspoň 10 metrov nad jeho úrovňou. Používame naše zbrane ako húfnice a strieľame pánubohu do okien. Nájazdníka zasypáva príval guličiek letiacich po šialenej balistickej krivke.
Medzitým sa nám začal prehrievať reaktor, ktorý zásobuje energiou vault (v iných priestoroch ako je moje izba máme natiahnutú elektrinu aj osvetlenie). Z bezpečnostných dôvodov je vstup k reaktoru umiestnený zvonka. Nepýtajte sa na logiku, francúzsky bunker. Už sa zotmelo a začalo pršať. Odprevádzame technika k reaktoru, čo zahŕňa niekoľko výstupov cez náš kopec. Pri jednom z nich mi podkĺznu nohy. Padám priamo na ksicht. V rukách mám požičanú pušku, tak ju zapichnem hlavňou do blata a použijem ako oporu. Odnesú to len zablatené kolená. Ďalší zombík, ktorý nás prekvapí pri reaktore dostane okrem zásahu guličkou aj slušnú dávku bahna.
Kolegom sa podarí ukradnúť židovským obchodníkom kufrík s ich tovarom. Má dva zámky, každý s trojciferným číselníkom. Jeden z nás sa rozhodne vyskúšať všetky kombinácie. Začína 000 001, potom 000 002 a tak ďalej. Hovoríme mu, že je to milión kombinácií a že pri tom strávi asi nejaký čas. Na čo mu druhý berie kufrík a z brucha nastavuje kód 666 666. Zámky cvaknú. V kufríku je viac streliva, ako sme videli za celú hru. Bingo!
Sobotná noc sa nesie v duchu plíženia sa tmou a odviet za rôzne krádeže. To ma nebaví a keďže nemám žiadne rozkazy tak sa idem prespať. Ráno sa budím vďaka štupľom v ušiach okolo desiatej. Krásne odpočinutý, to že sa navliekam do premočenej uniformy mi radosť nepokazí. Prišiel som o dosť veľa vyjednávania s ostatnými frakciami, ktoré zabralo takmer celé nedeľné doobedie. Vyzerá to, že niekde v Zóne sú veci potrebné na to, aby sa dalo vyrábať antizombie sérum. Rozbiehame rokovania na všetky strany, snažíme sa každého odrbať, aby sme získali, čo potrebujeme, a aby neodrbali oni nás. Teda ja nie. Ja som väčšinou stál s tasenou zbraňou obďaleč, tváril sa škaredo a zaisťoval perimeter. Ako sme sa blížili k finalizácií stroja na výrobu vakcíny, začali sme vnímať, že by sa možno ostatné frakcie mohli spojiť a pokúsiť sa nás vyhladiť a vakcíny nám ukradnúť. Preto sa náš bojový pokrik zmenil na: “Monte Cassino!” a kopec nad bunkrom sme plánovali brániť do posledného náboja. Finálny útok neprišiel. Vakcínu sme vyrobili a prehlásili sme našu frakciu za víťaza celej hry.
Už si nepamätám, či sme sa hneď v nedeľu poobede zbalili a ťahali domov alebo či sme mali dovolenky aj na pondelok a ostali sme aj na afterparty. Takže mi z toho logicky vychádza, že sme ostali.
