Ako sa fakt nechodí kupovať ojazdený Passat, level: Šurany
Vitajte na začiatku jedného krásneho dňa. Spravte si pohodlie, budú lietať sračky, hnis, hnus, roxory a indulona.
Je krásne letné ráno, asi 8:00 SEČ a ja už nespím. To je prvý znak, ktorý ma mal varovať pred tým, že sa určite dnes niečo úplne excelentne dodrbe.
Zo stredovýšok unavenej Felicie sa snaží predrať nejaký fajnový funrádiovský drop, neska s mliekom mi ešte nekickla a pomaly ma opúšťa vôľa žiť. Vec sa má totiž takto. Blízkemu rodinnému príslušníkovi – nazvime ho Noro – spadol nemalý balík peňazí rovno pod nohy a najlepšia vec, ktorá mu napadla, bolo ochočiť si mokrý sen každého rodinne založeného CZ/SK fajnšmekra – čierny Passat 1.9 TDI slávnej generácie B5.5, obviously v kombíku, ako náhradu za hnijúcu filcku.
No a keďže som mal vtedy síce len 18, ale už som pár áut stihol dojebať rozobrať a dojebať ešte viac poskladať, bol som špeciálne vyvolený absolvovať s Norom túto dobrodružnú cestu - ako odborná pomoc.
Odborná pomoc znamená niečo také, že prídete k autu, preveziete sa a zistíte, že auto má vylágrované nápravy a pláve ako džejárov Cadillac, motor jebe do chladiacej kvapaliny ropu takou rýchlosťou, že ani Exxon Valdéz by sa nemusel hanbiť a brzdiť padákom by bolo asi príjemnejšie ako dráždiť zvlnené kotúče platničkami - alebo aspoň tým, čo po nich zostalo.
Toto všetko potom pretlmočíte kupcovi, ktorý je ale spravidla taký nadržaný, že je mu to jedno a inkriminovanú kokotinu si predsa kúpi. Ale šak aspoň mám výlet.
Smer Šurany. Nikdy som si nemyslel, že aj ja niekedy dám na staré záhorácke urban legends na tému „na Maďaroch neni ani kozá dobrá“ - ale asi starnem alebo čo sa to doboha deje. Teda, určite starnem. Za jeden jediný deň v Šuranoch som stihol ošedivieť a psychicky ochabnúť na úroveň môjho deda. A že ten už je pár rokov po smrti.
Božia rana prvá: Kontrolka
Prvá rana prichádza ako blesk z čistého neba.
Nech mi nikto nehovorí, že autá nemajú dušu. Asi kilometer pred Šuran... no, veď viete čím, odrazu naša Felicia - cítiac, že ju zradíme a blíži sa jej náhrada – počas jazdy zdochla. A potom zdochla znova. A potom ešte raz. A potom sa z nej začalo dymiť.
Kto by to bol povedal, že keď dva mesiace svieti na palubovke olejnička, tak asi nefunguje olejové čerpadlo? Ja síce hej, ale náš dvorný ujo automechanik prehlásil, že je to pokazená kontrolka a nič sa nedeje. Svieti kontrolka, tak sa dojebala. Logické.
Logicky teraz sedíme s Norom na kapote beznádejne zadretej Felicie na benzínke veď viete kde, ťaháme pravé robotnícke červené Petry (ľahké Petry, ťažký život) a uvažujeme, či aspoň príde ten Passat a budeme sa mať čím odtiahnuť naspäť.
Božia rana druhá: Auto
Passat prišiel na Slovnaftku celkom presne, a celkom presne som vedel, že napriek exodu Felicie sa tá pravá dekadentná sranda len začala. Čierny totiž nebol len samotný Volkswagen, ale aj jeho posádka. No racist offense, ale v geografickom kontexte to znamená, že čierna bude určite aj minulosť auta, a pravdepodobne aj blízka – a krátka - budúcnosť. Ale nechajme sa prekvapiť.
Z auta vystúpili dvaja čáve, nazvime ich Lakatoš a Lakatoš Junior, a nanajvýš citlivo začali poukazovať na skrytú krásu ich wolfsburskej zdochliny.
„Dóbrý paňé, no kukajte, jaké krásné auto, plná palba to je, no...“
Okamžite ho prerušujem a zameriavam sa na detaily:
Chýbajúce krytky strešných lyžín: check.
Prasknuté zadné svetlo: check.
Korózia na fakt podozrivých miestach: check, check a check.
„Plná palba... okrem kože, navigačky, tempomatu a pár ďalších vecí“: check.
Sadol som napokon do auta, že to ideme aspoň prevetrať. Ako sadám, kontrolujem elektrické sťahovanie okien. Funguje výborne... ale len na troch oknách. Nevadí. Naštartoval som za mohutného rachotu vybehaného PD vstreku, pritlačil pedál na podlahu a stalo sa... nič. Teda, okrem desivého náklonu karosérie. Pri pohľade do technického mi bolo všetko jasné. Žiadnych 96 kW ako v inzeráte, ale 66, môj milý.
Mimo mesta som skúsil pašíka trocha vyprášiť. Pri 150 km/h (široko-ďaleko nikde nikoho, našťastie ani príslušníci PZSR) boli Lakatoš s Lakatošom juniorom nalepení na strešných držadlách a ja prisahám, že som v rýchlejšom člne nikdy neplával. Get it? Ťažko povedať, či boli v daný okamih viac v piči nápravy, alebo Lakatošovia. Aké prekvápko.
Zašli sme naspäť na benzínku a vystúpil som z auta, aby som hodil VIN číslo na kontrolu kamošovi. Spätná SMS v tvare „Tykokot, takto stocene auto som dlho nevidel“ na seba nenechala dlho čakať.
Božia rana tretia: Financie
Rovnako ako plot twist. Siaham do zadného vrecka, že si kúpim aspoň bagetu, než sa odtiaľto bezpečne odlifrujeme na odťahovke. Nie. Nekúpim. Nie. Prosím...
KDE MÁM, KURVAFIX, PEŇAŽENKU?
Lovím v pamäti. Naposledy som ju videl presne vtedy, keď som si ju v Passate – kokot - odložil do stredového panela. Stojím tam a funím jak Kali pri pohľade na kokešové čípky. Je mi to jasné.
Lakatoš Junior. Rozjebem ho na sračky. Ako? Justíciou, ako pravý chlap. Čiže sa ešte zahrám na to, že to auto kúpim, aby som si mohol vyfotiť jeho občiansky, kokotka.
Akonáhle mám dofotené, môže sa začať akcia. V momente, keď som spomenul moju peňaženku, sa začali obaja podozrivo ošívať, kričať na nás a odvolávať sa na rasizmus, či čo. Nechali sa až podozrivo ochotne prešacovať. Keby som predtým poznal tieto triky, nielen že mladému skontrolujem aj rozkrok, ale preventívne ho rovno nakopem.
Skrátka nikde nič - a ty si rasista.
Keď ale Noro vytiahol telefón, že zavolá políciu, Lakatoš Sr. sa začal ošívať.
„Fólali mi s némosnise, ótcofi sa pchíhochršilo, musím zajst tam, lébo úmre.“
No, museli sme ho nechať ísť. Nemali sme ho totiž ako zastaviť. So zadretou feliciou? Tak pozerám na to, ako.
Chvíľu po ich odchode prišli príslušníci. Celý incident som nahlásil a dúfal som, že sa dovolám spravodlivosti. Mal som predsa fotky občianskych oboch Lakatošov. Po pár hodinách ma však poslala justícia tradične slovensky do piče, pretože „ak nemám zapísané sériové číslo bankovky, skutok sa nedá dokázať a oni čokoľvek popreli.“
Jebať tých 100 eúr, ktoré tam boli. Ale pokúšali ste sa niekedy stratiť občiansky viac ako dvakrát za rok? PZSR vás drbnú na zoznam recidívy a ďalší vás vyjde asi trojnásobne viac. To len tak mimochodom. Stál 120 eúr.
Premýšľajúc nad tým, akú asi budem mať fotku na novom občianskom, som si to namieril na železničnú stanicu taxíkom. V ňom som sa od domáceho dozvedel, že čierny pašík a Lakatošovia z Kostolného Srku sú známa firma. A že policajti sú s nimi ruka v ruke. Že pre nich kradnú telky z bytov, a tak ďalej. Normálne si už hovorím, že mi asi regulérne jebe, že toto je len sen.
Samozrejme, že počas cesty z policajnej na železničnú stanicu si povedali dosť aj bohovia dažďa, ktorí chceli osviežiť môj plášť a plátenky, tak spustili excelentnú jebovicu z oblakov. Ďakujem.
Božia rana štvrtá: ZSSK
Železničná stanica v Šuranoch je celkom utešené miesto. Postsocialistiká chatrč a postsocialistický personál. Jeden príklad za všetky, to keď som prišiel k pokladničnému okienku:
„Dobrý...“
„He?“
„‘Simvás, kedy mi ide vlak do Senice?“
„Eeeeh... tak za hodinu a pol. Čo ste slepý?“
„Hm, hm. Tak vás poprosím jeden študent... vlastne celý (lebo ISIC mi ujebali dajaké opice, pozn. red.)“
„Bude to x.xx eúr.“
Vytiahol som teda 50-tku, ktorú mi dal Noro, keď som šiel na políciu – a on sa išiel po vlastnej osi postarať o mŕtvu Filcku.
„Bóže, nemáte menšie?“ – ozval sa piskľavým hlasom chuj z okienka. To už som fakt nedal. Premočený a vytočený som mu naložil, že ma okradli, že som bol dve hodiny na polícii, že nenávidím tento skurvený štát a Šurany a aj jeho kyslý ksicht. Jeho reakcia?
„A keď vás okradli, tak prečo máte 50 eúr?“
„JEBEM TI PIČU TY VYJEBANÝ POCHODUJÚCI MAĎARSKÝ KOMPLEX!“ – prebehlo mi hlavou. Ale udržal som sa. Vysvetlil som mu situáciu.
V tom sa ale ozval ďalší cestujúci s niečím v zmysle, že takéto hrozné služby ešte nevidel. To spustilo hádku na tému „vás sa nikto na nič nepýtal“ a skôr než prišlo na posielanie vlastných mám, babičiek, otcov a iných predkov do zadkov, som preventívne vyšiel von, asi na svoju už 4365487698-tu cigaretu za deň.
Ešte pár (stoviek) ich ale bolo - rýchlik samozrejme meškal hodinu a pol, takže prestup cez Trnavu sa nekonal. Demotivovaný som si to jebol do Senice cez Bratislavu, kde som stretol svojich spolužiakov. Tí išli zo skúšky, na ktorú som zabudol, následne preniesol a mal som s ňou problémy ďalší rok a pol. Ale aj keby som to vedel dopredu, už by to bola len čerešnička na fekálnej torte toho dňa.
Ako sa teda nekupuje ojazdený Passat? Dám vám nápovedu. Tam som išiel autom.
Naspäť som prišiel bez auta, peňazí, dokladov, zmoknutý, hladný a nasratý ako nikdy v živote.
Neprešiel ani deň, a Juro stál pri mojich dverách zasa s rovnakou prosbou. So všetkou cťou som odmietol. Nemal som to robiť. Ale o tom niekedy nabudúce...
Jebem,
Pater Noster
