Nestratiť vlastnú identitu v gigantickej firme zaoceánskeho investora je pomerne náročné. Ľudia vás odsudzujú už len pre rozhodnutie prijať pracovnú ponuku v niečom tak ohavnom, ako je americká korporácia. Ak nemáte veľmi na výber a okolnosti vás nútia makať v otrokárni, mali by ste mať jasno aspoň v morálnych prioritách. Tou hlavnou by malo byť zachovanie si slobodnej mysle a zdravej dávky nadhľadu.
Spomínam na radosť, ktorá vo mne pulzovala počas prvého pípnutia príchodu malého kusu plastu s mojou fotkou. Mala som pocit, že niekam patrím, a od toho dňa má moja existencia v sociálnom systéme opodstatnený zmysel. Už som nebola len darmožráč poberajúci dávky v hmotnej núdzi. Konečne som mohla spoločne s ostatnými povýšenecky mindžovať na nezamestnané hyeny živené z mojich daní.
Pridelili mi miesto v kancelárii s čarokrásnym výhľadom do výroby, ktorú so mnou zdieľalo ďalších dvadsaťosem ľudí. Denné svetlo dopadalo iba na opačný koniec miestnosti od 10:20 do 13:40, a tak mi napadlo, že moje umiestnenie bude ideálnym zdrojom inšpirácie, aby som mohla v zimnom období, keď svetlo vôbec neuvidím, napísať nový Twilight.
Spravila som si reťaz zo spiniek na papier, omotala si jeden koniec okolo zápästia a druhý každé ráno o monitor, no aj tak si ma dva týždne nikto nevšimol. Nemala som čo robiť, lebo šéf bol na služobnej ceste a všetky formy zábavy na internete boli zablokované. Dokonca aj shmu.sk. Vraj preto, aby nás chránili, len nikto nevie pred čím... Pracovnú dobu som vypĺňala buď sledovaním výrobného procesu na sústave montážnych liniek, alebo som púšťala sople na klávesnicu. Rýchlo sa na mne podpísala klimatizácia vyťatá na zdravých 23°C pri vonkajšej teplote 38°C v tieni. Mojim najlepším kamarátom sa stal ABB robot. Fascinujúce zariadenie. Dodnes ľutujem, že som ho ani len neskúsila ukradnúť. V zlomku sekundy by s chirurgickou presnosťou dokázal vyklepať hovädzie rezne bez narušenia ich bunečnej štruktúry.
Neskôr tie špiny odhalili, že nič nerobím a zadali mi projekt. Spriatelila som sa so SAP-om a začala tvoriť databázu. Sprvu sa bránil, no nedokázal mi odolať. Po troch dňoch sa databáza úspešne okotila a obsahovala 2418 položiek. Preferujem život na hrane, čiže som sa odvážila nazrieť do „zabezpečených dokumentov“ na firemnom serveri. Keď som sa v nich hrabala, zistila som, že dáky dobrák už predo mnou stihol spraviť základ môjho projektu. Bol piatok, tak som si povedala, že dlabem na námahu, ukradnem mu dáta a môžem sa opäť nudiť. Po víkende ma vítal romantický email od hlavy IT oddelenia. Vraj sa mám dostaviť na menšie soirée. Dostala som hodinovú masáž s obšírnym vysvetlením, prečo nemám obchádzať sieťové zabezpečenia. Ajťáci pôsobili neškodným dojmom a pozvali ma na obed. Snažila som sa vyplniť trápne ticho počas státia v nehybnej fronte nenútenou konverzáciou. „Hej chlapi, mám nápad! Čo keby ste sa skúsili zoradiť podľa RGB kódu farby vášho trička?“ A oni sa zoradili. Vedela som, ako si ich získať.
Závodný liečiteľ rakoviny (môj šéf) sa vrátil. Dokázal totiž vyriešiť čokoľvek od stúpajúcej nezhodnosti koncových produktov až po záhadu miznúcich plastových pohárov v kávomate. Ani v rámci intenzívnej kooperácie sme si k sebe nedokázali nájsť cestu. Nemohla som ho však obliať ranným močom, a sypať kyanid do kávy je vraj staromódne. O dušu som ho presviedčala, že mám čo robiť, no zrejme mi neuveril a poslal ma spraviť do skladu preventívnu inventúru. Robiť inventúru na cintoríne by bolo zábavnejšie, no aspoň sme mali úžasných skladníkov. Minimálne jeden z nich vedel plynule po čínsky. Nedokážem si inak vysvetliť, ako je možné, že dokázali identifikovať dodávky bez náznaku označenia v inom jazyku.
Na týždennej porade nášho oddelenia ma osvietilo, čo mala na svedomí pamätná veta môjho šéfa: „Dáme si o hoďku znova meeting, lebo nemôžeme shipovať nad povolený badgetík, tak k tomu skúste nájsť riešenie a booknite office!“. V hlave sa mi zrodil nápad na zavedenie novej funkcie „bitchslappera“ (názov bol vytvorený v duchu zachovania korporačnej nomenklatúry). Bol by to človek, ktorý by nenápadne postával v kancelárii a vždy, keď by zamestnanec vo vete nezmyselne použil viac ako jedno anglické slovo, ku ktorému existuje relevantný slovenský ekvivalent, uštedril by mu ranu predlžovačkou. Ak by sa zamestnanec nepoučil, a opakovane by sa preriekol, za trest by ho Bitchslapper donútil zjesť písmená tvoriace dané slovo na klávesnici. Ak by sa niektoré písmená v slove opakovali, musel by zjesť aj medzerník.
Poštová schránka pre ekonomické oddelenie dlhšie unikala mojej pozornosti. No odkedy som ju objavila, jej poloha ma nútila neustále premýšľať. Prečo ju dali do výroby, kde k nej poštár nemá prístup? Navyše, ekonomické oddelenie sa nachádza v administratívnej časti budovy. Nedalo mi to spávať. Napísala som na papier svoje postrehy a vhodila obálku do schránky.
„Prečo je vo výrobe nelogicky umiestnená poštová schránka pre ekonomické oddelenie? Predstavuje snáď cestu do inej dimenzie? Slúži schránka ako skrinka nápadov pre lepšie hospodárenie? V tom prípade navrhujem zlikvidovať tretinu umelo vytvorených funkcií, počínajúc vrcholovým manažmentom. Môžem do nej v prípade nespokojnosti hodiť výplatnú pásku?“ O dva dni prišiel hromadný email celému závodu.
„Ďakujeme za anonymný dotaz od respondenta s jasnou dysgrafiou. Schránka vo výrobe slúži na odovzdávanie jednotných colných dokladov manipulantkami skladu, ktorých ID karty nemajú oprávnenie na vstup do administratívnej časti. S pozdravom Leader of Economy Department“
Promptná odpoveď ma potešila, nakoľko som si myslela, že zmysel pre humor je pre tunajších zamestnancov tabu, a aby ho v nich otrokári potlačili, dávajú im vypiť deci chlóru. Nenápadne som šupla ďalší odkaz do schránky.
„Je ekonomické oddelenie zadané? Mám obavy, že k nemu začínam prechovávať hlbšie city a chcela by som ho pozvať na večeru.“ V ten deň prišla odozva. „Ekonomické oddelenie sa cíti byť polichotené a touto cestou vyjadruje úprimné poľutovanie, no city nemôže opätovať. Má záväzky voči centrále v Chicagu. P.S.: Generálny začína žiarliť!“
Nesnažila som sa získať výplatnú pásku jednoduchým požiadaním o jej výdaj podľa mena, lebo som vedela, že keď poviem svoje priezvisko, tak by mi ho skomolili. A jednak aj preto, lebo som mala chuť sa hrať a testovať inteligenciu slečien z personálneho oddelenia. Podišla som k jednej z nich a, nerieknuc ani slovo, podstrčila som jej papierik s ľahkým obrázkovým hlavolamom, aby som zmiernila pocit, že stotožňovanie sa s firemnou filozofiou ubíja moju tvorivosť. Tri baby sa zlúčili do zadumaného klbka a po dvadsiatich minútach bola výplatná páska moja.
Dala som výpoveď. Následne mi bol v dvoch kolách dopriaty psychologický výplach, kombinovaný s miernym vydieraním na tému: „Zahadzujete svoju kariéru, u nás ste mali jedinečnú šancu!“. Už nemusím skákať z lietadla, či strkať ruku do nory dikobrazov, pretože táto dávka adrenalínu mi stačila. Keď poslednýkrát použijete pípaciu kartu, zistíte, čo je sloboda...
Pic by pioter
