Už ako malej sa mi kone veľmi páčili. No fakt, viac ako šteniatka a mačiatka. Problém bol však v tom, že naši, sťaby chudobní intelektuáli, viac dbali na rozvíjanie nášho ducha, ako na športové zábavky, nebodaj ešte takéhoto buržujského typu. A tak sme povinne chodili do hudobnej, do knižnice, na koncerty a športovo sme sa vyžívali akurát tak na dvore za domom.

 

A tak som kone vždy iba sledovala so zatajeným dychom a sem-tam som mala aj príležitosť sa k ním priblížiť trochu bližšie. Až raz, bách tricinka na krku! Chlap nikde, dieťa tam, kde chlap, no čo si už ja len počnem v tom mojom živote. Vzdelanie dokončené, prácu mám stabilnú a chcelo by to nejaký nový závan do života. V nejakej filozofickej chvíľke mi napadlo pohrabať sa v starých snoch a niečo z toho uskutočniť.  Neodpustila by som si, keby som nezačala tým najväčším! Vybrala som si teda jazdeckú školu a hor sa do toho.

 

Na koni som už predtým sedela, ale teraz som to chcela vziať odznova za pačesy a naučiť sa poriadne jazdiť. Jazdecká škola, ktorú som sa rozhodla navštevovať, funguje štýlom, že ak sa človek chce naučiť jazdiť, príde, sadne na koňa a pod dozorom trénera/trénerky robí, čo mu káže. Žiadne kydanie hnoja a starostlivosť o (školského) koňa je výlučne dobrovoľná, aj tá zahŕňa iba úkony ako sedlanie, uzdenie či kefovanie/čistenie. Čiže dokonalé pre cicušky, ktoré chodili len tak jazdiť, aby si potom spravili selfinky s koňom a mohli hovoriť, ako chodia jazdiť, koňom sa venovali minimálne a zo sedla bežali rovno do auta. True story.

 

Nebudem vás nudiť detailmi o jazdení, o pomôckach pre koňa, či inej odbornej téme. Ja nie som profesionál, nežijem s koňmi od malička a netrúfam si takéto témy rozoberať. Predbežne som sa však s trénerkou dohodla na piatich hodinách. Po prvej hodine som však mala jasno: ak rozchodím tú príšernú bolesť kolien, bude to láska na dlhú dobu. Áno, cítila som aj vnútorné stehná, ale bolesť vonkajšieho postranného kolenného väzu ma natoľko prekvapila, že na druhý deň som nevedela vstať z postele. Za prvých päť hodín som kostrbato ovládla umenie klusania a zmeny smeru po diagonále. Začala som tušiť, že môj pocit z detstva, že „akosi mám na jazdenie talent“ bol viac, než iba scestný.  


Cválať som začala so smrťou v očiach, v rovnaký deň, ako jedno jedenásťročné dievčatko, čo sa sem-tam so mnou objavilo na tréningoch. Jazdiť s takýmito sopliakmi má dačo do seba. Dusiac v sebe všetky nadávky sveta (veď pred deťmi sa nenadáva) som si v duchu dohovárala: „Hento malé decko nacválalo ako pani a ty sa tu trasieš jak drahý pes, šak sa snaž kua!!! Alebo sa rovno na to vyser a nabudúce sa už nemusíš zosmiešňovať pred celou jazdiarňou...áááá hop!“  Prvé sekundy skutočného cvalu boli ozaj úchvatné. Zvykla som si na pohyb a predstavovala som si, že som Vítr ve vlasech z Dancing with the wolves. Kôň samozrejme po chvíli zastal, hajzel jeden a mňa celá tortúra čakala odznova. V duchu som preklínala všetkých, čo mali predstavu, že jazdenie na koni je len vozenie sa a ako rada by som každého, kto má o tom obraz „kopneš raz - ideš, kopneš dvakrát – bežíš“ posadila do sedla.

 

Podobne nečakane som začala skákať. Ak si predstavíte parkúrové preteky, tak moje skákanie si musíte dať do úvodzoviek. Začalo to nevinne. Počas hodiny mi vraví trénerka: „Sprav si ešte kruh a potom pôjdeme skákať cez krížik“. Až mi zabehlo. Aký krížik? Skákať? Opäť tam bola nejaká malá sopliačka s odhadovaným vekom 11-13 rokov. Pýtam sa jej, maskujúc hrôzu v hlase: „Čo povedala? Skákať?“ Krpaňa na mňa žmurkla a veselým štebotavým hláskom vraví: „Jasné, ja som už raz skákala, neboj, nič to nie je“... do riti, ešte ma aj bude chlácholiť! Nikdy som nemala ambície skákať. Chcela som len dobre jazdiť, viac sa mi páčila drezúra, parkúr ma vôbec nezaujímal. Prvé skoky som zvládla a domov som prišla rozklepaná. Samozrejme, so zvyšovaním jazdeckej obratnosti  sa zvyšovalo aj riziko úrazu. Prvý pád pri preskoku bol ako z animovaného filmu. Dopad rovno na riť, otras bol riadny, úkosom som sa pozrela nad hlavu, či je tých hviezdičiek aspoň ako na vlajke Európskej únie. Druhý pád som bravúrne absolvovala pár minút po tom prvom. Dopad rovno na chrbát a hlavu (chvalabohu za prilbu), počet hviezdičiek krúžiacich nado mnou sa priblížil k vlajke USA. Len dodám, že kôň je holštajnského plemena a v kohútiku je vysoký cca ako ja (trochu nad 160cm). Na druhý deň som s bolesťou zaspomínala na doterajšie klasické jazdecké „zranenia“: boľavé kolená, svalovica vnútorných stehien, vyšúchaná riť pri zlej voľbe spodného prádla, otlaky na lýtkach, pľuzgiere na prstenníkoch... Nebudem to naťahovať, dnes sa snažím padať rovno na nohy, kombinácie skokov sú už trochu náročnejšie a výška prekážok je síce stále smiešna, na zvýšenie adrenalínu to však bohato stačí. Ak sa rozhodnete osobne  pričuchnúť k tomuto športu, mám ešte v zásobe pár odpovedí na dookola sa opakujúce otázky mojich kamarátov:

 


1. Nie, skutočne sa na tom koni neodbavujem; nie, netrpím sodomiou.

2. Nie, jazdci sa na koni nevlnia preto, aby dosiahli čo najväčšiu rozkoš, vlastne, nevlnia sa vôbec. Len sedia v sedle a pohyb koňa vytvára dojem, že sa „vlní“ aj jazdec.

3. Neviem posúdiť, ako jazdenie ovplyvnilo moje posteľové schopnosti.

4. Áno, cítim zmeny na stehnách, ale zďaleka nie také proporčné, aké by som si sprvoti vysnívala.

5. Áno, vídavam bohaté slečinky, ktorým „strýko“ kúpil auto aj koňa; ale samozrejme, zmes ľudí je, ako v každom športe, rôznorodá.

6. Áno, zadýcham sa a aj sa spotím, považujem to za šport.

7. Áno, mám aj rajtky, predstav si, aj jazdecké topánky...

8. Nie, pretekať nemienim.

Mám to však rada, jazdecký klub je svet vo svete, boľačky pretrpím, konskú vôňu zbožňujem a skutočne som rada, že v záchvate začiatku midlife crisis som sa rozhodla splniť si svoj dávny sen. Prednedávnom som sa na hodine stretla s novou adeptkou, tiež už v zrelšom veku. Jej vystrašenosť a sklamanie z vlastnej grambľavosti zračiace sa v jej očiach mi niekoho pripomenulo. Žmurkla som na ňu a veselým hlasom som sa ju snažila upokojiť sľubom, že to bude čoraz ľahšie. Bohvie, či ma tiež mala chuť švihnúť bičom, ako ja tú krpaňu...