Inšpirovaný poslednou návštevou Pražskej Zoo (ktorej úroveň u nás dosiahneme zhruba v dobe, kedy sa dostavia posledný kilometer dialničnej siete a JUDr. Fico odíde z politiky) vám prinášam (zatiaľ) posledný diel pravidiel správania sa v zoo. Keby ma nebodaj nejaké dodatočne napadli, prihodím.

Ešte jedno upresnenie. Pre prípad, že by moje články navodili dojem, že zamestnanci záhrad vnímajú návštevníkov spravidla ako nejaký dementný substrát (opäť vďaka za výraz slsp) – nie je to tak. Osobne som vždy rád odpovedal návštevníkom na ich otázky (ak boli normálne), prípadne im poradil, kam majú ísť a kde aké zvery uvidia. Pri dodržaní menovaných pravidiel by ste v očiach chovateľov mali byť vždy v pohode. Na druhej strane, uvedomelých návštevníkov je ako šafránu, pretože ako povedal Švejk: „Lidé jsou různí, povětšinou hovada.“

 

Pravidlo 7 – Zdržujem sa v prehliadkových zónach (ak sa nechcem stratiť)

Treba si uvedomiť, že keď naša záhrada na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia vznikala, bola jej štedro pridelená veľká časť južného úbočia Sitiny. Následkom toho je jej areál skutočne rozsiahly a zazverenie prehliadkovej zóny, v spodnej časti dnes už celkom slušné, vstupom do kopcov postupne klesá cez úroveň „tie výbehy sú od seba nejako ďaleko“ až na „koľko mám kurva ešte šľapať, aby som videl niečo ďalšie“. Takže ak chce človek vidieť napríklad také zubre, nosorožce, či jelene milu, musí sa zmieriť s tým, že sa trošku dosť prejde.

Väčšinu 96 hektárového pozemku záhrady ale tvorí zóna neprehliadková – polia, sady a veľký les, v ktorom dokonca žije navoľno pomerne sebestačná črieda muflónov. Preto ignorácia tabule „koniec prehliadkovej časti“ nemusí byť dobrou voľbou a čas od času zamestnanci stretnú zblúdilé skupinky návštevníkov, ktorí sa k nim vrhajú s výrazom zúfalých robinzonov a pýtajú sa „Prosím Vás, sme ešte v zologickej?“

Okrem toho sa hovorí, že niektorí sa už nikdy nevrátili a zoznam nezvestných je vraj k nahliadnutiu v budove riaditeľstva.

Druhou oblasťou výskytu onej tabule sú manipulačné cesty, ktorými sa vozia zvieratá, krmivo, hnoj a podobné veci - väčšinou traktorom. Takže podľa toho aj vyzerajú. „Pozrite, celý som od blata!“, ručí po mne už z diaľky brunátny pán, „Neviete tie cesty nejako upraviť, toto som ešte nevidel.“ Na moje vysvetlenie, že sa nachádza na služobnej ceste a že ho na to upozorňovala spomínaná tabuľa (samozrejme) reaguje, že on žiadnu nevidel. Spýtal som sa teda, čo si sľuboval od odbočenia z asfaltového chodníka na lesnú zablatenú cestu iné, než že sa zablatí. Na to sa už len mlčky otočil a brodil sa ďalej.

 

Pravidlo 8 – Netvárim sa, že mäso rastie na stromoch

Mnohým vegetariánom, raw-vegánom, vitariánom a iným... oným... to možno príde čudné, ale niektoré zvieratá mäso proste jesť musia. Zatiaľ ešte nikto neobjavil uvedomelú komunitu vegánskych levov či hyen, ktorým sa uľútostilo úbohých anitlôp a povedali si, že veď na svete je beztak dosť násilia a jedením mäsa si aj tak len špinia karmy a aury a čakry a veď aj my sa môžme pásť. Teda, možno taká komunita niekedy existovala, ale buď vydochla, alebo previbrovala do 5. dimenzie a akékoľvek pokusy o komunikáciu s nami teraz hatí vláda. Tak.

Ostáva nám teda len ostať pri tom, že mäsožravým zvieratám sa aj v zajatí musí servírovať niečo, čo predtým žilo, dýchalo a behalo. A to sa v určitých situáciách stretáva s nepochopením, nevôľou, či dokonca hystériou zo strany návštevníkov.

Počul som, že napríklad v USA sa môže kŕmiť už len amorfnými flákotami mäsa, aby náhodou rodičia svojim ratolestiam nemuseli vysvetľovať, že to mäsko niekedy tvorilo súčasť nejakého iného zvieratka. U nás našťastie tak ďaleko ešte nie sme a šelmy dostávajú buď normálne naporciované veľké zvery, alebo malé zvery vcelku. Je to tak pre nich prirodzenejšie a zdravšie, pre ošetrovateľov sem tam problematické.

Situácia – prázdna expozícia bielych tigrov (sú ešte vo výbehu), naservírované menu dňa - králiky. Celkom sa bavím  na oteckovi, ktorý sa rozpačito snaží vysvetliť svojmu zhruba šesťročnému synovi, že nie, ten zajačik nie je unavený, nie, zajačiky bežne nemajú červenú srsť a áno, on tam teraz (sort of) čaká na tigríka, dá sa to tak povedať. Keď sa tadiaľ vraciam o pol hodiny, už sa tak nebavím.

Z pavilónu na mňa vyletí dobre oblečená tridsiatnička, z očí jej šľahajú blesky spravodlivého hnevu a preskakujúcim hlasom sa pýta reve niečo na spôsob „Čo to má znamenať?“. Keď sa jej mierne konsternovaný pýtam, čo má na mysli, bodne ukazovákom smerom k expozícii. „To si ako predstavujete? Vy kŕmite tigre malými mačiatkami?!“

To mi celkom vyráža poistky, avšak darí sa mi pozbierať zvyšky profesionality a bez smiechu ju vyviesť z omylu. Mŕtve králiky jej už napodiv nevadia.

Zaujímavejšie situácie sa ale stávali v dobe môjho pôsobenia v teráriu, lebo hady. Had, to je Vám taký zvláštny tvor, ktorý Vám ako korisť ani zaboha nebude vnímať nič, čo nie je teplé. Najlepšie, keď sa to aj hýbe. Okrem sofistikovaných procedúr, ako je napríklad toto, je ešte jedna jednoduchá – mrsknete to tam živé a necháte to na prírodu. Z pochopiteľných dôvodov sa v teráriu väčšinou kŕmi skoro ráno, ale poznáte to, sem tam to ujde.

To raz tak s kolegom mierne nervózne sledujeme samicu pytóna tmavého, ktorá už dva týždne nechcela žrať. Uľaví sa nám, keď sa nad pokojne ňufkajúcim králikom vztýči trojuholníková hlava a vzápätí ho 20 kilové ladné telo strhne na zem a nasadí mu ukážkovú dvojitú slučku. Králičok hlasno piští, ako to len králičky ohrozené na živote vedia a s kolegom sa na seba uľahčene usmejeme. Jeden chorý, pochudnutý a pomaly umierajúci pytón, do ktorého musíme každý deň doslova cpať potravu, nám stačí.

Otočím sa k odchodu a zrak mi padne na dvoch asi desaťročných faganov, ktorí sa tu vzali čert vie odkiaľ. Vzhľadom na čas sem museli snáď šprintovať hneď po odomknutí turniketov. Obaja na drsné divadlo hľadia celkom nemo, oči vypleštené ako Lukáš Latinák na rannej toalete.

„Chalani... v pohode?“ pýta sa rozpačito kolega.

„A-áno ujo...“ odpovedajú. Príliš presvedčivo to neznie. Za sklom sa práve začína proces pohlcovania. Králičí rev, už tak dosť zoslabnutý stratou vzduchu a pevnosťou hrudného koša, je viac a viac tlmený.

„No, radšej poďme,“ vravím a strkám ich preč od kŕmiacej sa hadice. „Teraz nám ale musíte sľúbiť, že nebudete mať nočné mory, bez toho vás von nepustíme.“ Po vynútenej prísahe ich posielame naproti ďalším zvieratkovským zážitkom. Dnes budú mať tak okolo dvadsiatky. O žiadnych rituálnych vraždách na internátoch som nič nečítal, tak asi v pohode...

Tiež sa mi rátal jeden otecko, ktorý behom obdobného procesu kŕmenia nadšene stál rovno pred sklom, držiac za plecia svojho syna, odhadom tiež prvostupniara. Tváril sa uhranuto a krvilačne asi ako staroveký Riman v Koloseu. Jeho syn však toto nadšenie nezdieľal, podchvíľou tatka poťahal za tričko a niečo sa ho znepokojene pýtal. Rodičovská tvár sa vždy bleskovo zmenila do výrazu účasti a ľútosti, zamrmlúc zopár upokojujúcich slov. Akonáhle sa syn odvrátil, nadšenie bolo späť, už som len čakal, kedy ukáže zovretú päsť s palcom namiereným nadol. Proste fanúšik.

 

Ako som avizoval, k tejto téme je to na zatiaľ všetko. V diskusii si môžete vybrať, o čom mám napísať najbližšie. Prvou možnosťou je víkend, ktorý celá Zoo z duše nenávidí – Deň otvorených dverí. Druhou témou je Život s nosorožcami. Tak ak chcete vyberajte a ja hlasy (možno) spočítam.