Keďže som to sľúbil a hlas ľudu ma v tom podporil, budeme pokračovať ďalšími pravidlami správania sa v ZOO. Naposledy sme si prebrali tie, ktoré súvisia s nedostatkom vedomostí, empatie, či zdravého rozumu. Dnes sa zasa vrhneme na nešváry vyplývajúce skôr z prílišného nadšenia a prehnaného záujmu. Všetkého veľa škodí a treba sa kontrolovať.
Pravidlo 4 – Keď mám potrebu zvieratá fotiť, vypnem blesk
Osobne som k fotografovaniu nikdy veľmi neinklinoval a fotenie vecí ako pamiatky, zaujímavé miesta, prírodné úkazy, ktoré tisíc ľudí odfotilo lepšie ako ja kedy dokážem, mi príde ako úplná strata času. Logicky z toho vyplýva, že prezeranie fotiek z dovoleniek a svadieb je pre mňa väčšinou čisté utrpenie. Som presvedčený, že za isté prečkané momenty z tejto kategórie mi v pekle sem tam dajú prestávku na pivo. Ale to som trošku odbočil.
Aby som nebol za zlého, plne rešpektujem iný pohľad na vec (ocením aj dobré fotky zvierat, opäť tu ich pár nájdete), a keď má niekto potrebu každého chovanca v záhrade dvadsaťkrát odfotiť, nech sa páči. Ale bez blesku.
Tento problém sa začal v našej ZOO objavovať s pribúdajúcimi pavilónmi. Tam sa zvieratá aj návštevníci ocitajú v prítmí, ktoré druhých menovaných vedie (pre mňa z nepochopiteľných dôvodov*) k zapnutiu spomínanej funkcie na foťákoch.
Keď pri fotení blysnete zvieraťu do tváre, je to preňho asi také príjemné, ako keď... ako keď vám niekto pri fotení blysne do tváre. Pri zvieratách s dokonalejším zrakom ešte o niečo viac. Je teda jasné, prečo si túto činnosť zaradíme do no-no kategórie.
V spomenutých častiach záhrady sa to stáva pomerne často a tu pracujúci chovatelia majú vetu „Prosím vás, vypnite ten blesk“ pomaly už ako mantru. Všadeprítomné značky s preškrtnutým bleskom sú zrejme málo výpovedné. Tento priestupok navyše dokážu doviesť do extrému... ako to len napísať politicky korektne... turisti z takzvaného Ďalekého východu. Stal sa takýto prípad.
Miesto: vnútorná expozícia pavilónu šeliem. Kŕdlik japonských (alebo kórejských, who the hell knows) dôchodcov fotografuje nášho leva tak usilovne, že intenzita a kadencia zábleskov pripomína výkonný stroboskop. Haldir (áno lev, nie ten elf) už žmúri oči a pomaly sa dvíha z palandy, čo je pri jeho priam legendárnej lenivosti dostatočne zrozumiteľným gestom. Kolega, na tento prehrešok obzvlášť citlivý, si to k nim rezko namieri, tváriac sa ako anjel pomsty. Obstojnou angličtinou vysloví svoju požiadavku. Prekvapení orientálci si až teraz všímajú urasteného, prísne sa tváriaceho Európana, ktorému siahajú v lepšom prípade po bradu. Z kŕdlika sa ozýva „Hai, hai...“ (takže Japonci), previnilci rýchlo prestavujú svoje výkonné stroje na požadovaný režim. Kolega sa spokojne otáča štýlom „my work here is done“ a navrhuje, že by sme už mohli skočiť na obed.
*Nie som žiadny expert, ale keď niečo fotím v relatívnej tme cez sklo s bleskom, asi tomu veľmi nepomôžem. Odraz svetla a tak... Či?
Pravidlo 5 – Zvieratá nekŕmim (resp. kŕmim len v prípadoch na to určených)
Priznávam, že toto pravidlo mi na začiatku nenapadlo. Zaradil som ho až pri čítaní komentárov k predošlému článku, kde sa na to pár ľudí pýtalo. Poďme teda na to.
Kým sa hýbeme v rozumnejších kategóriách, uznávam, že môže vyvolať isté námietky. Veď čo už je zlé na tom, keď hodím zebričke alebo kozičke mrkvičku alebo kalerábik? Odpoveď je, že nič. Keď to ale v ten istý deň urobí ďalších 50 ľudí, môže to byť problém. Ako sa totiž na tabuliach zakazujúcich túto činnosť píše, všetky zvieratá majú presne vyrátanú kŕmnu dávku, a nie je to žiadne alibistické tvrdenie, ale fakt. Zodpovedá za to dokonca špeciálny zamestnanec – tzv. krmovinár.
Ďalším faktorom môže byť aj to, že u niektorých zvierat majú ľudia mylnú, prípadne žiadnu predstavu o tom, čo vlastne jedia. Veď napríklad koľko ľudí si ešte v dospelosti myslí, že ňuňu ježko papá jabĺčka a hruštičky, lebo si ich predsa nosí na jeho ňuňu pichliačikoch. Skutočnosť je samozrejme trošku iná a menej ňuňu.
Takto sa môže stať, že prinajlepšom zviera ponúknutým pokrmom ohrdne („Tak ja tým surikatám vlastnoručne natrhám trávu a oni ju potom nechcú, svine prežraté.“), prinajhoršom mu spôsobíte mierne až vážne tráviace ťažkosti. To už sa pohybujeme v návštevníckej kategórii mierny až stredný debil.
V kategórii vážny debil sa vyskytujú ľudia, ktorí sú schopní zoologické exponáty (fuj, aký neosobný názov) kŕmiť vecami, ktoré by žiaden súdny človek za vhodnú potravu pre zviera nepokladal. Niekto v minulej diskusii spomenul napríklad kŕmenie lamy fit tyčinkou. Sám som sa stretol napríklad s tým, ako jedna rodinka úžasných sypala poníkom chrumky do ich vlastných hovien (myslím hovná poníkov, nie rodinky) a zabávala sa na tom, „ako im chutí“. Po otázke, či sú zvyknutí pochutiny konzumovať týmto spôsobom aj doma, sa tvárili dosť čudne.
S čím sa však v našej ZOO stretne asi každý chovateľ najčastejšie, je kŕmenie zvere pukancami. Vážne. Pukance biele, pukance farebné, pukance slané, pukance sladké, pukance puknuté, pukance nepuknuté, skrátka pukance akékoľvek sú podľa prekvapivého množstva návštevníckej verejnosti ten správny pokrm pre všetky druhy zvierat, ktoré sa v záhrade nachádzajú.
Pritom hlavne prežúvavcom (to sú tie zvery so štyrmi žalúdkami, ako antilopy, zubre ale aj kamerúnske kozy a podobne) môže priveľké množstvo tohto produktu spôsobiť pomerne seriózne problémy. Pukance sú jednoducho vážnym prehreškom, a keby návštevné pravidlá mali formu Starého zákona, toto konkrétne by znelo asi takto:
„Nenakŕmiš zviera pukancom svojim. Kto by sa v tomto previnil, bude kameňovaný.“
Smutný príbeh na záver. Bol raz jeden nosorožec, volal sa Tobi (to je on). Žil v Bratislave dlhé roky, skoro odmalička. Svoje samice síce nepáril, no aj tak bol veľmi vzácny a hodnotný. Jedného dňa však prestal poriadne žrať, začal byť malátny a chudol. Veterinári aj chovatelia si nad tým lámali hlavy, skúšali všetko možné, nič však nepomáhalo. Tobimu bolo horšie a horšie, a nakoniec skonal. Pri pitve sa zistilo, že mal v žalúdku uviaznutý tetrapak. Hej, presne tak. Trojtonové vzácne zviera zabilo pojebané fruko.
Niekoho múdreho zrejme pred tými rokmi (našťastie som tam ešte nerobil a nezažil to) napadlo, že bude fajn nápad hodiť nosorožcom na kopu sena obal od džúsu. Alebo mu tam spadol a nenahlásil to. Neviem si predstaviť inú situáciu, v akej by mohlo k niečomu takému dôjsť, nosorožce len tak zo zeme kadejaký odpad nevyžierajú. Verím, že dotyčný sa po smrti dostane do obzvlášť krutého pekla, keď už sme tu mali tú Bibliu. Napríklad taký večný koncert Justina Biebra by bol adekvátny.
Na tomto mieste by som si dovolil udeliť jednu výnimku. Týka sa trávy, prípadne sena - takzvaného objemového krmiva. Ako už názov napovedá, jedná sa o stravu, ktorej môžu zvieratá (samozrejme bylinožravé) zožrať na kvantá. Takže keď napríklad uvidíte, ako sa koník przewalského zo svojho na púšť premeneného výbehu (chované zvieratá sú v trvalo udržateľnom rozvoji asi také dobré ako človek) smutne pozerá na sviežu zelenú trávičku len kúsok za plotom, pokojne mu odtrhnite hoc aj pol kila. Len smelo. Nikto sa nenahnevá, koník sa poteší. Taktiež tú zeleninu, ovocie môžete sem-tam nejakému väčšiemu zvieraťu hodiť, ideálne tak, aby vás nik ďalší nevidel (keby niečo, odo mňa to nemáte).
Na dnes opäť všetko, ďakujem za pozornosť. Téma sa mi nejako rozrastá, nabudúce už ale naozaj prejdeme k sľubovaným stretnutiam tretieho druhu, zviera vs. človek.
