„Kurva, vole! Kde je ten zapalovač? Rychle! Dej mi ho! Zapal to, vole!“ takéto pokyny lietali medzi dvoma chalanmi od susedov z malebnej českej zeme, s ktorými som sa náhodou stretla v jeden letný deň. Nie, českí bratia si nechceli pripáliť cigaretu, ani zapáliť oheň v Národnom parku. Bratom totiž zhasol oheň v teplovzdušnom balóne ani neviem v akej výške nad zemou. Presne v momente, kedy som si myslela, že let balónom je niečo úžasné a kochala sa výhľadom na Tatry.

 

Ale poďme pekne od začiatku. V to leto som pracovala pre zahraničnú organizáciu, ktorá na Slovensku prezentovala svoje aktivity. Ako partia študentov sme cestovali po Slovensku a na vopred vybraných miestach či mestách sme oslovovali ľudí a prezentovali to, čo bolo treba. V rámci ciest sme sa zastavili aj v Tatrách, kde bol balónový zraz a bolo tam naozaj  na čo pozerať. Odkecali sme si svoje a už sme sa len tmolili medzi balónmi a obdivovali. Pri jednom balóne bolo rušnejšie. Práve doňho nasadal už neexistujúci spíker už neexistujúceho rádia, ktorý išiel robiť reportáž z výšky. Tak sme pri ňom zastali a pozerali, ako pomaly stúpa...

 

V tom sa za nami ozvalo... „Hej, lidičky, nemáte zájem se svézt? Jedeme nahoru a můžeme vzít někoho z vás..." Na túto skvelú ponuku sa neprihlásil nikto z našej skupiny. Aj tak sme mali byť o hodinu na inom mieste, pretože nás večer čakala ešte jedna akcia.

„Vole, nebuďte poserové, za hodinu jsme zpátky.“ „Debil, ešte raz povie vole, tak mu jednu pridrbem,“ pomyslela som si. Stále nebol záujem a český brat v triku začal mať čoraz sprostejšie reči na adresu našej odvahy. Jasné, dala som sa vyprovokovať... „ja pôjdem,“ zdvihla som ruku. „No supr! Holčina, ješte lepší, tak pojď, naskoč si." A tak som sa ja blbá nalodila a zamávala zbytku na zemi. Plameň riadne zaplameňoval a začali sme stúpať. S bratmi sme prehodili pár zbytočných zdvorilostných poznámok a už som si ich nevšímala. Tešila som sa, že kým ostatní za takýto zážitok slušne zacálujú, ja ho mám zadarmo. Ešte malá chvíľa a už sme boli na dohľad balónu, kde sa vznášal obľúbený spíker. Výhľad bol skutočne nádherný. Deň sa podaril a Tatry boli úžasné. Tak toto je naozaj zážitok. Môžu ľutovať, že nešli. A tuším sa už budeme vracať. Zrazu začal jeden z bratov kričať: - „Vole, dyť to nehoří...“ Ako to, že to nehorí, to tak má? Prečo to vypli? Hádam len nešetria plynom? A majú ho vôbec dosť? Tieto a podobne otázky mi behali hlavou. Rychle, vole, zapalovač. Škrt a nič, ďalší a nič. Ani po niekoľkých škrtnutiach sa ten skurvený horák nezapálil. Keby bol priestor balóna trošku väčší, povedala by som, že bratia v panike pobehovali po balóne. Takto sa dá povedať len to, že po ňom poskakovali, hulákali na seba vole, kurva a zapal to. Vôbec som netušila, čo mám robiť. Je toto normálna situácia, ktorá sa sem-tam stane a bratia na ňu vedia reagovať? Alebo mám začať nariekať, že sa zabijeme? Alebo čo? Bola som teda ticho, pritisla som sa k rohu balóna, akoby mi to malo pomôcť pri páde. Bratia ma mali v paži, len jeden z nich na mňa na chvíľu pozrel a priškrteným hlasom povedal: „Nelekej se, všechno bude v pohodě...“ No tak to ma skutočne upokojilo. Už som sa napriek svojmu príkazu začala naozaj báť o svoj holý život. Nakoniec ten skurvený horák, ako ho s láskou nazývali, konečne zapálili. Neboli sme až tak nízko pri zemi, ale nikto z nás netušil, kde sme.

  • „Kde to jsme?“ Padla na mňa otázka.

  • „A čo ja viem, snáď niekde okolo Popradu“, aj keď ten nebolo nielen vidieť, ale ani tušiť.

  • „ Jak to, dyť si ze Slovenska!“ - nekomentovala som to, ale moja chuť skočiť po ňom a vyhlušiť si na ňom celú moju zlosť sa stupňovala.

 

Bratia sa začali hrabať v mapách a pokúšali sa spojiť so sprievodným autom. Nikto z nás nemal mobil so sebou. Bratia komunikovali len cez vysielačku a ja som si ho zabudla v taške na zemi. Najskôr sa auto neozývalo, ale potom konečne zaznelo: - „ Vole, co se děje? Do Polska se neoplatí emigrovat.... Pojďte dolů...“ Začal sa teda výber miesta na pristátie. Všade okolo boli už len polia, Tatry boli dosť ďaleko v pozadí. Sprievodné vozidlo oznámilo, že našlo vhodné miesto a máme pomaly klesať. S radosťou sme ho poslúchli, aj na bratoch bolo vidieť, že im odľahlo a že sa tešia na zem. Z vysielačky sa však ozvalo: „Vole, přistanete blízko romské vesnice. Romové se už těší a utíkají za vámi, tak si pobalte ješte co můžete v balónu, protože co se dotkne země, už neuvidíme.“

 

A tak sa aj stalo. Balón pristával a za ním utekalo odhadom 150 príslušníkov etnickej rýchlo rastúcej populácie. Ak som sa doteraz bála, tak teraz som bola skutočne vydesená. Pristáli sme celkom v pohode. Okamžite sme vyskočili z koša a začali baliť. Podľa pokynov som podávala bratom veci, skrúcala balón, odoberala etniku (hlavne deckám) veci, ktoré mi aj tak vzápätí vytrhli z ruky. Brali všetko. Prisámbohu, určite som videla u niekoho aj nožnice. Najskôr som sa snažila vychádzať s nimi po dobrom. Prosila, vysvetľovala, ale neskôr som už aj kričala a nadávala. V rekordnom čase sme zbalili balón, striasli zo seba pár drzých deciek, nasadli do sprievodného auta a okamžite sme sa zamkli. Potom sme vyrazili cez stred poľa a uháňali na základňu.

 

Väčšina balónov už bola preč a mňa čakala skupina zúfalo nasratých kolegov, ktorí si asi aj tak do dnešného dňa myslia, že sa nič nestalo, len som s bratmi zapadla v najbližšej krčme. Mne však ešte stále každý balón pripomenie tento zážitok a vždy pozerám, či tam neuvidím ten „svoj“...

 

Ak ste si práve pomysleli, že toto sa nemôže stať,ste na omyle. Je to situácia, ktorá sa reálne stala. A o ďalšej napíšem až nabudúce...