Raz som čítala, že prílišná zvedavosť vraj zabila mačku.  Zjavne nesú moje gény známky dávnych mačacích predkov, lebo moja zvedavosť v detstve bola široko-ďaleko legendárna, ako predškoláčka som ovládala rodokmeň oboch rodičov po pra-prastarú éru. Zaujímala som sa o všetky možné somariny, dodnes si pamätám texty pesničiek, ktoré počúval otec na magneťáku, hoci tá kazeta je dávno na pravde božej a tie pesničky som už odvtedy nemala možnosť počuť, niekedy mi pri šoférovaní vyskakujú v pamäti celé rýmy. Hen, ako minule, tuším Zaragoza Band spieval Big Bamboo. Ako decko som tomu prd rozumela, páčilo sa mi len to rytmické bik-bam-bú a pri takejto obživlej spomienke ma chytil záchvat smiechu. To je len pár zrniek z celku.

Dosiaľ som s tým zvlášť veľký problém nemala, dôležité je len vedieť odhadnúť, na čo a kedy vedomosti získané zvedavosťou použijete, a či vôbec.

Prednedávnom ma kolegyňa z predošlej práce pridala do fcb skupiny Indoor Cycling. Ktovie, čím som si to zaslúžila, lebo exkolegyňa je absolútny šport-freak, v zime robí skialp, je na každej súťaži, v lete cyklistiku, platí predošlé. Mne stačil môj nordic walking do kopca dvakrát do týždňa a popri zvyšných povinnostiach som to považovala za strop mojich možností, ak nerátam tých desať drepov okolo kuchynskej linky a dvadsať brušákov každé ráno o trištvrte na šesť. (vek vás  naučí mať isté priority)

No ale moja zvedavosť sa začala prebúdzať.

Tak som si v tej fcb-skupinke pekne hlivela, ničím som nedala znať, že by som sa pridala, až do momentu, kedy som zistila, že majú zlet aj v nedeľu ráno o pol ôsmej. To mi náramne zahralo do karát, lebo prísť domov každý deň o piatej, obriadiť domácnosť, prejsť edukatívnu činnosť s dvoma kusmi detí a s vyplazeným jazykom a výčitkami svedomia  sa potom odfajčiť na hodinu do telocvične mi nepridávalo na duševnej rovnováhe. Ale taká nedeľa ráno, keď všetko ešte spí, vy si odcválate svoje a krásny deň je pred vami, to je iná.

I šla som. Vyzbrojená miniuterákom, fľašou s vodou a „ain't no mountain high enough“ na perách,  som si nechala nastaviť bajk rotoped či čo to je a vysvetliť si, že držadlá sa volajú jednotka, dvojka, trojka, štvorka a stred. Záťaž bola nastavená na strednú, zatiaľ som na tom nič nemenila. Hudba nabrala volume a išlo sa zahrievacie kolo.

Po prvej pesničke ešte úsmev drží.

Po druhej pesničke prichádzam na to, že som spravila chybu, keď som sa na toto dala, ale  vnútorne som sa prefackala vetami – prestaň, hádam nie si žiadna zdochlina – a  - uber si zo záťaže.

Pomohlo to na chvíľu, len inštruktor to zrejme zbadal, lebo začalo peklo zvané hej!-rup!.  Na hej! sa človek postavil, nesmel byť navalený moc dopredu, ale vzpriamený ( no zadok pritom musí byť umiestnený nad sedadlom) a na rup! sa posadil. Medzi hej! A rup! bola podľa mňa zbytočne dlhá pauza. To však nebolo všetko.  Kým zmena držadla z jednotky na ľubovoľnú inú číslicu sa mi nezdala ničím zložitá, inštruktor-koťuha mi objasnil, že sa mýlim. Ruky bližšie pri sebe a pri tele  som zvládala pomerne v pohode,  ďalej od tela a od seba – dostávala som sa do stavu - prestaň sa metať na tom prístroji a bež domov do postele. A to mi ten dobrý muž zahlásil, že teoreticky sa dá točiť postojačky a držať sa jedným prstom, všetko je vraj v hlave. Ja neviem, ja som mala v hlave len dve veci – kedy to už skončí a toto zrkadlo musí rozširovať, inak to nie je možné.

Ženy točili ako chlap pískal, ja som sa sem-tam chabo posnažila poslúchnuť ho, ale keď skríkol – zadok máme dva centimetre nad sedadlom a idemeeee, tak mi hlava klesla nad ten oblúk, čo je vpredu a ostala som chvíľu v stave – čoooo dpc?  Neuveríte, ale tie ženy dreli dva cm nad sedadlom. Potom zreval – fixujeme!  To ma moja zvedavosť vystrela – nuž znamenalo to toľko, že na vrch tela a boky sú nehybné, makajú len nohy. A štípu ako sviňa.

Keď zaznela tá krásna veta – uvoľníme zátaž a napijeme sa, prisahám, že okrem toho potu mi po tvári stekali aj dve slzy šťastia.

V éteri sa ozvala melódia pirátov z Karibiku a začalo peklo. Inštruktor sa dostal do záhadného tranzu a hej!rup! sa striedalo častejšie, ako borovička s pivom v horehronskej krčme. Nohy lietali, ženy šli ako gátre, ja som v panike prerušila očný kontakt s okolím,  v hlave mi hralo len – nezastavuj, nezastavuj, lebo zoskočí a ty mu na tomto čarostroji ďaleko neujdeš. No krásne na niektorých skladbách je to, že určite raz skončia. A vy zároveň zistíte, že stav „bude hůř“  má nevyčerpateľné možnosti.

Nastala skladba pomalá a v inštruktorovi to prebudilo chuť ísť do kopca. Záťaž na najvyšší stupeň, pomalé stúpanie.  Ó, Bože, z hlubin Ťa volááám. Cícerky potu si vyberali tie najnemožnejšie korytá na mojom tele, ale ja som mala chuť uterák použiť na obesenie sa.

Dokrútila som až do štipľavého konca. Moje nohy nikdy nezažili krajší kontakt so zemou, ako keď som zišla dole. Pocit „Jsem duhová víla“ ale brzdil pohľad do zrkadla, lebo odraz jasne spieval Jóžina z bážin. Pleskli sme sa o zem a robili brušáky, čo bola oproti predošlej činnosti malina najmalinovatejšia.

A takúto nedeľu, priatelia, budem mať odteraz každú.

R.I.P., mačka.

 

Edit po šiestich mesiacoch – Nielen nedeľu, ale aj štvrtkové večery mám také a meanwhile som vyfasovala cyclingového suseda, ktorý maká aj vtedy, keď inštruktor zahlási oddych, čím mi nabúrava systém, lebo inštinktívne robím to, čo on. Hlúpa, hlúpa mačka.