Keďže som si to minulý rok vyskúšal, došiel som až do cieľa a nezomrel som, automaticky som sa prihlásil aj na tento ročník. Bajkovanie v Častej som nazval blatom a bahnom, no po Horale 2018 musím uznať, že som sa veľmi mýlil. Ale pekne po poriadku.

Doma som si zabalil všetko, čo treba, skontroloval a nachystal som bajk, na približovadlo namontoval priečniky a nosiče, na nosič priskrutkoval bajk a vyrazili sme. Do mesta na nákup drobností. Zo strechy sa ozývalo vŕzganie, tak som pred obchodom upravil nosič, poriadne dotiahol a vyrazili sme smer Poprad. Po piatich minútach rana na strechu, okamžite brzdy a obhliadka škody. Nosič to neuniesol, evidentne mu hranatá trubka bicykla nešmakovala, predsa len bol vyrobený roku pána na okrúhle trubky. Tak sa milý bajk zložil na strechu a pedálom vtlačil svoj jedinečný reliéfny podpis do strechy auta. Nebolo času na dlhé špekulovanie, a tak som dal bajk naspäť do nosiča, poriadne to stiahol gumenými popruhmi a modlil sa. Teda dúfal, modliť sa neviem. Riešenie sa osvedčilo ako plne funkčné aj na diaľnici. Registrácia účastníkov vo Svite prebehla hladko, nafasoval som prezenty, štartové číslo s čipom, výškový profil a nejaké energetické srandičky. U rodičov som si to pripevnil, kam treba a tešil sa na ráno.

V noci trošku pršalo, predpoveď veštila silný dážď a búrky. Začal som sa chystať a vtom sa spustil z neba vodopád, Tatry nebolo vôbec vidno cez stenu vody. Otec si začal klopať na čelo, či niekam idem. Pol hodinku pred štartom už iba kropilo a tak som sa popakoval a vyrazil do Svitu. Na štarte mrholilo, radím sa dozadu, viem, že pod drôtmi VVN to bude ťažké a bude sa tlačiť, nie je sa kam ponáhľať. Vyrazíme, prejdeme krátku časť za sprievodným vozidlom a vláčik cyklistov sa ťahá po trati. Po cestičke tečú potoky vody, neveští to príjemnú vychádzku. V prudkom stúpaní tlačíme všetci, ešte máme úsmevy a relatívne čisté gate. Nasleduje zjazd do Lopušnej doliny po dobre rozmočenej trávičke, šmýka sa a voda strieka všade. Takže už viem, ako sa cítia malé deti v prešťatej plienke. Asfaltku po doline si užívam, je to mierny kopček, viem že netreba zosadať a hľadám si tempo. Po chvíli odbočíme do lesa, časť vody vsiakla a ide sa celkom príjemne, dážď už ustal. Sem tam pozriem očkom na tachometer a nejde mi do hlavy, prečo tak pomaly naskakujú metre. Potom si uvedomím, že prestal merať kilometre a ukazuje mi len hodiny. Takže od ôsmeho kilometra sa orientujem len podľa profilu a toho, či ideme z kopca alebo do kopca. Nasleduje nepríjemný zjazd po kameňoch do Vikartoviec, nechcem seknúť gumu a už vôbec nie struhnúť papuľniaka a tak sa krotím. Na občerstvovačke sú lukulské hody, človek ako ja by ochutnal všetko. Dám si iba chlebík s masťou a cibuľou, jonťák a šliapem ďalej, teraz pôjde dlhý tiahly kopec po lúke a potom cez les do Šuňavy. Zožujem ešte nejaký energetický plátok, skoro sa ním zadrhnem.

V nohách cítim, že som pribral od minulej súťaže, a tak nachvíľku zosadnem a dám sa do reči s iným súťažiacim, potrkotáme, nasadneme a tak sa vozíme, tlačíme, sem-tam pokecáme, dobehneme sa, predbehneme a je to celkom príjemné. Stretnem chlapíka od Nových Zámkov, aj keď na rovine veľa nenatrénuje, na Horal chodí pravidelne, klobúk dole. Blato celkom slušne oberá o energiu a je to poriadne cítiť, suchý terén sa ide podstatne ľahšie. Konečne nasleduje zjazd do Šuňavy, mám čas sa vydýchať a celkom si to užívam, len treba dávať pozor na mokrej tráve a nerobiť somariny. Druhú občerstvovačku poskúšam viac, sú tam samé dobroty a mne sa už nechce ani žiť. Sadnem na bajk a za dedinou tasím z vrecka energetický gél, ktorý sme fasovali v štartovacom balíčku. Vycucnem ho na trikrát, je to hnusné, sladké, ale vraj pomáha. V stúpaní popod les začínam cítiť jeho pomoc, divne mi krúti črevá a ja sa ponáhľam, aby som došiel aspoň do cieľa na toitoiku. Myšlienky mám zrazu celkom inde a začína boj o prežitie.

Pomaly sa blížime naspäť do Lopušnej a mierime pod drôty do stúpania z druhej strany. Opäť zosadám a tlačím, kecám so spolutrpiacimi. Týmto pozdravujem Barbie s manželom, do cieľa sme došli takmer rovnako. Pred zjazdom moje telo vyšle jasný signál teraz alebo nikdy a ja si hľadám útočisko, kde vypudiť následky gélovej intoxikácie. Kto by mal pri sebe papier, však? Improvizujem, po ruke nemám ani lopúchy, ani savo, mokrý mach sa ukazuje ako výborná voľba, odporúčam. Obliekam si mokré studené veci a s patričnou úľavou sadám na bajk do posledného veľkého zjazdu. Cieľová pasáž je veľmi technická, mokré korene sa šmýkajú a ja mám často jednu nohu spustenú, aby som sa nezmároval na kašu. Je to vyčerpávajúce a ruky dostávajú zabrať. Zrazu počujem od chrbta Želiezovce? Nie si Špiro? Ja som Jano. A tak som spoznal Nášho DM kolegu "jt"-ho. Prehodili sme pár slov a potom sa ešte stretli v cieli. Posledný úsek, hádam kilometer, je neskutočný vysávač energie a psychika dostáva kopance na solar. Cez stromy vidíte Svit a pásky vás nemilosrdne vracajú späť do lesa na hupáčiky. Opäť k mestu a zase do lesa. No na guľku do hlavy. Na tom poslednom, keď už som mal fakt všetkého plné zuby a botasky a prilbu, som sa málo rozbehol a nevyšiel som ho. Na blate to znamenalo šmyk, pád a kĺzanie sa dozadu. Nejako som sa vymotal spod bajku, po štyroch sa vyštveral hore a tlačil. Bajk. Aby nedošlo ku nedorozumeniu. Na stehne som mal hrču, ktorú som identifikoval ako kŕč a trošku ho rozchodil. Potom sadnúť na kozu a spustiť sa dole do cieľa a mám to za sebou.

Nasleduje občerstvenie, ponuka je ohromná, pagáče, záviny, ovocie, chlieb, žemle, dokonca bábovka, gulášik alebo pirohy, idem vysprchovať bajk, nechýba čistič, kefky, stojany a boxy, proste dokonale zvládnuté, za čo dávam organizátorom veľký páčik. Bajk si viem bezplatne odložiť do úschovne a motať sa po okolí bez toho, aby som sa oň bál. Výborná akcia, počasie dokonale preverilo moje schopnosti a myslím, že o rok pôjdem znova.