A tak sa mi pritrafilo navštíviť hokejový sviatok v Kodani. Teda pôvodne som to naplánovala ako darček k Vianociam a obdarovaný musel počkať toť až do mája, kým bude darček zrealizovaný. Ak vás teda zaujíma, čo sa dialo pred a po našom bratskom zraze a prvom zápase MS, nech sa páči, prinášam nezainteresovaný a skreslený pohľad ženy, ktorá by sa vôbec nemala montovať do chlapských športov, ale napriek tomu má tu drzosť.

Zápas sa konal v sobotu večer a už v sobotu ráno bolo v meste vidieť vyššiu frekvenciu slovenských a českých dresov. Majitelia slovenských dresov boli k sebe priťahovaní zvláštnou vesmírnou silou, pretože už automaticky ste mali potrebu sa pozdraviť, podať ruku, poprípade aspoň úchytkom dotknúť dresu, ktorý vás zaradil do skupiny fanúšikov. Našli sa však aj osoby, ktoré v tom nemali vôbec jasno a hrdo si niesli na sebe dres Československo. A zrejme aby nikoho neurazili, ich pokriky zneli Česko – malá pauza – Slovensko. Dokonca ste objavili aj skupiny, kde plece pri pleci v družnom rozhovore kráčal český a slovenský dres. Veľmi často sa objavovala otázka „Ako to dnes dopadne?“ a najčastejšia odpoveď bola „Veľmi dobre.“ Aj keď pocitovo som bola presvedčená o presvedčení bratov, že určite vyhrajú a o dúfaní našich, že možno „motyka vystrelí.“ 

Ako sa schyľovalo k večeru, skupiny z mesta sa pomaly presúvali k hale. Mesto začalo žiť žlto-modrými dresmi a ich tábor obsadil časť ulice a prevádzok pri zábavnom parku Tivolli, ktoré som okamžite nazvala tréningovým strediskom pre kozmonautov. Točiť sa vertikálne a zároveň aj horizontálne a ešte bohvieako inak bolo len pre silné žalúdky. A tak rýchlo naspäť k žlto-modrým. Je mi jasné, že mohli byť aj modro-žltí, ale očividne mali dobré informácie, pretože vždy mali oblečené dresy takej farby, v akej hrali ich hokejisti. Ale presuňme sa radšej k našim.

Pred halou to slušne žilo. Z pódia sa ozývalo „kto neskáče, není Čech“ a „Macejko, Macejko...“ a sem-tam aj „My sme tu doma“, ale takáto utópia bola okamžite prehlušená pokrikom „Slovenskoooo“. Zo správ z domova sme sa dozvedeli, že v rámci upevnenia bratských vzťahov bude po skončení zápasu česko-slovenská párty v centre Kodane, na ktorú vraj potrebujete lístky a tie sa budú rozdávať pred halou. Oči som si išla vyočiť, ale nikoho takého som veru nestretla. Napriek tomu bola atmosféra neskutočná a usmievali sa a zabávali sa takmer všetci, dokonca aj policajti, ktorí tu hliadkovali, pochopili, že bratia sa zrejme mlátiť nebudú, a tak nie je potrebný zvýšený dohľad. Okrem toho tu bolo aj dosť detí a hlavne žien, ktoré  vášne trošku zjemňovali. To si zrejme všimli aj iní, pretože pred halou zaznelo konštatovanie českého fanúšika, že Česi sú síce lepší v hokeji, ale „holky mají hezčí Slováci“.

Po vstupe do haly sme sa hneď išli pozrieť na plochu. Celá hala sa nám zdala dosť malá. Lístky sme mali takmer až pod strechou, ale naozaj sme videli veľmi dobre. Čo sa týka fandenia, bolo hľadisko zaplnené úplne nekoordinovane. Po ľavej strane sme mali slovenský pár, pred nami skupinu českých fanúšikov, napravo československé dresy a za nami už ani neviem. Pri povzbudzovaní sme teda museli zapnúť naplno a prehlušiť českú stranu. V druhej a tretej tretine už bolo počuť len „Slovenskooo“ možno aj kvôli tomu, že stav zápasu niektorí českí fanúšikovia nezvládali a radšej ho išli prebrať pri pive.

Atmosféra bola skvelá, stav zápasu neuveriteľný, slovenský národ nadmieru spokojný. Asi 30 sekúnd pred koncom sme sa všetci postavili, 20 sekúnd pred koncom sa začali dvíhať ruky a nálada a 10 sekúnd pred koncom sme boli presvedčení, že sa už nič nemôže stať a vyhrali sme. Vetu „9 sekúnd pred koncom“ ste potom počuli všade. Veď viete.

Myslela som, že pri odchode budem počuť od Slovákov veľa nadávok, hnevu a hromženia. Nič také sa nekonalo. Všade bolo len strašné sklamanie a väčšina slovenských fanúšikov odchádzala z haly v úplnom tichu bez akýchkoľvek debát a rozhovorov. Sem-tam bolo počuť vetu „9 sekúnd....“ inak nič.

Pre zlepšenie nálady sme sa rozhodli ísť omrknúť párty. Podnik sme našli celkom rýchlo, ale čo mysleli pod pojmom párty a česko-slovenská, doteraz neviem. Akýsi buchnát dverový púšťal síce ľudí dnu len keď mali dresy, ale vnútrajšok bol plne obsadený miestnymi a hrali sa štandardné rádiové odrhovačky. Do pol hodiny bol podnik naplnený tak, že ste sa nemali šancu pohnúť a už vôbec ste sa nedostali k nápojom. Pokračovalo sa v hraní odrhovačiek. Rozhodli sme sa ukončiť toto trápenie a len s ťažkosťami sme sa dostali von a išli smerom k hotelu. Pekná myšlienka o česko-slovenskej párty, len k realizácii akosi nedošlo.

Bolo by to ale naozaj skvelé, mať možnosť sa po zápase stretnúť na slovenskom mieste v cudzom meste. Takto sa každý pobral vlastnou cestou a smerom, s vlastným sklamaním.

Druhý deň sme leteli domov, práve v čase ďalšieho zápasu. Aspoň že tak. To, čo sa odohrávalo v hale, by som naživo vidieť radšej nechcela.

Napriek výkonom hokejistov chcem pozdraviť všetkých, ktorí boli v Kodani, atmosféra, ktorú som tam zažila, bola neskutočná.

Pôvodne som chcela napísať zábavný článok o zábavnom športe, ale nešlo to. Tak možno nabudúce a možno aj o rok od nás...