Život tu na Zemi je zázrak. Niektorí ho pripisujú božskej bytosti, ktorá zariadila, aby tu vznikla planéta v takej akurátnej veľkosti a vzdialenosti od svojej hviezdy, aby na nej mohla existovať voda v tekutom stave, a aby bolo splnené neurčité množstvo ďalších menších i väčších podmienok, ktoré vznik a rozvoj života podporili. Skôr si však myslím, že v tak hypersupermegaobrovskom priestore ako je (nám známy) vesmír, so stovkami miliárd galaxií, z ktorých každá obsahuje v priemere tak okolo stovky miliárd hviezd a okolo každej hviezdy môže existovať jedna či viacero planét, je len otázkou matematickej pravdepodobnosti, že niekde sa tie priaznivé podmienky skrátka stretnú a bum – teplé oceánske vody sa začnú hemžiť primitívnym životom.

 

Niežeby to život mal jednoduché. Za tých plus-mínus tri a pol miliardy rokov, čo tu na Zemi existuje, už mal viackrát namále – dinosaury, čo nám čľapocú v nádržiach našich spaľovákov, by vedeli rozprávať. A niekedy ani takýto vonkajší faktor nie je potrebný. Ako máme možnosť sledovať takpovediac v priamom prenose, ľudstvo si ten pomyselný konár pod sebou už nejaký čas intenzívne píli a zatiaľ to nevyzerá, že by s tým mienilo prestať.

Sebadeštrukcia je však len jednou z množstva hrozieb, ktorá môže život ak nie rovno vymazať, tak prinajmenšom zdecimovať. Pozrime sa na tie, ktoré má v talóne náš nekonečný vesmír.

 

1. UV žiarenie

Naše Slnko, relatívne pokojná a stabilná hviezda, nám dáva všetku energiu potrebnú pre vznik a udržanie života na Zemi. Problém je, že tá energia v podobe elektromagnetického vlnenia má široké spektrum a nie všetka je nám prospešná. Čím kratšia vlnová dĺžka, tým viac energie vlnenie nesie a tým viac problémov môže spôsobiť. A tie problémy sa začínajú hneď za hranicou viditeľného svetla. Ultrafialové, teda UV žiarenie poznáme všetci – vieme, že pobyt vonku na slniečku bez použitia ochranného krému zvyšuje riziko rakoviny kože. Fotón s UV frekvenciou má dosť energie na to, aby prenikol pod povrch a keď sa mu podarí trafiť molekulu DNA v bunkovom jadre, môže ju poškodiť. Potom je už len otázkou náhody, či bunka s poškodenou DNA odumrie, alebo sa jej podarí prežiť a množiť sa. A ďalšej náhody, či sa bude množiť štandardným tempom a bežne odumierať, alebo sa z nej stane nesmrteľná, rýchlo sa množiaca katastrofa.

Naše šťastie je, že väčšinu UV žiarenia odfiltruje ozónová vrstva v našej atmosfére a že existujú krémy s UV filtrom.

Vo vesmírnom arzenále je UV žiarenie v kategórii gumipušky. Môže zabíjať jednotlivo, ale masové vymieranie nespôsobí. Teda ak si tú ozónovú vrstvu zase sami nezničíme.

 

2. Výron koronálnej hmoty

Z bezpečnej vzdialenosti, teda od nás zo Zeme, nám Slnko pripadá ako stabilná svietiaca lopta, čo je veľmi mylný dojem. Priemer Slnka je viac než stonásobok priemeru Zeme a hmotnostne to vychádza ešte zaujímavejšie – Slnko váži viac než 300-tisíc ráz viac než Zem. Hmota, z ktorej sa skladá, to je divoko bublajúca horúca plazma, v ktorej konštantne prebieha jadrová fúzia vodíka na hélium, a tá je zdrojom všetkej energie, čo nám Slnko poskytuje. Najvrchnejšia vrstva slnečnej atmosféry, teda jeho koróna, je to najdivokejšie, najhorúcejšie monštrum v našej vesmírnej blízkosti. Miesi sa v nej plazma dosahujúca milión kelvinov (plus-mínus podobná cifra v stupňoch Celzia), ktorú drží pokope prepletajúca sa sieť magnetických polí. Ich indukčné toky vedia vytvárať krásne oblúky slnečnej hmoty, no keď sa navzájom ovplyvnia (ne)vhodným spôsobom, vedia vyvrhnúť mračno elektricky nabitých častíc veľkou rýchlosťou do vesmíru. Takéto mračno, ak ho Slnko nešťastne pľuvne akurát naším smerom, vie narobiť poriadnu šarapatu. Naše magnetické pole nás síce chráni a normálny slnečný vietor, ako sa bežnému stálemu prúdu takýchto častíc hovorí, odkloní bez toho, aby napáchali škodu. Keď ich je viac, vzniká pôsobivé svetelné divadlo v podobe polárnej žiary.

Keď však je prúd častíc príliš silný, prenikne cez túto ochranu a ničí satelity, elektrické vedenia a elektronické zariadenia. Nezabíja priamo, ale takýto výpadok komunikačných a energetických sietí by vedel dominovým efektom spôsobiť ľudstvu veľké nepríjemnosti.

V arzenále vesmírnych zbraní je koronálny výron ako rozbuška. Sama osebe nie je veľmi nebezpečná (ak ju nedržíte priamo v ruke), ale ak je v blízkosti iných explozívnych materiálov, následky môžu byť značné.

 

3. Asteroidy a kométy

Spomínala som dinosaury? Tie mali sakra smolu! Keby ten asteroid dopadol o kúsok ďalej do oceánu, nie do plytkého mora, mohli byť následky v podobe klimatickej zmeny oveľa miernejšie a dnes sme mohli namiesto koní sedlať trebárs domestifikovaných brachiosaurov. Alebo - čo je pravdepodobnejšie - tu vôbec nebyť, lebo popri dominantných, celosvetovo rozšírených jašteroch by sa trieda cicavcov nemala šancu vyvinúť v takej škále, ako ju poznáme dnes.

Asteroidy a kométy sú malé vesmírne telesá rôzneho tvaru, veľkosti a zloženia, a v našej slnečnej sústave je ich nespočetná hromada. Ich veľkosť a hmotnosť by sa v porovnaní so Zemou mohla zdať zanedbateľná, ale keď vezmeme do úvahy rýchlosť, akou sa vzhľadom k našej planéte pohybujú, kolízia s nimi môže mať smrtiace účinky. Samotná tlaková vlna pri dopade by zmietla všetko v okruhu desiatok až tisícok kilometrov, podľa hmotnosti kolidujúceho telesa, a materiál vyvrhnutý do atmosféry by dielo skazy dokonal. Slnečné žiarenie by bolo z veľkej časti blokované, čo by spôsobilo prudké ochladenie, neúrodu, hlad, vymieranie. Nielen pre ľudí.

Asteroidy a kométy sú vo vesmírnom arzenále na úrovni jadrových púm.

 

4. Bludné hviezdy a planéty

Vedeli ste, že niečo také existuje? Ani ja donedávna nie. Zaužívanou predstavou na základe našej vlastnej slnečnej sústavy je, že planéty pekne disciplinovane obiehajú okolo svojej materskej hviezdy, ktorá ich svojou gravitačnou silou drží pod kontrolou. Avšak planetárna sústava rodiaca sa z prachu a plynu v okolí mladej hviezdy je skôr autodrómom so vzájomne sa zrážajúcimi autíčkami než nudným retiazkovým kolotočom. Aj naša slnečná sústava počas svojej útlej mladosti bola oveľa rušnejším a nebezpečnejším miestom plným vzájomne sa zrážajúcich protoplanét. Nie je vylúčené, že naša Zem je planétou druhej, možno až tretej generácie, vzniknuvšej z trosiek starších planét, ktoré mali tú smolu, že sa pri kolízii so svojím vesmírnym susedom rozbili na padrť.

No a pri takomto vesmírnom tanci-harmatanci, keď si planéty ešte len hľadajú svoju stabilnú obežnú dráhu okolo svojej hviezdy, sa môže stať aj to, že sa navzájom gravitačne ovplyvnia tak nešťastne, že jedna z nich je vymrštená ako z praku takou rýchlosťou, že opustí svoju hviezdu úplne. Takáto planéta potom bezprizorne letí vesmírom a môže skončiť úplne mimo svojej galaxie, dokonca sa dostať do inej, kde ju môže svojou gravitáciou zachytiť iná hviezda, ktorú začne obiehať. Alebo poletí medzigalaktickým prázdnom až na okraj vesmíru.

Bludné hviezdy môžu vniknúť vtedy, keď jedna z dvoch vzájomne sa obiehajúcich hviezd (čo je bežný vesmírny štandard) vybuchne ako supernova. Ak je jej sesterská hviezda dostatočne vzdialená, aby ju tento výbuch nezničil, náhla strata svojho gravitačného parťáka pôsobí ako keď pustíme z ruky špagát, na ktorom točíme nad hlavou hračkárske lietadielko. Hviezda je doslova vystrelená a frčí si vesmírom po náhodnej priamej dráhe.

Ak sa nejaké z takýchto telies dostane do blízkosti našej slnečnej sústavy, môže v nej svojím gravitačným pôsobením napáchať nedozierne škody – vychýliť z dráhy či už planéty, alebo dokonca Slnko samotné. Vlastne by úplne stačilo, aby vychýlilo z nevinnej dráhy nejaký asteroid alebo kométu, nebodaj aj viac, a poslalo ich na kolíznu dráhu so Zemou. Ešte horšie, ak by bolo ono samotné na kolíznej dráhe a zrazilo sa či už zo Zemou alebo s niektorou z ostatných „našich“ planét. Vtedy by ten vesmírny biliard znamenal úplnú skazu.

Kategória v arzenáli: Hviezda smrti

 

5. Supernova

Supernova je smrť hviezdy s, kurwa, efektami specjalnymi! Kým menšie hviezdy, medzi aké sa ráta naše Slnko, žijú umiernene, dlho a umierajú pokojne a pomaly, veľké hviezdy (od cca 8-násobku hmotnosti Slnka) to majú inak. Držia sa hesla „live fast, die young“. Keď sa im minie jadrové palivo, ich jadro sa pôsobením gravitácie prudko zrúti do seba a ostatný materiál je s veľkolepým ka-BOOM! vymrštený všetkými smermi. V jednom momente sa uvoľní viac energie, než naše malé milé slniečko vyprodukuje za celý svoj dlhý život. Táto energia a prúd nabitých častíc vie byť smrteľná pre planéty v okolí až niekoľkých stoviek svetelných rokov.

Dobrá správa je, v takomto okolí od nás takýchto hviezd veľa niet. Zlá správa: červenému superobrovi v súhvezdí Orion, hviezde Betelgeuse, ktorá je od nás vzdialená zhruba 550 svetelných rokov, a vedľa ktorej naše Slnko vyzerá veľkostne asi ako naša Zem vedľa Slnka, zvoní umieračik. Táto hviezda môže vybuchnúť hocikedy od hneď po stotisíc rokov odo dneška. Nikto presne nevie predpovedať, kedy sa to stane, ale až k tomu príde, môže to byť nevinné divadlo na hviezdnej oblohe, no aj efekty podobné výronu koronálnej hmoty nášho Slnka, avšak násobne silnejšie. Ruleta sa točí.

 

6. Gama žiarenie

Ak UV žiarenie je fotón nabudený po šálke espressa, gama žiarenie je fotón nabúchaný steroidmi, ktorý si šňupol lajnu kokaínu a zapil to desiatimi redbullmi. Gama žiarenie tu na Zemi poznáme z jadrových pokusov – je to to, čo spôsobilo doslovné vyparenie sa ľudí blízko epicentra výbuchu bômb v Hirošime a Nagasaki. Strašná vec. A teraz si predstavme, že energia porovnateľná s miliónmi takýchto bômb sa sústredí do jedného lúča letiaceho vesmírom takmer rýchlosťou svetla. Stáva sa to pri extrémne rýchlo rotujúcich hviezdach, ktoré vybuchnú ako supernova, stáva sa to neutrónovým hviezdam, stáva sa to masívnym čiernym dieram v centrách galaxií. Extrémne podmienky a závratne silné magnetické pole sústredia prúd energie a častíc tak, že doslova vytryskne z oboch pólov daného telesa.

Takýto gama lúč je smrtiaci na nepredstaviteľnú vzdialenosť, tisícky až desaťtisíce svetelných rokov. Ak by zasiahol našu atmosféru, doslova by ju v priebehu niekoľkých sekúnd upiekol, spolu so všetkým na povrchu našej planéty. Brániť sa proti tomu nemáme ako - našou jedinou kartou v tejto hre je to, že vesmír je obrovský a naša Zem, tá malá modrá guľôčka, je miniatúrny cieľ.

 

7. Umierajúce Slnko

Ak sa ľudstvu podarí nezničiť samo seba a úspešne prežiť ďalších zhruba 5 miliárd rokov, dočká sa času, keď sa našej materskej hviezde minie jadrové palivo a začne umierať. Pri hviezde takejto veľkosti to znamená, že najprv napuchne do rozmerov červeného obra. Merkúr a Venuša to majú isté – rozpínajúce sa Slnko ich pohltí. Našu Zem veľmi pravdepodobne čaká rovnaký osud, ale aj keby sa jej podarilo uniknúť najhoršiemu, Slnko by ju aj tak spieklo na uhlík aj so všetkým živým. Preto už teraz prebieha intenzívny výskum exoplanét a hľadanie takej, na ktorú by sme sa mohli presťahovať, až život na našej vlastnej planéte prestane byť možný.

 

Dobrá správa na koniec: náš ľudský život je v kozmickom meradle zanedbateľne krátky na to, aby sme zažili ktorúkoľvek z apokalyptických verzií. Vráťme preto meradlo späť na našu vlastnú ľudskú škálu a skúsme oceniť ten zázrak menom život. Ten vlastný i ten okolo nás.

 

P.S. Ak vás táto téma zaujíma a máte predplatený Max, srdečne odporúčam seriál How The Universe Works. Inšpirácia k tomuto článku prišla práve odtiaľ.