Toto je článok o hovne. Doslova. Tým, ktorým naturalisticky ladený obsah môže spôsobovať ťažkosti, neodporúčam čítať ďalej.
Hovorí sa, že láska prechádza žalúdkom. Neviem presne, čo tým mal autor tejto múdrosti na mysli. Možno to bolo niečo v zmysle „if you love me you'll swallow it”. Ale dovolím si tvrdiť, že väčšina z nás okrem postfelačného prísunu živín požíva niečo, čomu sa v odborných aj laických kruhoch hovorí jedlo (alebo aj žranica, cháles, kebab z ruky). Potom, čo sa napapáme sa o osud jedla v našich útrobách príliš nestaráme. Stav sýtosti stimuluje naše centrum odmeny a gastráč na stole v renomovanom podniku je tak často poslednou spomienkou na práve dojedené menučko (skutočne bizarný názov zahŕňajúci rascovú polievku a kurací flash-gordon).
S posledným hltom sa ale začína celkom nový príbeh. Príbeh o životodarnej (niekedy aj škodlivej) premene jedla na energiu a stavebné látky. K slovu sa teda dostáva špeciálny tím. Tím, ktorý väčšinu svojho času trávi trávením. Oficiálne sa nazýva tráviaca sústava (viac tu). Tento peristaltický tobogán váš pokrm, v prípade ak funguje všetko ako má, mechanicky, biologicky a chemicky spracuje do všeobecne známej podoby. Konečnému výsledku snaženia hladkého svalstva predchádza tzv. sranie, vopred navonok signalizované zdvorilým, alebo aj celkom nezdvorilým avízom o dočasnej neprítomnosti vykonávateľa tejto nevyhnutnej misie. Tu už sa náš pokrm opäť stáva predmetom percepcie, a niekedy aj nezabudnuteľných spomienok (napr. po návšteve trošku pikantnejšieho „all you can eat“ v indickej reštaurácii).
Dnes túto prospešnú činnosť väčšina ľudí vykonáva osamote, aj keď v staroveku si návštevníci rímskych kúpeľov radi pokecali o výsledkoch zápasov z kolosea práve „v sede“. Dobré trávenie, a s tým spojené dobré sranie, je pre človeka veľmi dôležité. Práve preto nám Dana Morávková v reklamných spotoch so slovenským dabingom diktuje jesť tony Rádioaktívie. Vraj, aby sme mali zdravé a spokojné bruško, čo v preklade znamená možnosť dobre sa vysrať.
Čo ale v prípade, ak všetko nefunguje tak, ako má (neposlúchli sme Danu a namiesto prospešných živých kultúr sme zjedli napr. archívny tatarák?). V zásade môžu nastať dva prípady. Ťažko povedať, ktorý je horší. V jednom prípade sa nedeje to, čo sa má diať a v tom druhom, opačnom prípade, dostanú veci rýchlejší spád. V oboch prípadoch postihnutý trpí, a to buď zápchou alebo hnačkou, resp. sračkou. V prvom prípade je pobyt na tróne spravidla sprevádzaný zadržaným dychom, bohatým prekrvením tvárovej a lebečnej oblasti, nadmernou perspiráciou a nezriedka aj sprostým slovom. Nič príjemné (nabudúce si však už aspoň večierok s Ligou majstrov a troma Orionkami na varenie lepšie rozmyslíte). Druhý prípad môže mať oveľa dramatickejší priebeh. Celkom najhoršie je, ak aktuálny priestor vhodne nekorešponduje s aktuálnym časom (tzv. časovo - priestorový vzájomný posun: explain this Stephen Hawking). Deje sa tak vtedy, keď veľmi súčasná potreba nezodpovedá súčasnému miestu. Ako sa vraví, nepoznáte deň ani hodinu. A v prípade sračky vie život ukázať svoju ironickú tvár viac ako inokedy (napr. pár sekúnd po nástupe do autobusu). Následné scenáre na stupnici od neobyčajne dlhého utrpenia až po stratu úcty si vie každý dobre vybaviť sám. A kto raz zažil lásku v čase salmonelózy, vie čo je to pomsta sliezskych tkáčov - z r*ti ako nitka, na zemi ako plachta.
Na dnes už bolo nechutností dosť. A poučenie na záver: Každé spláchnutie, po ktorom môžete odísť po vlastných, je dobré.
{youtube}c7GIoizp0rk{/youtube}
P.S.: Život je ako bonboniéra - nikdy nevieš, z čoho sa môžeš posrať.
P.P.S.: Serious note: Kolorektálny karcinóm patrí k najčastejším príčinám úmrtia na Slovensku. Tak sa občas obzrite v hneve, aby nebolo neskoro...
Pic by stengchen
