Dnes si dáme tri mini príbehy z rodézskej vojny, ktoré sú na samostatný článok príliš krátke, ale bola by škoda sa o ne nepodeliť.
Rodézske T-55
Už som spomínal, že Rodézania mali vlastné Armoured corps (obrnené zbory), ktoré však veľa vody nenamútili, lebo väčšinou nemali proti komu bojovať. Občas sa zúčastnili nejakých prestreliek v Mozambiku, ale ináč nič viac. O to zaujímavejšie je, že do Armoured corps patrili aj tanky, konkrétne sovietske T-55. Pýtate sa, ako sa krajina, ktorá bojuje proti partizánom podporovaných Sovietskym zväzom a Čínou, dostala práve k sovietskym tankom? Dobrá otázka.
Poliaci, podobne ako väčšina vyspelejších krajín východného bloku, síce až tak úplne neexportovali komunistickú revolúciu, ale aspoň vyvážali pre súdruhov zbrane, aby si revolúciu mohli urobiť doma sami. Tak sa kopec poľských tankov dostal do Líbye, kde sa aj na ich pomery stali zastaralými a tým pádom aj nadbytočnými. Líbyjčania ich v roku 1979 predali do Ugandy. Na transport vybrali okružnú cestu, cez Gibraltár a okolo celého západného afrického pobrežia, popod Mys dobrej nádeje až do Kene, odkiaľ mali ísť po súši do Ugandy. 10 tankov nalodili na francúzsku (už teraz to znie ako chyba, však?) loď Astor. Počas plavby sa prihodila drobnosť, Uganda prehrala vojnu a tanky zrazu nepotrebovala. Líbyjčania neboli sprostí a rýchlo našli alternatívneho odberateľa – Angolu. No, možno neboli sprostí, ale trocha spomalení určite. Astor už preplávala okolo Mysu dobrej nádeje po svojej pôvodnej trase, kedy sa k nej dostali novinky o zmene cieľa plavby, tak sa vrátila a mys oboplávala druhýkrát. Juhoafrickým úradom prišlo celkom divné, že loď išla tam a na druhý deň zase naspäť, tak ju zastavili a prehliadli. Možno neviete, možno to nevedeli ani líbyjskí obchodníci, ale JAR bola v tej dobe vo vojne s Angolou.
Francúzi zrejme zabudli na pár bankoviek do pasov, takže juhoafrickí colníci tanky zhabali. Frantíci veľmi neprotestovali, spakovali si loď a išli preč. JAR si dva tanky nechala kvôli testom (aha, máme cvičné terče), a zvyšných 8 vrátane príslušenstva (poľské AK-čka) venovala ako darček Rodézii. Rodézania ich samozrejme brali všetkými desiatimi, pretože kto odmietne zbrane zadarmo, všakže? Kvôli sankciám však nemohli ich pôvod priznať, tak vymysleli úplne legálny spôsob získania prezentovaný verejnosti. Ukradli sme ich komunistom v Mozambiku.
Počas vojny, ktorá o pár mesiacov aj tak skončila, neboli nikdy nasadené. Jediné oficiálne použitie Rodéziou bolo, keď počas volieb 1980 tanky dohliadali na prímerie, ktoré bolo na obdobie volieb vyhlásené. Neoficiálne ani tak nedohliadali, ako boli prichystané na ozbrojený puč, ktorý chceli spustiť armádne elity v prípade, že by voľby vyhral Mugabe. Vzhľadom na to, že by to bolo nezmyselné a prípadní pučisti by sa ocitli v ešte horšej vojenskej a politickej situácii ako Rodézia za posledných 15 rokov, tak rozkaz "do tankoch!" nikdy neprišiel a v pokoji ich odovzdali do armády Zimbabwe.
Bodáky nasadiť!
Tento príbeh som čítal pred pár rokmi na fóre od človeka, ktorý sa ho osobne zúčastnil. Bohužiaľ sa mi diskusiu už nepodarilo nikdy nájsť, tak tu budú nepresnosti a budem hojne používať autorskú licenciu. Ale ináč true story, bro.
Hlavným protagonistom je BSAP - British South Africa Police. Pôvodne to bola súkromná polícia Britskej juhoafrickej (obchodnej) spoločnosti, ale časom sa pretransformovala na štandardnú políciu a z lásky k tradíciám toto pomenovanie prešlo aj na rodézsku políciu napriek tomu, že s Britmi ani Juhoafričanmi už nemala nič spoločné. V polovici sedemdesiatych rokov išlo o bežnú políciu (botičky, parkovanie, krčmové bitky), ale kvôli prebiehajúcej vojne mali rozšírené právomoci a hlavne v odľahlejších oblastiach pôsobili ako "domobrana." Na rozdiel od armády vyzerala BSAP celkom slušne, buď klasické policajné uniformy alebo rodézske maskáče, ale žiadne kraťasy, brady ani iné úlety. Dokonca na hliadky nosili kompletnú výstroj vrátane dosť zbytočných bodákov.
Skurvení rasisti, zobrali k polícii len jedného čern..., hm, to mi nevychádza.
V nejakom väčšom rodézskom meste, možno dokonca priamo hlavnom Salisbury Town, prebiehali v polovici sedemdesiatych rokov nejaké menšie občianske nepokoje a demoštrácie, čo v africkom ponímaní znamená hlavne veľa mačiet. Skupinka asi dvadsiatich príslušníkov BSAP dostala za úlohu to nejako vyriešiť a zabrániť výtržnostiam. Čo sa ľahko z kancelárie prikáže, ale proti tristočlennému davu horšie vykoná. Polícia síce mala pušky, ale strieľať do davu civilistov nie je úplne vhodné, lebo potom o tom Bono naspieva pesničku a bez toho byť môžeme, všakže.
Tak sa na dvadsiatich vyklepaných policajtov valí dolu ulicou dav mávajúci mačetami, poručík zvažuje možnosti, pre a proti, a nakoniec príde s pekne retardovaným nápadom.
"Bodáky nasadiť!"
"Lolwut? Je to blázen!" myslia si všetci fízli. Ale disciplína a výcvik zanechali nejaké stopy, tak rozkaz vykonajú bez frflania.
"Pochodooom vchod!"
"Načisto mu jebe!"
"A spievať plukovú hymnu!"
" ... "
Podobne reagovali aj demoštranti. "Hen, pochodujú proti nám, idioti. Šak z nich narobíme fašírky. Ale vyzerajú dosť nasrano. Majú meter a pol dlhé pušky s bodákmi, čo im asi dá výhodu oproti 50 cm mačetám. Hm, tuším pár chudákov v prvom rade to tými bodákmi škaredo schytá. Kurva, veď JA som v prvom rade."
Netrvalo dlho a prvému demonštrantovi "vypadla" z rúk mačeta. V dave sa mu ju nepodarilo zodvihnúť, tak sa radšej nenápadne vyparil v bočnej uličke. Vypadávanie sa ukázalo ako nákazlivé. BSAP to posmelilo, vlialo im to trocha elánu a pridali troška do kroku. Dav demonštrantov sa znova preriedil. Aby som to skrátil. BSAP nakoniec na koniec ulice dobehli. Okrem pár zabudnutých mačiet na zemi to tam vyzeralo nejako takto:
Oslava na Bobovu počesť
Tento príbeh sa odohráva až v roku 1981 a nie v Rodézii, ale už v "slobodnom" Zimbabwe. Zdroj je znova rodézske fórum. Preložené, upravené a prifabené zo zážitku nejakého Larryho.
Po tom, ako sa Robert Mugabe dostal k moci, podnikol také tie klasické kroky, ako si ju udržať čo najdlhšie. Jedným z prvých opatrení bolo odzbrojiť občanov znížiť počet zbraní medzi civilným obyvateľstvom. Vyhlásili zbraňovú amnestiu a všetci dostali možnosť beztrestne odovzdať zakázané zbrane vláde. Larryho kolega si povedal: "Tak to skôr bude černoch prezidentom USA ako Bobovi darujem zbrane." Svoje verné AK-čko rozobral a cestou do práce sa pristavil pri každom moste a vždy pár súčiastok hodil do rieky. Okrem neho mu však ostali aj dva granáty.
Ako by sa však mal zodpovedný dospelý chlap zbaviť dvoch zbytočných granátov? Larryho kamoš sa rozhodol ako väčšina, zobral bedňu vychladených pív, pár kamarátov a šup ho na výlet za ohňostrojom. Zastavili pri moste cez riečku v strede ničoho. Niečo popili, urobili pár spomienkových fotiek. Tu je jedna z nich:
Prvý išiel do vody zelený valec, dymový granát. Tu si musíme urobiť technickú odbočku. Existujú dva typy dymových granátov. V prvom je náplň, ktorá horí pomerne pomaly a cez diery v granáte produkuje kopec dymu. Druhý typ dymového granátu obsahuje biely fosfor. Granát slabo vybuchne a fosfor sa rozprskne do okolia, samotná prítomnosť vzdušného kyslíka je postačujúca na to, aby sa zapálil a začne brutálne dymiť. A len tak mimochodom horieť teplotou okolo 800 stupňov celzia. Prvý druh granátov slúži výlučne na zadymenie. Ten druhý sa dá využiť aj na zapálenie niečoho, oveľa častejšie niekoho. Tipnite si, ktorý používali Rodézania. Každopádne, urobilo to len slabé puk, na hladinu vyplávali nejaké biele sračky (tipujem, že rozptýlený fosfor, ktorý sa ale nezapálil) a bolo po divadle.
Na napravenie si chuti letel do vody druhý granát, zrejme juhoslávsky M75. Slušne vychované granáty vybuchujú tak 3-5 sekundy od odhodenia. Tento však bol nejaký drzý a dal im sekundu. Chlapi sa preventívne kryli za múrikom mosta, takže sa nikomu nič nestalo. Ako si ohlušene a posrano krivkajú naspäť k autu, ozve sa od rieky pískanie a oveľa silnejší výbuch. Totižto bývalí teroristi majú kúsok po rieke tábor. A ešte si nezvykli na život v mieri, tak na výbuch granátu odpovedali pudovo.
"Kurva, zdrháme, pália po nás mínometom!"
Odjazd bol sprevádzaný pískaním pneumatík, ale zaobišlo sa to bez obetí.
PS: Tu bol pôvodne bonus o tom, ako za prvej ČSR použili taktiku, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Selous Scouts, ale som sa trocha začítal do zdrojov a je to fest dobrý matroš, bude osobitný článok, ešte potrebujem dočítať 160 strán.
