2891

4. kapitola

„First blood!“ prvý to schytal priamo do tváre. Rozletela sa na všetky strany. Rýchla otočka, podrep, jedna rana do kolena, druhá do brucha, pri páde zásah do hlavy. V pozadí mojej lebky sa ozvalo: „Double kill!“ Pohľadom som prebehol podzemie, strieľal, menil smer a zároveň rátal rivalov. Bolo ich stále dosť. V porovnaní so mnou o dosť pomalších. „Headshot!“ hlava na kašu, prilba dopadla na zem, stena nabrala charakter krvavej abstrakcie. „Triple Kill!" Zásah teleskopom do krku znamenal ďalší zárez. „Ultrakill!“ sedem nábojov prevŕtalo ďalšieho diagonálou od panvy po čelo. „Rampage!“ Koľký to bol? Prestal som počítať. Pohybovali sa ako tiene v mede. Lenivo. Viem si vybaviť ich tváre a prekvapenie v nich, ako sa pokúšajú zasiahnuť rozmazanú šmuhu, mihajúcu sa tmavou pivnicou. Spoliehal som sa na rýchlosť a silu. Vyplácalo sa. Okolo dvoch som prebehol po stene poza ich chrbty. Poľahky a s prehľadom ich zasiahol do temena. Bolo to ako triafať nehybné ciele.

„Mooonsterkill!“ zaznelo mi v hlave, keď hádam siedmy padol do kaluže krvi, ktorej pôvodcom bol kolega z jeho rýchlo sa zmenšujúcej jednotky.

Stláčal som spúšť a posledný náboj šuchol jedného z jednotky do spánku. Zbraň som odhodil a pripravený prebiť sa odporcami ručne som vyskočil. V tom momente sa mi okolo nôh a trupu obmotal povraz so závažím na oboch jeho koncoch. Akýkoľvek pokus pretrhnúť lano silou stroskotával na jeho pevnosti. Zarezával sa mi do paží a nechcel povoliť ani za toho boha.

„Do matky piči!“ zaznel mi z úst posledný pokus o vzdor a nastalo ticho. Zvalil som sa na podlahu znehybnený, bezmocný. Ten povraz musel byť z kevlaru či kej matere!

Stále bola tma. Podzemie smrdelo pušným prachom, krvou a obsahom telesných dutín, ktoré sa vyliali z mŕtvych tiel. Svetlo sa nečakane rozsvietilo a odhalilo skazu, ktorú som rozosial. Miestnosť bola naaranžovaná k natáčaniu krvavej scény pre béčkový film, určený americkej mládeži. Boli to jatky, v strede ktorých som ležal. Sledovali ma tri páry očí preživších. Dvaja uniformovaní, jeden so škrabancom na spánku, druhý so zbraňou, vrhajúcou povraz so závažiami. Tretím bol chytrák, ktorý mal priniesť peniaze.

„Si obrovské prekvapenie,“ začal. „Vskutku obrovské!“ dodal a premeral si ma.

Potom sa stalo niečo, čo nik nečakal. Z otvorených dverí sa vyrútil, pokiaľ sa poklus, akým vyštartoval, dá nazvať rútením sa, žíhaný kocúrik a skočil do tváre toho so škrabancom na tvári.

Súčasný žoldnier reagoval impulzívne. Kým kocúrik plachtil vzduchom, muž tasil zbraň, namieril ju na približujúci sa cieľ a stlačil spúšť. Zaznel výstrel. Z hlavne vyletel fosforový projektil, zasiahol mača do hlavy, prevŕtal ho skrz celé telo, a to sa okamžite vznietilo. Prekvapenie v strelcovych očiach vystriedalo zdesenie z približujúceho sa klbka, ktoré bolo v jednom ohni. Neviem, či zotrvačnosť platí aj na vysunuté mačacie pazúriky, no pravdou je, že v daný okamih sa mŕtvy kocúr zasekol strelcovi do tváre a za zlomok času ho na celej tvári popálil. Neskrývane som sa uškŕňal. Bol to pekný odchod kocúra. Máloktorú mačku postihne krajší, majestátnejší, než toho, čo mi bol chvíľu partnerom. Druhý z uniformovaných sa spamätal, až keď jeho kolega vrieskal na zemi a hasil si tvár. Zobliekol si maskáčovú vestu a začal ňou vrieskajúceho švihať po tvári, v snahe oheň zadusiť.

„Kokoti!“ nedokázal som zadržať smiech a pučil sa na zemi pri pohľade na komickú dvojicu. „Ošti ho! Ošti! Alebo oser!“ našepkával som, hoci som sám potreboval a pri pohľade na nich sa obával, že si naložím do treniek. Na moje nešťastie bol požiar včas uhasený. Požiarnik sa ku mne prudko otočil a venoval mi pohľad hlavne nalešteného púštneho orla. Smiech ma akosi prešiel, vtipkovať som neprestal. „Keď ma rozviažeš, ukážem ti, ako sa z toho strieľa,“ utrúsil som a sledoval, ako sa rukoväť zbrane približuje k mojej tvári a zasahuje ma do spánku. Potom sa mi zatmelo pred očami.

Prebrala ma facka. Ten, čo ma ovalil rukoväťou zbrane ma prebral z letargie ukážkovým ľapákom. Otvoril som oči a okamžite pocítil nepríjemné škrtenie na ľavom semenníku.

„Čo to kurva...“ nedopovedal som. Maskáčový trtko odo mňa odstúpil, aby uvoľnil cestu prekrásnemu stvoreniu, čo ku mne kráčalo.

„Ahoj,“ žmurkol som na žieňa, „ako sa máš?“ vsadil som na istotu. Hrdzavá nádhera s pehami posiatou tvárou mi venovala nevinný úsmev, hryzla si do pery a keď bola tesne predo mnou (bol som pripútaný ku kovovej stoličke, zapustenej v betóne), kľakla si a rázne mi roztiahla nohy. Ten so šrámom na spánku, ako i ten, čo mal doniesť prachy, sa uškŕňali. Spanilá bytosť mi siahla na rozkrok a to, čo rukou zovrela, niekoľkokrát jemne stlačila. Krv začala prúdiť správnym smerom.

„Konečne ženská, čo zbytočne nekecá, ale ide priamo na vec,“ napadlo mi. Vytiahla z nohavíc, čo sa v podobných prípadoch vytiahnuť má a prešla jazykom po šulci od koreňa až po jeho špičku.

„Pekný kúsok,“ poznamenala.

„Sám sa mi postavil,“ odvetil som zdvorilo.

„Bola by ho škoda,“ dodala, schmatla vtáka do dlane a trhla ním na stranu. Druhou rukou vylovila mešec a ukázala mi vajce, na ktorom bol osadený tmavo sa lesknúci krúžok, podobný tomu, akým sa značkujú poštové holuby, ibaže väčší.  „PBX 9007 plastická trhavina vyvinutá americkou armádou,“ venovala mi rovnako zmyselný úsmev ako pred tým, než mi olízala vtáka a vstala. „Samozrejme s rozbuškou, ktorú je možné aktivovať na diaľku.“ Dvojica v pozadí dusila smiech.

„Predpokladám, že si vieš predstaviť, čo sa stane, keď sa nálož odpáli. Nie je veľká, ale množstvo, ukryté v krúžku okolo tvojho semenníka ti odtrhne nohu a,“ pozrela smerom k mojej vädnúcej pýche, „no a tie ďalšie veci,“ dodala. „Pre prípad, že si to nevieš predstaviť, mám pre teba pripravenú malú ukážku. Na odradenie od zajačích úmyslov,“ dodala. V ruke sa jej zhmotnil diaľkový ovládač. Otočila sa k tomu so šrámom na spánku a stlačila tlačidlo. Chlapa roztrhlo v páse. Nestihol sa ani začudovať. Neodtrhlo mu iba nohu! Roztrhlo ho ako žabu. Trup odletel dozadu, nohy na strany. Chlap chvíľu voľačo chrčal a potom prestal. Bolo po ňom. Ten, čo mal doniesť prachy, podvedome vykonal samovyšetrenie vlastnej výbavy cez nohavice a sledoval hrdzavé stvorenie bez dychu.

„To bol veliteľ zásahu. Pod jeho vedením zahučalo osem chlapov. Takých ja nepotrebujem,“ pozrel som na masu krvavej farby na zemi a potom do rozkroku. Moja pýcha úplne ochabla.

„Aj on mal na vajciach tú vec?“ opýtal som sa. Odpoveďou mi bol vystrašený pohľad chlapa, stojaceho za ňou a jej škodoradostný úsmev.

„Muža je potrebné poriadne držať za vajcia,“ poznamenala, kývla na vystrašeného chlapa za ňou, ktorý jej okamžite podal dosky s dokumentmi. „To by si pochopil jedine v prípade, že by si bol ženou,“ zasmiala sa a z dosiek vytiahla fotografiu ženy v stredných rokoch. Mala črty nemeckej premiérky, dokonca aj kostým mi ju pripomínal.

„To je tvoj cieľ. Máš na to štyridsaťosem hodín,“ venovala pohľad na masu pripomínajúcu niekdajšieho veliteľa zásahu a potom cez plece kývla na muža za ňou. Akoby bol čakal len na tento okamih. V priebehu niekoľkých sekúnd ho nebolo. Potom žieňa opäť pristúpilo ku mne, kľaklo si na kolená a skúsenými pohybmi rozprúdila krv v mojej ochabnutej pýche.

„Fakt by ho bola škoda,“ poznamenala, keď začal pučať. Potom si ho strčila do papule.

Špina jedna, napadlo mi, keď mozog prestal pracovať. Bola fakt dobrá. Stiahla si nohavičky, otočila sa ku mne chrbtom a nastokla sa na mňa. Kurva jedna špinavá, pomyslel som si. Jebať by chcela! Na druhej strane, bola by hlúpa, keby nechcela. Keby nechcela so mnou, usúdil som a v rámci možností, limitovaných putami, začal imitovať pohyb. Som dobrý, prebehlo mi mysľou, keď na mne ryšavá štetka začala jazdiť. Čo bude neskôr, som samozrejme nechával na neskôr. Teraz som sa zaoberal úvahou o tom, ako jej mám vysvetliť, že vo finále by som jej rád dal okoštovať z mojej sorty, ktorá sa čochvíľa vyvalí z kokotnej diery.