3. kapitola
Pohľadom som prebehol strop tmavej kobky. Vedľa jedného neónu bola osadená okrúhla čierna kamera snímajúca interiér. Rybie oko.
„Nech si ktokoľvek, tí, čo nás sem zavreli, už o tebe vedia,“ dodal rýchlo ten z trojice, ktorému som odlepil pásku z úst ako poslednému.
Švihol som rukou, teleskop sa vysunul a vydal kovový zvuk. Spútaná trojica stŕpla. Vyskočil som, vo výskoku som sa zahnal nástrojom skazy, koncom zbrane rozbil kameru a poľahky som dopadol na betón. Všetci traja inštinktívne skrčili hlavu medzi plecia, keď na zem dopadli kúsky skla a plastu. Len kocúr si moje počínanie nevšímal.
„Nikdy vám nenapadlo zistiť, kto vás sem zavrel?“ opýtal som sa, na čo sa Zahenda zasmial.
„Ako? Prelepenými ústami sa ledva na niečo opýtaš!“ podráždenosť v jeho hlase bola viac než zreteľná.
„Okrem toho, sme spútaní!“ dodal druhý.
„Amatéri!“ precedil som a pozrel na hodinky.
„Prepustím jedného z vás. Ten do hodiny zoženie päťdesiattisíc.“
„Päťdesiattisíc?!“ ozval sa Zahenda. Zarazilo ma, že výška výkupného, ktorú som stanovil vyvolala také veľké prekvapenie u syna miliardára.
„Za každého jedného!“ dodal som.
„Ak nebudeme súhlasiť?“ opýtal sa Zahenda. Začínal ma štvať.
„V tom prípade bon voyage,“ povedal som nevzrušene a dvihol kocúra zo zeme.
„Dobre. Ja pôjdem,“ pokračoval vo svojom Zahenda, čím ma sral viac a viac.
„Nie! Pôjdeš ty,“ ťukol som ukazovákom do čela toho, čo mi pripadal najrozumnejší. Skôr, než ktorýkoľvek začal niečo namietať, chopil som sa reťaze, zaprel sa o stenu a reťaz vytrhol.
„Ako si to...?“ otázka zarezonovala miestnosťou.
„Na ulici je auto. Taká kórejská sračka olepená plameňmi. Je štvrť na jednu. Najneskôr o štvrť na dve tu buď. S peniazmi,“ dodal som a sotil ho k dverám. Strhol si pásku z očí a žmúriacimi očami pozrel na mňa.
„Kto si?“ opýtal sa. Prišiel som bližšie a položil mu ruku na plece.
„Zavri a zamkni. A žiadne podrazy. Ver mi, že sa neoplatí vodiť ma za nos,“ povedal som, sňal ruku z jeho pleca a pribuchol mu dvere pred nosom.
Chvíľu čakania som si krátil hladkaním kocúra a počúvaním Zahendu a jeho vystrašeného parťáka. Oprel som sa o stĺp, pri ktorom bol doteraz pripútaný ten, čo šiel po peniaze, a premýšľal nad tým, kde vykonávajú malú a veľkú potrebu. Pýtať som sa na to nechcel. Kým som hladkal kocúra, objasnili mi pozadie všetkého, čo viedlo k ich uväzneniu v podzemí. Musel som si priznať, že ma ich príbeh nudil. Šlo o nejaké patálie s pôdou, ktorú Zahendov otec s požehnaním štátu skupoval za lacný peniaz a pomocou rôznych trikov menil na stavebné pozemky, pričom sa v mnohých prípadoch jednalo o strategické pozemky, na ktorých mali v blízkej budúcnosti vyrásť fabriky, sklady či výrobné haly. Im trom sa akýmsi zázrakom podarilo znemožniť niekoľko obchodov, vďaka čomu sa zopár veľkých zvierat dostalo pred súd a niekoľko ľudí skončilo šesť stôp pod zemou. Naozaj ma to nezaujímalo. Smrdelo to politikou a ja politiku naozaj nemusím. Mám také krédo: „Nech je kabát politika akejkoľvek farby, furt je pod ním rovnaká piča!“ a tomu som verný. Vypočul som si ich a sľúbil, že po zaplatení kaucie ich prepustím. Mladý Zahenda zašiel dokonca tak ďaleko, že ma začal verbovať do organizácie, ktorú založil. Vraj bojujú proti korupcii, kartelovým dohodám a čo ja viem proti čomu ešte. Nemohol som ho počúvať, tak som mu zalepil hubu. Zahendov kamarát sa pokúšal zahrať mi na city. Niečo rozprával a často spomínal také výrazy ako svedomie, spravodlivosť, právo, rovnocennosť, súcit, občania a iné pičoviny. Po chvíli som zavrel papuľu aj jemu. Konečne bolo ticho. Kocúrik spokojne priadol v mojich rukách. Vyzeral, že je šťastný. Na rozdiel odo mňa.
Interiér kobky sivej farby so štyrmi podpornými stĺpmi a hnusnou podlahou potiahnutou zeleným linoleom na mňa pôsobil asi ako pôsobí tučný zákazník zanedbávajúci hygienu na vyberavú kurvu. Najradšej by som niekomu ublížil. Ešteže ma rozptyľoval kocúr. Črepiny z kamery, váľajúce sa na podlahe, ma nútili myslieť na minulosť. Chirurg, ktorý mi do hrude voperoval mechanické čerpadlo a jeho funkciu svojskými úpravami pozdvihol na novú úroveň, sa svojím činom postaral o zvláštnu schopnosť, ktorú som po zákroku získal. Moju postavu a tvár nie je možné zaznamenať na kameru alebo fotoaparát. Ako to funguje, neviem, ani ma to nezaujíma. Pravdou je, že výsledok vyzerá ako rozmazaná šmuha, ktorú nie je možné identifikovať. Z toho, čo mi doktor povedal, viem len toľko, že istú časť mechanického čerpadla, nahradzujúcu moje srdce, vystužil plátom rádioaktívneho kovu, ktorého účinok zmierňuje zlúčenina jódu a akejsi inej sračky napchatej v trubičke, v blízkosti ktorej preteká krv. Ak by mi povedal, že mi nasral do hrude, bolo by mi to jedno. Tvrdil, že vďaka plutóniu je moja srdcová náhrada oveľa výkonnejšia a odolnejšia. Alebo to bolo hélium? Premýšľal som. Je hélium kov?
„Držte huby!“ okríkol som spútanú dvojicu dožadujúcu sa pozornosti.
Zvláštnosť v tom všetkom objavil Jorque, môj osobný dodávateľ stimulátorov pripravovaných v laboratórnych podmienkach, v zákonoch vedených pod označením nelegálne. Jorque je tak trochu kutil do chémie, do fyziky a vlastne do všetkého možného.
Hneď ako som sa postavil na nohy a opustil bezpečie nemocnice, zašiel som za ním na nákupy.
Zaujímal sa, čo so mnou bolo, tak som mu v krátkosti podal vyčerpávajúce vysvetlenie. Úžas v jeho tvári si viem vybaviť, kedykoľvek si na jeho uhrami posiaty ksicht spomeniem. Vzal mi krv, urobil nejaké testy a jeho tvár sa rozjasnila ako tvár gerontofila prítomného na stretnutí absolventov vysokej školy tretieho veku po pätnástich rokoch.
„Vieš, čo to znamená? Nevieš? Ja sa z toho poseriem! Ty si Tony Stark! Pojebaný Tony Stark!“ povedal a prvé, čo urobil, bolo, že ma vyfotil a fotografiu, teda záznam interiéru s neidentifikovateľnou machuľou v jeho strede, mi ukázal. „Brácho! Odteraz si neviditeľný!“
Jeho nadšenie som nezdieľal. Chcel som nejaký fet. Dal mi biele a trval na tom, aby som sa o tri dni zastavil. Vraj pre mňa pripraví niečo naozaj špeciálne. A veruže pripravil.
Pozrel som na hodinky. Ukazovali päť minút po jednej. Podvedomie mi našepkávalo, aby som nepodceňoval obozretnosť. Za dverami čosi zašramotilo a zavŕzgalo. Hneď potom svetlo vo vnútri kobky zhaslo a nezasvietilo sa ani po sérii pohybov, ktorými som sa snažil zaujať detektor pohybu. Kocúr niekam zaliezol.
„Buzerant!“ uľavil som si nadávkou, priložil k nosu ampulku so zázrakom od Jorqueho a poriadne si šňupol. „Vymlátim z teba dušu!“ pomyslel som na toho, čo mal doniesť kauciu, a pritlačil sa tesne k dverám. Zapchal som si uši a poriadne privrel oči. Dvere sa rozleteli. Fleshbang pristál v strede miestnosti. Rozžiaril jej vnútro a hneď zaznel ohlušujúci výbuch. Tak ako som očakával.
Posilnený Jorqeho sračkou som sa vystrčil z dverí, siahol naľavo, schmatol čuráka v maskáčoch a vtiahol ho dovnútra. Nepadol povel “páľ“, no napriek tomu začal dovnútra prúdiť tok fosforeskujúcich projektilov.
„Aké dostaneš, také vráť!“ povedal som si hneď potom, čo som uniformovanému hrdinovi zatlačil na bradu dlaňou. Hlavu proti svojej vôli vyvrátil neprirodzene dohora a prestal sa čudovať až v momente, keď mu v krčnej chrbtici voľačo prasklo. Zviezol sa k zemi. Vzal som mu nočné videnie, Mp5-ku a jeden omračujúci granát. Ten som hodil do priestrannej pivnice, kde na mňa čakalo prekvapenie v podobe neznámeho množstva protivníkov, pravdepodobne vycvičených na boj z blízka.
„Fire in the hole!“ Napadlo mi. Záblesk, explózia, rýchly štart. Vbehol som do klbka zmijí.
